Myšlienky ako lúče pravdy sveta

Texty Simone Weilovej sú čisté a jednoduché ako vnútorná skúsenosť, o ktorej hovoria.

Keď v roku 1941 dostal katolícky orientovaný spisovateľ a filozof Gustave Thibon list od priateľa dominikána, jeho reakcia bola skôr negatívna. Otec Perrine mu písal s naliehavou prosbou, aby prijal pod ochranné krídla istú mladú izraelitku – aktivistku a ľavičiarku, ktorá túži pracovať na vidieku ako poľnohospodárska pracovníčka. Thibon nakoniec žiadosť neodmietol, a to najmä zo súcitu s mladou dušou i prenasledovanými Židmi.

A tak sa jedného dňa stretáva Simone Weilová – mystička a filozofka, ktorej dielo sa považuje za vrchol duchovne orientovanej filozofie 20. storočia, a Gustave Thibon, ktorý Weilovej zápisky a myšlienky neskôr ochránil pred vojnami a nástrahami búrlivých čias a ktorý ich nielen prečítal, ale z nich aj povyberal tie, ktoré sa stali súčasťou knihy Tiaž a milosť.

„Texty Simone Weilovej patria k tomu druhu veľkých diel, ktoré môže komentár iba oslabiť a zdeformovať... Tieto texty sú čisté a jednoduché ako vnútorná skúsenosť, o ktorej hovoria,“ píše o myšlienkach autorky zostavovateľ knihy.

 

Medzi životom a slovom

Pod súhrnným názvom Tiaž a milosť, ktorý naznačuje jeden zo základných kontrastov v ponímaní reformátorky a významnej mystičky, nachádzame desiatky textov vyjadrujúcich a uchopujúcich podstatu bytia, žitia, vnútorných ciest a zápasov.

Ťažko možno hodnotiť Weilovej štýl, pretože väčšmi pripomína prúd voľného vedomia, čosi ako rieku plnú duchovnej energie, ktorú však nevieme pochopiť iba pozorovaním z brehu. Je potrebné do nej skočiť, nechať sa unášať, dovoliť jej vstúpiť dovnútra. A preto to nemusí vyjsť na prvýkrát a možno ani na druhý – stíšenie sa a viera v autentickosť sú však pomyselným člnom, ktorý čitateľa na tejto rieke povedie.

Weilová sa v knihe dotýka rôznorodých oblastí. Prázdno, milosť, zlo, čas, krása, láska a iné. Každá minikapitola ponúka niekoľko myšlienok k danej téme. Weilovej písanie je oslobodené od akéhokoľvek emocionálneho náboja, nie je v ňom prítomná žiadna slovná kvetnatosť, rozvinutie, vysvetlenie – slovami Thibona, „medzi životom a slovom nie je nijaká vata“. Tak to autorka cítila a podľa toho aj žila.

„Prijať svoju podriadenosť voči nevyhnutnosti a konať iba prostredníctvom nej,“ vysvetľuje autorka.

 

Dôvera vo vyššie ideály

„U nijakej ľudskej bytosti som sa nikdy nestretol s takým dôverným vzťahom k náboženským tajomstvám a slovo nadprirodzený sa mi nikdy nejavilo väčšmi naplnené skutočnosťou ako v styku s ňou,“ píše Thibon o svojich prvých dojmoch zo Simone Weilovej. Napriek povahovým a názorových rozdielom sa zo Simone Wielovej a Gustava Thibona stávajú dôverníci a priatelia a Thibon je čoraz väčšmi očarený autorkinou vnútornou čistotou, autentickosťou, ušľachtilosťou, súcitom, štedrosťou a všetkými ďalšími darmi či vlastnosťami, ktoré krásne vyznievajú v knihách a príbehoch, no v skutočnom živote ich len málokedy vieme priradiť vcelku k jednej osobe.

Weilová po krátkom čase dobrovoľne odchádza od Thibona, ktorého usadlosť sa jej zdá príliš luxusná, a sťahuje sa do napoly zrúcaného hospodárstva na brehu Rhôny, aby odtiaľ každý deň chodila ťažko manuálne pracovať.

S celoživotným podlomeným zdravím to vyžaduje z jej strany najmä obrovské odhodlanie a absolútnu dôveru vo vyššie ideály a etické princípy.

Zem obrába s horlivou pracovitosťou, polovicu potravinových lístkov pravidelne posiela politickým väzňom a jej jedinou potravou sú často iba černice nazbierané z okolitých kríkov.

 

To, čo je priamočiare

Simone Weilovú – nesmierne vzdelanú, citlivú a súcitiacu bytosť, ovplyvnilo evanjelium, no úctu a rešpekt prechovávala tak k hinduistickým, ako aj taoistickým textom, k Platónovi, ku gréckym tragédiám či k Shakespearovi. Uznávala to, čo je čisté, priamočiare, čo nechce zapôsobiť, byť obdivované a uznávané.

S Thibonom sa naposledy stretli v roku 1942, keď s rodičmi plánovala (aj keď neochotne) odchod do Spojených štátov amerických. Na stanicu priniesla starému priateľovi aktovku plnú textov s prosbou o ich ochranu. Rozlúčila sa s ním slovami, že v tomto svete sa už nestretnú.

Simone Weilová sa narodila v roku 1909 v Paríži, vyučovala filozofiu na viacerých školách a veľmi skoro sa angažovala v politike. Nikdy však nevstúpila do žiadnej politickej strany.

Obhajovala myšlienky krajnej ľavice a takmer všetku svoju životnú energiu smerovala k obhajobe vydedencov spoločnosti, ľudí slabých a chorých, medzi ktorými sa cítila najlepšie.

Jej slová a činy ťažko prijať bez toho, aby čitateľ uveril v celú jej osobnosť a možno zašiel ešte o kúsok ďalej – rešpektoval ju ako akési médium pravdy.

 

Diana Mašlejová (1987)

Spisovateľka pre deti, literárna publicistka a organizátorka vzdelávacích projektov pre rozvoj detskej čitateľskej gramotnosti. Napísala dve zbierky poviedok pre dospelých, sedem kníh pre deti a dve audioknihy. Žije a tvorí v Bratislave. 

 

 

Simone Weilová: Tiaž a milosť

Preklad: Andrej Záthurecký

Bratislava: Európa, 2021

 

Foto: Simone Weilová (3.2.1909 – 24.8.1943)

Zdroj: wikimedia.org