V češtine vyšiel Hvorecký, v poľštine Šulej, Vilikovského Večne je zelený má vyjsť vo francúzštine

 

Jednoznačnú odpoveď na otázku, koľko diel slovenskej literatúry sa prekladá, nepozná nikto. Už ľahšie sa hľadá zdôvodnenie, prečo je to tak - neexistuje totiž mechanizmus zabezpečujúci evidenciu prekladov. Základom márnej snahy o ich presné zdokumentovanie sú knihy, ktoré vyšli s podporou štátnych peňazí, realizovanou oddelením SLOLIA - Slovak Literature Abroad, pôsobiaceho v rámci Literárneho informačného centra. Za osem rokov existencie tohto oddelenia to predstavuje 159 titulov od Smreka či Rúfusa cez Slobodu, Šikulu, Johanidesa, Vilikovského, Haugovej, Štrpku, Laučíka alebo Mitanu až po Rankova či Hvoreckého.

Od češtiny po čínštinu

„Celková suma, ktorou boli preklady podporené, je zhruba sedem a štvrť milióna korún," hovorí Jana Pániková z oddelenia zahraničných aktivít Literárneho informačného centra. Jazykový diapazón je pomerne široký, popri príbuznej češtine, poľštine, ruštine a jazykoch balkánskych krajín je zastúpená, samozrejme, aj maďarčina, nemčina, angličtina, francúzština, španielčina, nórština, ale aj čínština (Slovenské rozprávky prerozprávané Katarínou Daškovou) či arabčina (Nádej zomiera posledná od Alexandra Dubčeka).

Mnohé tituly vychádzajú aj bez štátnej podpory. Príkladom je preklad Štrpku do portugalčiny, ktorý vznikol na základe jeho štipendijného pobytu, či Vilikovského, kde súčasťou ceny na festivale v slovinskej Vilenici bolo aj vydanie knihy. „Aj niektoré ďalšie knihy mi vyšli bez domácej podpory, napríklad americké vydanie novely Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch," hovorí Pavel Vilikovský, autor, ktorý patrí k našim najprekladanejším. Osobitnou kapitolou je prípad vydavateľa Petra Milčáka, ktorý pred rokmi presťahoval svoju firmu Modrý Peter do Kanady, a tam vydal v angličtine verše Laučíka, Buzássyho či Briškára - niektoré aj s využitím spomínanej podpory z literárneho centra.

O tom, ktoré knihy dostanú štátne peniaze, rozhoduje porota vymenovaná na dva roky. „Momentálne sú v nej Ján Zambor, Ladislav Šimon, Viera Prokešová, Vladimír Petrík, Anton Hykisch, Marián Hatala a Ján Buzássy," pokračuje Jana Pániková. O dotáciu môže požiadať zahraničný vydavateľ (výnimočne aj slovenský, ak má zabezpečenú distribúciu v zahraničí), no hlavným článkom v reťazci vydania knihy v zahraničí je jej prekladateľ. On je iniciátorom, ktorý väčšinou aj sám hľadá vydavateľa. „Pritom často podstupuje veľké riziko, keďže prevažnú časť prekladá vlastne do prázdna, bez istoty, že vydavateľ text prijme. Iné je to, pravda, už pri druhej knihe," povedal Pavel Vilikovský.

Šanca aj na francúzsku cenu

Preklady znamenajú nielen prezentáciu našej kultúry, ale pre autora majú aj nezanedbateľný ekonomický rozmer. Navyše, účasť na zahraničnom trhu prináša aj potenciálnu možnosť získania niektorého z medzinárodných ocenení. K nim pribudla nová Európska literárna cena za román, dotovaná sumou 15-tisíc eur, ktorú založila v Paríži mecenáška kultúry a vydavateľka Madlena Zepterová. Môžu sa o ňu uchádzať autori z krajín Európskej únie, pravda, s románom, ktorý vyšiel vo francúzštine.

Pavlovi Vilikovskému už v Paríži vyšiel s dobrými ohlasmi Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, a čaká sa na vydanie knihy Večne je zelený. „Preklad je hotový, no zatiaľ nevyšiel," vraví so svojou typickou zdržanlivosťou. „Okrem toho text pracuje so špecifickými reáliami a históriou, má kopu narážok, ktorým asi Francúzi veľmi rozumieť nebudú, čo im však netreba zazlievať. Takže, keby aj knižka vyšla, myslím si, že nie je kandidátom na cenu."

V každom prípade je fajn, že záujem vydavateľov o preklady slovenskej literatúry stúpa, medzi najnovšie patrí česká verzia Lovcov & zberačov Michala Hvoreckého či výber veršov Petra Šuleja v poľštine. Podľa Jany Pánikovej má na tento rok literárne centrum osemstotisíc korún na podporu prekladov.

Hotová kniha však vo svete, ešte viac než doma, potrebuje ďalšiu starostlivosť, rôzne formy reklamy a prezentácie. „Osobné nasadenie hrá v slovenskej literatúre stále mimoriadnu úlohu," dodáva Pavel Vilikovský.

 

ALEXANDER BALOGH

(SME, 30.1.2004, č. 24, roč. 12, s. 25)