Keď sa bomba premieňa na metaforu

„Zbombardovaná výšková budova v Dnipre?“ pýta sa ma nemecká kamarátka a na jej tvári vidím, ako sa usilovne snaží spomenúť si, čo bolo nedávno v správach o bombovom útoku na výškovú budovu v Dnipre. „Vieš, vo svete sa denne odohrá toľko katastrof, že všetky tieto zlé správy sa navzájom zlievajú dokopy a nedá sa venovať pozornosť všetkému.“

Táto jej veta mi najprv reže uši, akosi príliš v nej cítim cynizmus a ľahostajnosť k cudziemu nešťastiu. Ak by výškovú budovu bombardovali niekde tu, v Nemecku, reagovala by inak. Lenže potom by som inak reagovala aj ja. Aj všetci moji známi. Samozrejme, že o výškovej budove, ktorá bola zbombardovaná v Nemecku, by sa písalo v ukrajinských správach a potom by sa o nej niekoľko dní diskutovalo na ukrajinských sociálnych sieťach. Presnejšie, o prvej výškovej budove. Ale ak by vojna v Nemecku trvala tak dlho ako v Ukrajine, je nepravdepodobné, že by ukrajinské spravodajstvo, nehovoriac o sociálnych sieťach, aj naďalej monitorovalo každú zbombardovanú budovu rovnako pozorne.

Snažím sa robiť to čo najčastejšie – predstaviť si seba v koži toho druhého skôr, ako sa urazím pre niečo, čo sa ma dotkne alebo ma nahnevá. Snažím sa opakovať si čo najčastejšie, že nikto nie je povinný prejaviť mi súcit. Skôr by som sa mala čudovať, keď mi ho niekto prejaví, nie v opačnom prípade. To, ako nás vidia vo svete, vôbec nezodpovedá tomu, ako vidíme samých seba my a už vôbec nie tomu, ako by sme chceli, aby nás svet videl. A preto divadlo z básne Jaceka Dehnela zostáva konkrétnym divadlom len pre Ukrajincov. Pri preklade do každého ďalšieho jazyka to tak nemusí byť. Pre niektorých Dehnelových poľských čitateľov je možno táto konkrétnosť ešte stále rozpoznateľná. Ale už v nemeckom preklade sa toto slovné spojenie stáva iba metaforou. Jednou zo starých zlých správ, zatiaľ čo z informačného priestoru sa na nás každý deň valí množstvo nových. A my sa pred nimi chránime. Snažíme sa, aby sme nedostali príliš veľkú dávku. Uvedomila som si to vo chvíli, keď sme sa o tejto básni rozprávali s autorom pri prezentácii nového čísla literárneho časopisu Radar.

Mali by sme na to pamätať zakaždým, keď sa snažíme upriamiť pozornosť na Ukrajinu, keď sa pohoršujeme, prečo sa tak pomaly rozhoduje o dodávkach zbraní, keď sa nevieme zmieriť s tým, že nám európski intelektuáli naďalej vnucujú dialóg s „dobrými Rusmi“.

Musím však priznať, že nás čoraz častejšie varujú už vopred. Hoci ich vyjadrenia sú neraz také, že ich potrebujem poriadne stráviť. Keď som napríklad nedávno odmietla účasť na podujatí pre prítomnosť Rusov, dostala som odpoveď: „Samozrejme, všetko chápeme, preto sme vás varovali, aby ste vzhľadom na svoju odolnosť voči stresu mohli posúdiť, či to zvládnete.“ Skvelé, pomyslela som si, oni trénujú moju odolnosť voči stresu.

„Tu v Nemecku príliš veľa premýšľame o Putinovi,“ povedal mi nedávno nemecký básnik Marcel Bayer. „Všetky rozhovory o vojne sa akosi stále presmerujú na Putina. A to je úplne absurdné.“

Má, samozrejme, pravdu. Ale skutočnosť, že všetky reči o vojne smerujú ak už nie k Putinovi, tak určite k Rusku, má svoj racionálny základ. Môžeme sa hnevať alebo čudovať, ale hlavne musíme pochopiť a uvedomiť si, čo s tým ideme robiť ďalej.

„Ukrajina pre nás nikdy neexistovala, bola to len biela škvrna na mape,“ otvorene priznáva jeden z najznámejších nemeckých historikov, východoeurópsky odborník Karl Schlögel. V európskom povedomí Ukrajina naďalej zostáva ruskou kolóniou, provinciou, ktorá sa dlhé roky márne snaží vymaniť z obežnej dráhy moskovského vplyvu. A tieto pokusy otravujú Putina a rovnako aj mnohých Európanov, pretože sa s tým všetkým neustále spájajú zlé správy, ktoré ľudí znepokojujú.

„Napriek všetkým našim sympatiám k Ukrajine nesmieme zabúdať na...“ po takomto rečníckom začiatku sa vo vyjadreniach európskych intelektuálov dočítate tie najneočakávanejšie veci. Napríklad, že dodávky zbraní nikdy nevedú k mieru, ale iba k eskalácii vojny. Alebo o nešťastných ruských vojakoch, ktorých súhlas nikto nežiada, keď ich posielajú do tejto strašnej vojny. Alebo o úbohých ruských spisovateľoch, ktorí sa teraz cítia zle, pretože ich spájajú s ich krajinou, ale nemali by, pretože oni sú proti vojne. Alebo o tom, že sa Ukrajincom venuje príliš veľa pozornosti a Európania sú prakticky nútení pozerať sa na túto vojnu ukrajinskou optikou, čo nie je jediná možnosť.

Premena reality na metaforu a metafory na realitu je neustály proces. Na tragické správy sa postupne zabúda a ich spomienky v básňach sa menia na metafory. Únava z Ukrajiny, ktorou sa nám vyhrážali na začiatku vojny a ktorá sa vtedy zdala ako vzdialená metafora, pretože sympatie a túžba pomôcť boli také silné a všadeprítomné, táto únava sa teraz zmenila na realitu. A tak musíme opäť čeliť skutočnosti, že Ukrajina naďalej ostáva bielym miestom na mentálnej mape Európy. Navyše je to škvrna, ktorá neustále generuje zlé správy a nebezpečenstvo, pred ktorým sa inštinktívne chcete chrániť. Je najvyšší čas, aby sme sa zamysleli nad tým, čím presne toto biele miesto vyplníme okrem zlých správ.

Preklad: Valéria Juríčková

Natalka Sňadanko (1973)

Ukrajinská prozaička, novinárka a prekladateľka z nemčiny (Kafka, Grass) a poľštiny. Vyštudovala ukrajinčinu v Lvive, slavistiku a romanistiku vo Freiburgu. Jej denníkový román Sbírka vášní, aneb Dobrodružství mladé Ukrajinky vyšiel v Česku (Kniha Zlín 2011).

Foto: Mstyslav Chernov / Wikimedia Commons