Vyhľadávanie
Ľudmila Ulická: Daniel Stein, tlmočník
Ruská spisovateľka Ľudmila Ulická sa slovenskému čitateľovi úspešne predstavila prózami v knihe Sonička (VSSS 1999a Veselý pohreb (Vydavateľstvo Slovart 2006), Medea a jej deti (2007) Román v listoch, zápisoch a denníkoch o Židovi Danielovi, ktorý sa narodil v Poľsku a počas druhej svetovej vojny prežil čas vraždenia Židov, o putovaní ducha v šere sveta, o tom, ako každý hľadá a nadchádza svetlo okolo seba a v sebe. O karmelitánovi Danielovi, človeku, ktorý do posledného dňa svojho života bol človekom milosrdnosti.
Boston december 1985
Ewa Manukianová
Ustavične ma mrazí. Ešte aj v lete na pláži, keď na mňa praží slnko. Mrazí ma akiste preto, že som sa narodila v zime a v lese a prvé mesiace som prežila v rukáve odpáranom z maminho kožucha. Ja som vlastne nemala prežiť, preto ak niekto dostal život do daru, tak ja. Len neviem, či mi bol ten dar treba.
Pamäť niektorých ľudí siaha do útleho detstva. Moja funguje od dvoch rokov, od čias, keď som bola v katolíckom sirotinci. Vždy som pokladala za veľmi dôležité vedieť, čo sa dialo so mnou a s mojimi rodičmi celé tie roky, o ktorých si nič nepamätám. Voľačo som sa dozvedela od staršieho brata Witeka. V tých rokoch však bol veľmi malý a jeho spomienky, ktoré som po ňom zdedila, nevytvárajú obrazy. V nemocnici zapísal polovicu školského zošita – vyrozprával mi všetko, čo si pamätal. Vtedy sme nevedeli, že matka žije. Brat mal šestnásť, keď dostal otravu krvi a umrel ešte predtým, ako sa matka vrátila z tábora.
V mojich dokladoch sa ako moje rodisko uvádza mesto Emsk. V skutočnosti je to miesto môjho počatia. Z emského geta moja matka utiekla v auguste 1942 v šiestom mesiaci tehotenstva. Bol s ňou šesťročný brat Witek. Narodila som sa asi sto kilometrov od Emska v hlbokých lesoch, v tajnej osade Židov, ktorí utiekli z geta a skrývali sa tam až do oslobodenia Bieloruska v auguste 1944. Bol to partizánsky oddiel, hoci v skutočnosti to nebol nijaký oddiel, ale asi tristo Židov, usilujúcich sa prežiť v kraji, ktorý okupovali Nemci. Mám pocit, že muži so zbraňami ani veľmi nebojovali s Nemcami, skôr chránili to do zeme zaryté mestečko, kde boli ženy starci a niekoľko detí, čo prežili.
Môj otec, ako mi po mnohých rokoch rozprávala matka, ostal v gete a tam zahynul – pár dní po úteku všetkých obyvateľov geta ho zastrelili. Matka mi povedala, že môj otec odmietol opustiť geto, lebo si myslel, že útek len rozhnevá Nemcov a urýchli konečné zúčtovanie. A vtedy moja tehotná matka vzala Witeka a šla. Z osemsto obyvateľov geta sa rozhodlo utiecť len tristo.
Do geta nahnali obyvateľov Emska a Židov z okolitých dedín. Moja matka nebola miestna, no neocitla sa v tom kraji náhodou, poslali ju sem z Ľvova ako spojku. Bola to zarytá komunistka. Witeka porodila v ľvovskej väznici v tridsiatom šiestom, mala ho so straníckym súdruhom, ale mňa mala s iným mužom, s ktorým sa zoznámila v gete. V živote som nestretla ženu s takou nechuťou k materstvu, ako bola moja matka. Podľa mňa aj brat, aj ja sme sa narodili len preto, že neboli ochranné prostriedky a nešlo urobiť potrat. Ako dieťa som matku nenávidela, potom som celé roky nad ňou odcudzene žasla a dodnes s ňou vlastne nemôžem komunikovať. Našťastie sa stýkame veľmi zriedka.
Zakaždým, keď sa jej spýtam na niečo z minulosti, naježí sa a začne vrieskať. V jej očiach som navždy ostala apolitickou meštiačkou. Áno, som taká. Porodila som však dieťa a jedno viem presne: keď príde dieťa, život ženy sa tomu podriadi. Viac či menej. Len ona bola výnimkou. Je to stranícka fanatička.
Pred mesiacom som sa zoznámila s Ester Hantmanovou, pôvabnou priesvitnou starou paňou, veľmi bledou, s modrastými šedinami. Je to priateľka Karin, pracovali spolu v akejsi dobročinnej organizácii. Karin mi o nej dávno rozprávala, ale mňa to vôbec nezaujímalo. Krátko pred Vianocami Karin oslavovala päťdesiatku a ja som si Ester ihneď všimla. Niečím sa vydeľovala z masy známych i neznámych ľudí. Ten večierok bol oveľa srdečnejší, než je to u Američanov zvykom – bolo tam totiž veľa Poliakov, niekoľko Rusov a zopár Juhoslovanov. Jednoducho, prítomnosť Slovanov na tejto americkej oslave mi bola príjemná, podchvíľou bolo počuť poľštinu.
Po rusky a po poľsky hovorím rovnako dobre, ale v angličtine mám poľský prízvuk a Ester si to všimla počas našej voľnej, nezáväznej konverzácie.
„Ste z Poľska?“ spýtala sa.
Táto otázka mi vždy trochu spôsobuje problémy. Ťažko sa mi odpovedá – hádam len namiesto stručnej odpovede nezačnem zoširoka vykladať, že moja matka sa narodila vo Varšave, ale ja som sa narodila v Bielorusku a neviem, kto bol môj otec, detstvo som prežila v Rusku, do Poľska som sa dostala až v päťdesiatom štvrtom, potom som opäť odišla študovať do Ruska, odtiaľ som sa presťahovala do NDR a potom už do Ameriky...
Ale tentoraz som ktovie prečo povedala to, čo nikdy nehovorím:
„Narodila som sa v Emsku. V Čiernej húšťave.“
Stará pani ticho zhíkla:
„Kedy si sa narodila?“
„V štyridsiatom druhom.“ Nikdy netajím svoj vek, lebo viem, že vyzerám mlado, nikto mi neháda štyridsaťtri.
Objala ma ľahučkými rukami a jej modrý účes sa starecky roztriasol:
„Božemôj, božemôj! Tak ty si prežila! Tá bláznivá ťa porodila v zemľanke, môj muž viedol pôrod.... A potom, už sa presne nepamätám, vzala deti a niekam odišla. Všetci ju prehovárali, aby ostala, no ona nikoho nepočúvala. Všetci boli presvedčení, že vás chytia na ceste alebo v prvej dedine... Chvalabohu, prežila si!“
Vybehli sme do predsiene. Jednoducho sme sa nemohli od seba odtrhnúť. Schmatli sme z vešiaka svoje oblečenie. Bolo to komické, ale mali sme rovnaké kožuchy – hrubé, líščie, na Ameriku až nepatričné. Neskôr vysvitlo, že aj Ester je zimomravá...
Šli sme k nej – býva v centre Bostonu, v krásnej štvrti na Commonwealth Avenue, desať minút odo mňa. Kým sme sa viezli – ja za volantom, ona pri mne –, zmocnil sa ma zvláštny pocit: celý život som túžila mať niekoho staršieho, múdreho, kto by ma viedol, koho by som počúvala, s radosťou sa mu podrobovala – ale nikdy nik taký nebol. Pravdaže, v sirotinci vládla prísna disciplína, ale to bolo niečo celkom iné. V živote som bola vždy ja tá staršia – dospelí neboli ani moja matka, ani moji manželia, ani priatelia. Táto stará pani však mala v sebe niečo také, že už vopred sa mi žiadalo súhlasiť so všetkým, čo povie...
Vošli sme do jej domu. Rozsvietila – v predsieni boli police s knihami a tiahli sa až dozadu do bytu. Všimla si môj pohľad.
„To je knižnica môjho nebohého manžela. Čítal v piatich jazykoch. A je tu veľa kníh o umení. Musím nájsť dobrých ľudí, ktorým to zanechám...“
Spomenula som si, čo mi vravela Karin. Ester je vdova, nemá deti, je pomerne bohatá, veľmi osamelá. Takmer všetci jej príbuzní zahynuli cez vojnu.
Ester mi porozprávala toto: moju matku uvidela prvý raz v emskom gete, keď tam začali zaháňať obyvateľov z okolia – predtým boli v gete len mestskí Židia. A tí sa tam usídlili vlastne dobrovoľne, lebo tesne predtým, ako sa ta presťahovali, sa v mestečku odohral strašný masaker – Židov zhromaždili na námestí medzi katolíckym kostolom a pravoslávnym chrámom a začali ich vraždiť. Pol druha tisíca ich zabili a tí, čo prežili, šli do geta.
Nebolo to klasické staré geto – jedna či niekoľko štvrtí, kde Židia žili už od stredoveku. V Emsku to bolo naopak, ľudia opustili svoje domy v meste a presťahovali sa do polozrúcaného kaštieľa, ktorý patril akémusi kniežaťu. Kaštieľ bol obohnaný ostnatým drôtom a strážený. Spočiatku dokonca nebolo celkom jasné, kto koho stráži a pred kým. Policajti boli miestni Bielorusi, Nemcom to bolo pod ich dôstojnosť. A s Bielorusmi boli vzťahy vcelku jasné – platilo sa im. Za všetko dostávali peniaze. Za peniaze priniesli ešte aj zbrane.
„Tvoja matka,“ povedala Ester, „nebola miestna. Bola pekná, ale veľmi prudká. Mala maličkého syna. Spomenula som si na jej priezvisko – Kowaczová. Áno?“
Až ma tak myklo. Nenávidím to priezvisko. Ja viem, že matka mala iné priezvisko, toto je nejaké stranícke krycie meno alebo priezvisko, zapísané do jedného z falošných dokladov, s ktorými prežila pol života. Dokonca som sa vlastne aj vydala preto, aby som sa zbavila toho mena. Všetci boli vtedy šokovaní: Židovka z Poľska sa vydáva za Nemca! Pravda, aj Erich bol komunista z NDR – inak by ho nepustili študovať do Ruska. V Rusku sme sa aj zoznámili.
Hľadela som na Ester ako dieťa na cukrík. Presne takúto ženu, jemnú a tichú, po európsky elegantnú – hodvábna blúzka, talianske topánky, no zároveň nič na obdiv, nijaký americký prostoduchý vkus – som vždy chcela za matku, za tetu, za babku. A ona mi vraví dieťa...
Bez akéhokoľvek naliehania mi porozprávala toto:
Geto malo pevnú vnútornú organizáciu, vlastnú správu, a navyše aj svoju zvláštnu autoritu, ktorou bol skvelý rabín Širman, veľmi učený a, ako sa hovorilo, naozajstný spravodlivý. Ester a jej manžel Isaak boli poľskí Židia, obaja lekári, do toho kraja sa prisťahovali niekoľko rokov pred vojnou. On bol chirurg a ona zubná lekárka. Teda nie naozajstná lekárka, skôr dentistka s kvalitným odborným vzdelaním – vyštudovala stomatologickú školu vo Frankfurte. Neboli to voľnomyšlienkari, ale obyčajní Židia, v sobotu mohli zažať sviece, ale aj vybrať sa do susedného mesta na koncert. Miestni Židia ich brali ako prišelcov, ale chodili sa k nim liečiť. Keď Nemecko obsadilo Poľsko, Isaak hneď oznámil žene, že to je koniec, treba odtiaľ vypadnúť, a to hocikam. Uvažoval dokonca o Palestíne. No kým plánovali a zvažovali, prišli Nemci a oni sa ocitli v gete...
Sedeli sme v salóne veľmi pekného bytu, zariadeného na európsky spôsob – staromódne a podľa mňa veľmi vkusne. Kultúrna úroveň domácich očividne prevyšovala moju – vždy to pocítim, pretože na to natrafím dosť zriedkavo. Bohatá domácnosť. Rytiny, nie plagáty. Nábytok nie sériový, ale navidomoči zozbieraný po kúskoch a na nízkej skrinke veľké mexické keramické čudo – strom sveta či čosi podobné.
Ester sedela v hlbokom kresle, nohy po dievčensky skrčené pod sebou, modré lodičky z hadej kože na zemi. Vždy si všímam také detaily. Nie náhodou ma moja matka pokladá za meštiačku. Pri spomienke na sirotinec, detský domov ma mrazí v chrbte. Ale mojej matke strašná bieda pripadala ako normálny život. Jej možno aj v stalinských lágroch bolo dobre. Keď som sa však ja vyhrabala z biedneho života siroty, bozkávala som každú šálku, uterák, pančušku. Erich si prvý rok, čo sme žili v Berlíne, vo štvrti Prenzlauer Berg, brával prácu navyše, aby som si mohla kúpiť oblečenie, riad, jednoducho všetko... Vedel, že tým sa liečim z minulosti. Postupne ma tá vášnivá záľuba opustila. Ale napriek tomu aj tu v Amerike mám veľmi rada všelijaké výpredaje haraburdia z domácností, blšie trhy, starinárstva... Môj terajší manžel Griša sa na to pozerá zhovievavo, aj on je z Ruska, vyrastal medzi ľuďmi hladnými po všetkom... Aj môj syn Alex, ktorý sa narodil už v Amerike, rád nakupuje. Takže sme naozajstní milovníci konzumu. Ester to tuším všetko chápe.
„Podmienky v gete nám pripadali strašné, lebo dovtedy sme nič horšie nevideli. Ešte sme nevedeli o koncentrákoch, o miere toho nesmierneho vyvražďovania, ktoré sa tiahlo celou Európou.“ Keď o tom všetkom hovorila, usmievala sa a v jej tvári sa zračilo čosi zvláštne – odcudzenie, smútok a ešte čosi neuchopiteľné, zrejme múdrosť. Áno, hovorili sme po poľsky, vychutnávala som si to.
„Ako dlho ste žili v gete?“ spýtala som sa.
„Necelý rok. Od jesene štyridsiateho prvého. Opustili sme ho jedenásteho augusta v štyridsiatom druhom. A potom ešte dva roky v Čiernej húšťave, v partizánom oddiele. Žili sme v zemľankách až do oslobodenia. Bol to rodinný partizánsky tábor. Z tristo ľudí prežilo do konca sto dvadsať. Bolo tam s nami šesť detí. A v lese sa narodili ešte dve. Ty a ešte jeden chlapček, ale ten zomrel. No všetky deti, čo odišli z geta, vojnu prežili.“
„Prečo moja matka odišla z Čiernej húšťavy?“ spýtala som sa. Matkinu odpoveď som poznala, vedela som však aj to, že matka vždy klame. Nie, neklame. Jednoducho ja nemôžem uveriť tomu, čo hovorí. Preto bolo pre mňa dôležité vedieť, čo povie Ester. Tá je predsa normálna.
„Odhovárali sme ju. Dobre sa pamätám, ako jej rozhorčený Isaak povedal, že keď opustí naše útočisko, riskuje život svojich detí. Ani mu len neodpovedala. Vlastne jediný človek, s kým sa v gete stýkala, bol elektrikár Naum Bauch.“
Tak som sa dozvedela meno svojho otca. Matka ho nikdy nevyslovila. Takže keby bola normálna, bola by som Ewa Bauchová. Zaujímavé.
„Povedzte mi o ňom niečo, prosím vás,“ poprosila som Ester.
„Nepoznala som ho dobre. Tuším bol nedoštudovaný inžinier.“
Sedela nehybne, vzpriamene, slovom, aristokratka. A bez židovskej gestikulácie.
„Isaak mi vravel, že ešte pred vojnou raz zavolal toho Baucha do nemocnice opraviť nejaký prístroj. Bauch mal v gete privilegované postavenie. Mimochodom, aj Isaak. Niektorí Židia pracovali v meste, mali povolenia. Isaak ordinoval v nemocnici. Aj Bauch pracoval v meste.
V gete tvoja matka a Naum žili spolu. V takej komôrke v ľavom krídle. Zámok bol napoly v troskách, keď nás tam zahnali, začali sme ho obnovovať. Spočiatku sme dokonca nakúpili nejaké stavebniny. Geto viedla židovská rada. Skončilo sa to strašne. Rada ustavične dávala peniaze bieloruskej polícii. Tam bol akýsi darebák, meno si nepamätám, miestny náčelník, ten sľuboval, že akcie – rozumieš mi, však? – sa nedotknú obyvateľov geta, kým mu budeme platiť. V tom čase začali vyvražďovať Židov, čo žili v okolitých dedinách. Vedeli sme o tom. Židovská rada sa istý čas vykupovala úplatkami. Ale ten darebák nemohol nič urobiť, aj keby bol chcel. Prosto z nás ťahal peniaze. Vtedy už nikto nemal peniaze. Ženy dávali snubné prstene, posledné šperky. Aj ja som dala obrúčku. Podrobnosti neviem, napokon, teraz už nemajú nijaký význam. Všelikto si myslel, že si môžeme vykúpiť život. Keď napokon padol návrh utiecť, zišlo sa čosi ako spoločné zhromaždenie a výsledkom bola roztržka – polovica bola za útek, polovica proti. Tí, čo boli proti, tvrdili, že po úteku tých, čo ostanú, budú strašne prenasledovať... vieš, vtedy už nešlo o prenasledovanie... Medzi organizátormi úteku však boli odvážni ľudia, skutoční bojovníci, chceli bojovať... Mali pomoc z mesta. Mali spojenie s partizánmi. Nevedeli sme o tom. V skutočnosti to všetko organizoval jeden Žid, mladý chlapec, volal sa Dieter. Pracoval na gestape ako tlmočník. Akosi sa mu darilo tajiť, že je Žid. Neskôr ho dostali, ale aj jemu sa podarilo utiecť. Raz, už ku koncu vojny, prišiel do nášho tábora v Čiernej húšťave. Bojoval v ruskom partizánskom oddiele a poslali ho k nám s kravou. Partizáni kúpili či skôr ukoristili kravu a poprosili jedného z našich, mäsiara, nech im narobí klobásy. Dieter prihnal kravu, naši ho spoznali, potešili sa, ktosi vytiahol samohonku. Dieter si sadol na peň a začal rozprávať o Kristovi. Naši len pozerali po sebe. V tej chvíli nemohlo nič byť hlúpejšie, ako hovoriť o Kristovi. Myslím, že mu trochu preskočilo. Predstav si, v tom čase sa dal pokrstiť, všetkým ukazoval akési ikonky. Ťažko sa dalo uveriť, že práve on zorganizoval ten útek. Niekto mi potom povedal, že po vojne sa stal kňazom...
Ale vtedy v gete sa v tú noc pred útekom ten konflikt tak vyostril, že dokonca nastala bitka. Staručký rabín Širman, už dobre vyše osemdesiatročný, všetkých utíšil. Mal rakovinu prostaty, Isaak ho operoval už v zámku. Aká tam operácia, vsunul mu katéter... Rabín sa vyštveral na stoličku a všetci stíchli. Povedal, že on ostane tu, nikam nepôjde. Kto nevládze odísť, nech tu ostane. A tí, čo majú silu utiecť, nech odídu. Isaak povedal, my odídeme a odišli sme. Aj tvoja matka so synom odišla, ale Naum ostal. Nik nevedel, že je tehotná. Len Isaak to vedel, pretože krátko predtým prišla za ním, chcela, aby jej urobil potrat, ale on odmietol – už bolo neskoro.“
Ester pokývala upravenou hlavičkou:
„A mal pravdu. Aké krásne dievčatko sa narodilo. A prežilo...“
Ester sa zdala byť dosť vyčerpaná a bolo už aj neskoro. Odišla som. Dohodli sme sa, že sa stretneme. Zmocnil sa ma zvláštny pocit – vždy som veľmi chcela vedieť o všetkom, čo bolo vtedy, o svojom otcovi. No zrazu som sa zľakla: rovnako silno chcem aj nechcem vedieť. Lebo toľké roky vláčim na sebe svoju minulosť a len v poslednom čase, pri Grišovi, zo mňa spadla, akoby som to malé dievčatko Ewa z poľského sirotinca v Zagorsku a odrastená Ewa zo sovietskeho detského domova už nebola ja, ale zábery z filmu, ktorý som kedysi dávno videla. A zrazu mám možnosť dozvedieť sa, ako to všetko bolo naozaj. Ale vôbec si neviem predstaviť, čo môže mladú ženu a matku prinútiť, aby svoje dve deti dala do sirotinca... Stále mám pocit, že je v tom niečo, čo nepoznám.
Úryvok z knihy, ktorá v preklade Jána Štrassera vychádza vo Vydavateľstve Slovart
