Vyhľadávanie
Jednu z prémií v súťaži získala Karin Spišáková, ktorá navštevuje Gymnázium Poštová v Košiciach.
Ako keď sme si pred tridsiatimi rokmi „sľúbili lásku“[1]. Vtedy v nás tieto slová rezonovali strachom a bolesťou z minulosti, no súčasne odhodlaním, spolupatričnosťou a bezhraničnou nádejou. Dnes nám mali evokovať pocit zadosťučinenia, hrdosti. Symbolizovať akýsi míľnik, ktorý zmenil naše životy k lepšiemu. Alebo mohli byť motiváciou ženúcou ľudí vpred a pripomínajúcou im, že bojovať za svoje práva sa oplatí. Namiesto toho sú dnes spomienkou s trpkou príchuťou. Ako keď človek v strednom veku uvidí svoju fotku spred dvadsiatich rokov, je na nej plný elánu a ambícií, ešte netuší, že jeho plány nevyjdú tak, ako si želal. Pocit sklamania? Alebo skôr frustrácie, toxicky parazitujúcej na ľudskej viere a plodiacej skeptikov. Namiesto nostalgickej oslavy tohto výročia sa po tridsiatich rokoch a smrti dvoch mladých ľudí znovu stretávame na námestiach s otvorenými ranami a zúfalo voláme po láske. Demokracia nás nespasila a vízia láskyplnej spoločnosti je pošliapaná extrémizmom, klamstvami a strachom. Tak kde sa stratila láska? A bola vôbec nejaká?
Žiaden systém, ktorý ľudia vynašli, nie je dokonalý. Je to už v našej samotnej podstate, nie sme dokonalými bytosťami. Keď Aristoteles pred vyše 2300 rokmi porovnával ústavy a štátne zriadenia, vo svojom záverečnom rozdelení foriem štátu uviedol demokraciu ako skazenú verziu politey, v ktorej mala vládnuť nesebecká vzdelaná väčšina rozhodujúca vždy v najlepší prospech štátu a jeho občanov. Idea politey znie krásne, avšak nepopierateľne je to utopická predstava. Na riadení štátu sa v demokracii môžeme podieľať prostredníctvom hlasovania v slobodných voľbách, ktoré sme si v roku 1989 „vyštrngali“. Zabezpečiť to, aby o štáte rozhodovala „vzdelaná nesebecká väčšina“, by nevyhnutne znamenalo obmedziť volebné právo. Tým by sme popreli ten najcennejší a najkrehkejší výdobytok, ktorý nám so sebou demokracia priniesla – záruku našich ľudských práv. Každý systém, ktorý si ľudia vymysleli, v sebe bude mať skryté nejaké negatíva, ktoré sa skôr či neskôr musia prejaviť. Hľadanie najlepšieho systému bude koniec koncov vždy iba hierarchizovanie hodnôt a určovanie si priorít. Len z absolútnych pozitív harmóniu nezložíme, pretože veľmi rýchlo prídeme na to, že niektoré z nich sa navzájom vylučujú a súčasne nemôžu fungovať.
Láska však nie je štátne zriadenie ani žiaden politický systém. Nemôže nám ju nič garantovať, pretože sme to my, kto má v rukách všetku moc lásku vytvoriť. Demokracia nám lásku nezaručí. Môže nám akurát dať priestor ju plnohodnotnejšie šíriť a prejavovať. No slobodnejší priestor sa stáva zraniteľnejším voči zneužitiu na šírenie nenávisti a strachu. Je to ako nádor spoločnosti, ktorý sa v nej sám vytvorí a začne ju kúsok po kúsku ohlodávať, konzumovať, živiť sa na nej, ak sa včas nepodchytí. Skrýva sa pod rúškom náboženstva, hrá sa na lásku k národu, votrie sa k nám domov ako parazit cez médiá a sociálne siete. Infiltruje sa do konzumnej spoločnosti, ktorá má tendenciu kŕmiť sa všetkým, čo dostane pod nos. Prenasleduje nás v školách, v práci, až pokiaľ ju niektorí neprijmú za vlastnú. Je to pandémia, ktorá sa vo svete šíri hádam najvytrvalejšie. Mutuje s každou novou dobou, naberá nové formy a podoby, zastihuje nás nepripravených. Rizikové sú všetky vekové skupiny. Priemerná ročná úmrtnosť je vyššia než pri akejkoľvek inej doteraz zaznamenanej chorobe.
Obviňovať tak demokraciu zo „skazenej generácie“ je úzkoprsé a zaslepené. Ani medzi našimi starými rodičmi neboli iba statoční partizáni. Boli medzi nimi aj fašisti, proti ktorým partizáni vytrvalo bojovali. Pred tridsiatimi rokmi, keď sa desaťtisíce ľudí zhromaždili na námestiach, boli na opačnej strane komunisti neustále prenasledujúci tých, ktorí sa za svoje práva a práva nás ostatných odhodlane stavali. Nenávisť bola medzi nami vždy prítomná a jedine láska dokáže zabrániť tomu, aby nás celkom pohltila, zachováva v nás ľudskosť. Zanevrieť na demokraciu nás nezachráni a zanevrieť na lásku nezachráni demokraciu. Naopak, využívajme našu slobodu a možnosti, ktoré nám ponúka, naplno. Je potrebné hľadať spôsoby, ako efektívne ochraňovať ľudské práva. Ako v súlade s nimi čo najefektívnejšie zabrániť šíreniu zla a nenávisti. Je potrebné ľudí vzdelávať, vychovávať ich k tomu, aby išli do boja s prázdnymi rukami, láskou v srdci a vedomosťami v hlave. Aby sme všetci boli tolerantní ku každému, kto nám nijako neubližuje, mali rešpekt k sebe navzájom a brali sa ako rovnocenné ľudské bytosti. Láska je univerzálna. Nech už má akékoľvek podoby, je vlastná každému a má na ňu právo každý. Bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo, pohlavie či vek. Má silu spájať nás naprieč časom a priestorom. Boli sme schopní vytvoriť lásku v omnoho krušnejších časoch, ako sú tieto. Teraz je čas realizovať ju. Je čas realizovať ju každý deň. Tak nezanevrime. Buďme k sebe dobrí.
Esej hodnotí redaktorka Marta Bábiková:
Karin nastavila svoj pohľad na tému lásky, dobra a zla cez spoločensko-politické udalosti, demonštrácie v novembri 1989 a protesty po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, pričom prvé z nich nezažila, no napriek tomu je jej postoj nespochybniteľný. Tieto prelomové udalosti si postavila ako východiskový bod, z ktorého sleduje, ako sa láska a nenávisť môžu prejavovať, ako sa vyvíjajú v hraničných situáciách. Vo svojej eseji vyjadruje viacero názorov, ktoré prezrádzajú jej úprimný záujem o spoločenské problémy, ako sú ochrana demokracie, ľudských práv či ekológie. Jej angažovanosť vyznieva úprimne. O svojom vyspelom postoji ma presvedčila najmä v odseku: „Láska však nie je štátne zriadenie ani žiaden politický systém. Nemôže nám ju nič garantovať, pretože sme to my, kto má v rukách všetku moc lásku vytvoriť. ... Demokracia nám lásku nezaručí. Môže nám akurát dať priestor ju plnohodnotnejšie šíriť a prejavovať. No slobodnejší priestor sa stáva zraniteľnejším voči zneužitiu na šírenie nenávisti a strachu.“
Túto esej by som preto označila ako spoločensky angažovanú, autorsky presvedčivú.
[1] Ivan Hoffman, Sľúbili sme si lásku, 1989
