Vyhľadávanie
Zaspal v ruži chrobák malý, zlatistý. / Padla ráno chladná rosa na listy. / Zazvonila, zacengala iba preň. / Vstávaj, vstávaj, chrobáčiatko, už je deň!
Verše riekanky Chrobáčik zo zbierky Čačky hračky (1949) Kristy Bendovej, jednej z najznámejších slovenských spisovateliek pre deti, ktorá by 27. januára tohto roku oslávila svoje sté narodeniny, naznačujú, ako jednoducho a pritom esteticky účinne možno zapôsobiť na detského príjemcu. V pozadí mikropríbehu chrobáčika spiaceho v lupeňoch ruží cítime nežný vzťah niekoho, kto ho pri tom spánku pozoruje až do brieždenia, zachytáva cvengot rannej rosy a potom ho milo osloví: chrobáčiatko. Komu by sa pri takom oslovení nechcelo prebudiť do nového dňa?
Tvorbu Kristy Bendovej poznajú mnohé generácie detí a školákov. Tých najmladších môžu osloviť riekanky zo spomínanej zbierky (debutovej v rámci tvorby pre deti), čerstvých školákov zasa básne zo zbierky Bola raz jedna trieda (1956), no najväčší a najpriaznivejší ohlas dodnes zaznamenávajú najmä jej prozaické diela, a to predovšetkým Osmijankove rozprávky (1967 – 1969), na ktoré nadviazala cyklom Osmijanko rozpráva 8x8=64 nových rozprávok (1971), a Opice z našej police (1966).
O popularitu Osmijankových rozprávok sa v prvom rade postaral Slovenský rozhlas. V spomienkach dramaturgičky Anny Klímovej (Osem spomienok na Osmijanka je prílohou Buvikovskej knižnej reedície tohto rozprávkového cyklu z roku 2014) sa dozvieme o celej genéze tejto zvláštnej postavičky – panáčika s menšou hlavou a väčším bruškom –, ktorú si navrhli samotní detskí poslucháči. Ako píše Anna Klímová, „Krista Bendová prijala Osmijanka do svojho srdca, mysle a trojizbového bytu, v ktorom žila so svojimi tromi synmi, dvomi vlčiakmi, mačkou, nájdenou v žalostnom stave v kontajneri, s rybičkami v akváriu, andulkami v klietke a s opicami. Tie boli našťastie plyšové.“ (s. 230) Nezameniteľnú hlasovú podobu prepožičal Osmijankovi herec Slovenského národného divadla Ctibor Filčík.
Cez antropomorfizovanú postavičku Osmijanka sa detským (aj dospelým) poslucháčom a neskôr aj čitateľom prihovára niekto, kto má mimoriadny pozorovací talent a zmysel pre humor. Námetom Osmijankovho rozprávania môže byť takmer čokoľvek, čo je známe dieťaťu – zvieratá, vtáčiky, prasiatka, les, hudobné nástroje, princezné, draci, zázračné krajiny, detektívi, škola či dokonca porekadlá. Osmijanko je prevažne pozorovateľom a komentátorom udalostí, ale občas býva aj priamym aktérom príbehu (v rozprávkach o zázračných krajinách do príbehu priamo zasahuje aj jeho štvornohý spoločník Osmidunčo). Princíp, na ktorom je rozprávanie postavené, je čiastočne parodický (deformujúci známe klasické rozprávkové motívy, atribúty či formulky), čiastočne nonsensový a miestami aj satirický (medzi riadkami sa niekedy ozývajú kritické tóny nasmerované na výchovu detí v rodine či v škole, medziľudské vzťahy či dokonca bezohľadné správanie k životnému prostrediu). Spoločným menovateľom všetkých rozprávok je humor, postavený na invenčných slovných hračkách, ozvláštnenom pozorovaní a hodnotení každodenných udalostí, a na situačnej komike.
Spomínané atribúty nachádzame aj v próze zo života detí Opice z našej police. Humor, slovné hračky a situačná komika sú naviazané na postavy troch súrodencov – prváka Jožka, druháka Ferka a tretiaka Samka (inšpirovaných vlastnými tromi synmi), ich vzájomnú interakciu, ako aj ich interakciu s blízkymi dospelými (predovšetkým mamou a starými rodičmi) a spolužiakmi. Základná línia rozprávania je jednoduchá, lineárna, ale originálny je náhly vstup hračky do života chlapcov. Fricko je plyšová opica, ktorú dostal na narodeniny Ferko ako chabú náhradu za vytúžený darček (živého orla, psa alebo mačku). Keďže on ju rázne odmietne, ujme sa jej najmladší z bratov Jožko. Vymyslí pre ňu špeciálne meno – Fricko – aj špeciálnu reč. Týmto činom je Fricko oživený a postupne sa stáva právoplatným členom rodiny. Všetky zážitky, vrátane prázdnin v horskej chalupe u dedka a babky (odkiaľ všetci posielajú mamičke do mesta svojské telegramy), sú od tej chvíle spojené s Frickom, pričom jeho opičia rodina sa pod vplyvom rozličných vtipných okolností postupne rozrastá. Jedinečné čaro tejto knihy spočíva v autentickom a veľmi presvedčivom stvárnení života rodiny, kde spolu jednotliví členovia korektne komunikujú, aj keď sa občas pohádajú. Korektný a akceptujúci vzťah dospelých k deťom sa prejavuje najmä v prijatí a rozvíjaní ich nevšedného videnia. Toto úsilie dospelých však nie je v texte zdôrazňované či manifestované, je to prejav hlbokého a prirodzeného porozumenia a prijatia detskej hry a imaginácie ako legitímnej súčasti ich zdravého vývinu. Aj z toho dôvodu ostáva kniha Opice z našej police vzácnym literárnym dedičstvom a svedčí o autorkinom majstrovstve v komunikácii s dieťaťom.
Markéta Andričíková (1974)
Vedecky a pedagogicky pôsobí na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Venuje sa svetovej literatúre, výtvarnému umeniu, kinematografii, slovenskej a svetovej literatúre pre deti a mládež a problematike detskej recepcie.
Zdroj foto: n. o. OSMIJANKO / TASR
