Vyhľadávanie
(Esej)
Na Európsku úniu smerujú dnes zraky politikov, odborníkov z rôznych oblastí, jej občanov, ako i ľudí z ďalších štátov sveta – na Slovensku nasmerovala na ňu oči aj dráma. Zdá sa to však akoby redundantné, veď tých dramatických chvíľ, najmä v súvislosti s Gréckom, si „užívame“ až-až, až sa zdá, že dnes už nepotrebujeme Shakespeara, Čechova či Karvaša. Stačí zostrihať a koncentrovať do jedného celku udalosti posledných dní a vznikne taká farbistá grécka dráma, že tá veľkolepá antická, v blahej pamäti, vyznie ako zvetrané tzatziki. Treba však zdôrazniť, že projekt Európska únia očami drámy zmysel má. Pokiaľ ide o umelecké, textové stvárnenie, je totiž Európa zoširoka obchádzaná. Literatúra u nás jednoducho nepreukazuje záujem spracovávať túto tému. Najmä preto, že tá je dennodenne prepraná a vyžmýkaná médiami, čo potom smeruje k percepčnej únave až apatii. Počin Divadelného ústavu sa ukazuje ako zaujímavá výzva na vypĺňanie prázdneho miesta v umení, lebo umenie vdychuje problémom i úspechom Únie nové myšlienkové a psychologické rozmery, ponúka nové pohľady i poznanie.
Projekt EÚ očami drámy s názvom Ódy či frašky? inicioval Divadelný ústav minulý rok v súvislosti s 10. výročím vstupu Slovenska do Únie, aby podnietil divadelnú tvorbu. Svoje texty napokon odovzdalo 19 dramatikov – väčšina z nich bola aj na uvedení tejto novinky v máji v rámci festivalu Nová dráma / New drama 2015, ktorú takisto organizuje Divadelný ústav. Editorsky projekt podchytili Andrea Domeová, Vladislava Fekete a Valeria Schulczová. A výsledkom je vlastne škatuľa... Na prvej strane tohto čísla Knižnej revue vidíte obal, v ktorom sú ako samostatné zošity uložené jednotlivé drámy – ide o peknú knihársku symboliku integračného usporiadania štátov EÚ: sú vcelku, ale každý má svoju suverenitu.
Aká je EÚ očami slovenských dramatikov? Názov to ideovo pointoval do slov ódy a frašky – názorovo by tu teda malo byť čosi oslavné aj výsmešné. Óda na rozdiel od frašky nie je žánrom drámy a naozaj ani žiadnu ódu v projekte nenájdete – frašku, to áno! Óda, ako som naznačil, je skôr ideovou platformou a ódickosť sa často v dielach realizuje personálne, vo vyznení konfliktov, v tom, keď sa jedna z postáv zachová čestne, nezištne a rozumne. Takéto správanie si určite, a dnes zvlášť, zaslúži obdiv a istú dávku oslavnosti! Azda najbližšie k ódickosti má dráma Ľubomíra Feldeka Popolušky, kde pracuje cez známu rozprávku s témou národného špecifika, ktoré by však malo byť rešpektované a zároveň by malo vyznievať prospešne pre všetkých členov EÚ. Pozitívne znamienko má EÚ aj v optike Ľuby Lesnej – jej dielo Christa a tá mladá je citlivo vystavaná komorná tragédia matky, ktorá stratila syna pri ilegálnom prechode hraníc počas socializmu – Únia tu figuruje ako príklad lepšieho stavu spoločnosti. Morálny apel má v sebe i Villa Agorafóbia Miklósa Forgácsa, je to zložitá hra s vrstevnatou obraznosťou. Vážnejší tón zväčša s tragickým vyznením možno nájsť v príspevkoch Doda Gombára Euroroom, kde je zachytená rómska problematika; Ivety Horváthovej Europédia, kde je pertraktovaná politika rodovej rovnosti; Zuzany Uličianskej Tagebuch, kde stvárňuje osud opatrovateľky v Rakúsku s ťaživými osobnými dôsledkami; Silvestra Lavríka Môže byť vodiaci pes antisemita? – tu sa spracúva otázka vlastnej a náboženskej identity, je to zároveň jediná hra, kde sa Európa chápe aj ako zdieľaný náboženský priestor; Mariana Janika Posledný výstup, v ktorej to výraznejšie smeruje k tragikomédii: dominuje tu téma pôvodného a cudzieho, ale aj vzťahov umelca a Únie; Ján Papuga si v Génioch posvietil na školský systém, na jeho skostnatenosť i tvorivé možnosti. K vtipnejšiemu pólu zbierky hier Ódy či frašky? nás môže naviesť Eva Maliti Fraňová s textom Identita, čo znie trendovo a vážne, ale autorka pridala príjemný komediálny živel. A tým sa veru nešetrilo v hrách, kde Únia vyznieva predovšetkým ako organizačný a ekonomický moloch a jej možnosti (eurofondy) nedokáže normálny človek zhodnotiť bez pokrivenia svojho charakteru. Igor Bielich v texte
Luigi Fux pracuje s fraškou a vtipom, kritizuje úradnícku absurdnosť priamo v bruselskej kancelárii. Štefan Timko v Lekciách správneho dýchania predostiera trpko-smiešnu epizódku z komunálnej politiky. Sliepky s právami na väčšie klietky a ľudia s takmer nijakými právami v ľudsky stiesnených kanceláriách – to je Marek Godovič a Open Space. Drsnejší humor napríklad o nehorľavých pyžamkách nájdeme v texte Shiny Happy Eurokidz! Petra Scherhaufera, aj priamo v prostredí najstaršieho remesla – Pavol Weiss: Eldorado, a nemá k nemu ďaleko i Vŕbový háj Dušana Poliščáka, kde rovnaká krčma v rôznych dobách ukazuje fluktuáciu charakterov. Divokosť v podnikaní a generačné rozdiely trápia Adrianu Krúpovú v hre Ešte sa to dá zachrániť, v rovnakom duchu sa dá vnímať aj príspevok Predám Slovensko – Lenka Čepková tam okrem iného napísala: „Prežila som zmeny režimov, majiteľov... – všetky počiatočné snahy o zmenu k lepšiemu nakoniec stroskotali na egoizme a chuti po moci istých ľudí alebo skupiny ľudí.“ Ak text Predám Slovensko vyznieva mierne absurdne, potom čerešničkou absurdity, ale aj uštipačnosti, je hra Viliama Klimáčka Deň, keď zomrel Gagarin – minimálne jedno opatrenie, totiž vystreľovanie dôchodcov na Mars, určite zaujme dôchodkových špecialistov...
Dramatické texty sa nečítajú ľahko (časť z nich určite stojí za inscenovanie), ale stačí trochu scénickej predstavivosti a tento projekt pred vami odokryje modernú mozaiku, ktorá v polyfónii zobrazuje Európsku úniu ako realitu s dobrými vlastnosťami, ale aj chybami – predovšetkým však s ľuďmi, skutočnými nositeľmi pozitív a negatív, či už v Únii, alebo mimo nej. Vyznenie príspevkov prezrádza istú občiansko-politickú rezervovanosť, racionálny skepticizmus, chuť prehodnocovať, kritiku administratívnej, ekonomickej mašinérie a egoizmu, má tu miesto aj rozčarovanie a skepsa. Dôležité je, že umenie dokáže takto komunikovať smerom k súčasnosti!
