Vyhľadávanie
Záhorie je moje zámorie. Je mi tam báječne: môj rodný kraj má niečo spoločné s bájením, s gruntovnými mýtmi. Dáva mi výklad sveta so všetkým nesmiernym i sladkým, čo k tomu patrí. Je to zázrak matky.
Chodievam na besedy s mladými ľuďmi, ktorí toho veľa o svojom kraji nevedia. O jeho kráľovskostiach, o veľkých predkoch, o svojich predkoch, o drahocennosti rodičov. Lebo tak sme si zvykli žiť – ako by sa nechumelilo. Vianoce bez anjelov a bez snehu a bez dojatia. Bez zamyslenia nad tým, že sme tu, vyňatí z tmy a zmaru, a máme niečo dokázať. Že si zaslúžime svoj človečenský krajec chleba. Zmyslu. Kraj bol len krásny, robil nám betlehem pri narodení. Všetko ostatné je zásluhou ľudí. Ich starosti, ich lásky, ich túžby po prekročení svojho odmeraného času. Seba. Veď prečo nás napríklad vianočné sviatky každoročne tak dojímajú? V tme, kútiku duše živočíšne cítime túto účasť, spoluúčasť – sme so všetkými, s tými, čo boli, aj s tými čo budú. Dýchajú na nás naše deti, dýchajú nám na chrbát, kamsi sa ženú. Len kraj ostáva, ak sme ho medzitým nestihli celkom znivočiť. Zostáva našou kolískou a raz bude i naím hrobom. To preto, aby sme si na tomto svete zase veľmi nenamýšľali...
Štefan Moravčík v Zlatej knihe Záhoria
