Vyhľadávanie
K autorom dnes už našej literárnej klasiky bezpochyby patria aj Ján Johanides (1934 – 2008) a Dušan Mitana (1946). Johanidesovi tento rok vyšiel prvý zväzok súborného diela – krátke prózy zo 60. rokov Súkromie (1963), Podstata kameňolomu (1965), Nie (1966) a Mitanovi súbor poviedok Nočné správy (1976). Hoci obidva knižné exempláre určite potešia všetkých bibliofilov, napriek svojmu novšiemu šatu nezaskočia čitateľsky ostrieľanejšieho našinca svojimi charakteristickými pocitmi rozorvanosti či životnej skepsy. V epoche, ktorá sa ustavične domáha zaručených návodov na pozitívne myslenie a dosiahnutie vnútornej harmónie, sa tak natíska prostá otázka: Prečo (a či vôbec) nastal čas na jednu z Johanidesových a Mitanových repríz?
Literárny vedec, dobre si vedomý kvalít vyššie spomenutých próz, by s odpoveďou asi dlho neotáľal: A prečo nie? Domáca čitateľská obec by nemala zabúdať na svoje literárne veličiny. Veď ich spisovateľské novátorstvo poznačilo celé ďalšie generácie literátov a spolu s nimi i (nielen) našu literárnu históriu. Johanides vo svojich dielach čitateľovi predstavil idey existencializmu, koncepciu francúzskeho nového románu i naznačil postupy absurdnej literatúry; Mitana sa zas vo svojich „mystery stories“ zo 70. rokov priblížil k modelu postmodernej prózy, navyše, v jeho poviedkach s tajomstvom badať aj podnety juhoamerického magického realizmu. Jednou z veľkých predností menovaných textov je aj ich jedinečná rozprávačská dikcia: Johanides svoje oko kamery naprogramoval na poeticky ladenú „HD vnímavosť“, ktorá vyniká súčasne prirodzenosťou i originalitou výrazu, no na druhej strane v dialógoch čitateľ nájde i autentický jazyk bežného človeka; Mitana miestami uplatňuje absolútnu metaforu, vďaka ktorej spája protichodné a v každodennom svete logicky nespojiteľné javy.
Obdobne didaktický prístup by pri hľadaní odpovede na otázku v úvode azda zvolil aj historik. Každé (i) umelecké dielo totiž možno považovať za jedinečného svedka svojej doby. Johanidesove rané texty v niekoľkých náznakoch reflektujú spoločenské dianie a nálady v 60. rokoch, Mitanova zbierka Nočné správy nesie viacero známok éry hlbokej normalizácie z druhej polovice 70. rokov.
Domnievam sa však, že vydavatelia si medzi šíkmi nádejných kupcov spomínaných opätovných vydaní nepredstavovali iba nadšencov humanitných vied. Pravdepodobne predpokladali aj záujem širších a rôznorodejších čitateľských más. Prečo by však po týchto tituloch mal siahnuť aj čitateľ, pre ktorého boli až dodnes mená Johanides a Mitana už len zabudnutými zaklínadlami zo stredoškolskej učebnice literatúry? Veď je jasné, že popri dopyte po veľkých (a ľahko sfilmovateľných) epických príbehoch ich krátke prózy neuspokoja: Súkromie je zbierkou piatich noviel, ktoré na seba dejovo nenadväzujú, jediným ich zjednocujúcim prvkom je akurát spoločný tematicko-motivický plán – doba so svojimi historickými zvratmi a kolíziami kontra jednotlivec a jeho súkromie; deväť naoko nesúrodých textov Podstaty kameňolomu spája iba postava pozérskeho herca Petra, ktorý i mimo javiska svoju aroganciu a bezočivosť prekrýva spoločensky akceptovanou hrubou vrstvou mejkapu šarmantnosti a nonšalancie; v novele Nie graduje johanidesovská absurdita – do čudesného rozhovoru spisovateľa a kafkovsky záhadnej ženy L. o vine a pýche sa pripletie ľudožrútsky manželský pár Dubhovcov; nuž a hlavní protagonisti všetkých deviatich Mitanových próz v Nočných správach sa akurát tak dostávajú do konfliktu so svojím okolím v pomerne bežných životných situáciách, pričom táto zdanlivá všednosť príbehov výrazne kontrastuje s ich tajomnou alebo iracionálnou pointou.
Riešenie je prosté a vlastne tu už implicitne i niekoľkokrátzaznelo: za očakávaným úspechom Johanidesových a Mitanových raných próz stojí (a stáť bude) večne aktuálna nadčasovosť ich myšlienok, týkajúcich sa samotnej ľudskej existencie a hľadania jej zmyslu, ktoré však autori čitateľovi ani zďaleka neservírujú na striebornom podnose a už vôbec nie ako nejaký univerzálne platný manuál. Úvahy hlavných protagonistov nie sú prázdnym elitárskym rozumovaním – vychádzajú z reálneho prežívania každodenných osobných kríz, vlastných snáď každému človeku, navyše, nemálo ráz vyústia i do človečensky krásnej smutno-veselej anekdoty. Ak vás teda niekedy prepadne náhly pocit úzkosti a spolu s hlavnou postavou z Mitanovej poviedky Na prahu nadobudnete pocit, „akoby mi život už bol povedal: ,Nehoda Vít – bozaj ma v riť.‘“, možno s Johanidesovým spisovateľom z novely Nie pochopíte, že už nebažíte po nijakom komentári večnosti, a dáte za pravdu súdruhovi Meckovi z novely Súkromie, že „každý sa zbavuje osamelosti tou mierou, ako zbavuje samoty iných,“ lebo „sme všetci akosi zomknutí, jeden pri druhom, plece pri pleci“. A ak by ani toto nepomohlo, stále sa v prípade núdze môžete inšpirovať Petrom z Podstaty kameňolomu, ktorý si kvôli kúpe pekného svetra rozmyslel i samovraždu...
