Vyhľadávanie
Na vašu otázku sa mi žiada odpovedať otázkou: Čím by bol náš život a vôbec bytie človeka od prvopočiatku podnes bez literatúry? Počnúc Sumermi, od ktorých Židia a Hebreji prevzali z eposov biblické texty. Prvé zmienky sú z obdobia približne 2700 rokov p. n. l. Jestvujú aj vedecké dôkazy, že k potope nedošlo v biblickom, ale v predbiblickom čase, v epoche Sumerov. Odtiaľ sa začali šíriť vedomosti a poznanie, ktoré ovplyvnili všetky národy Orientu a Európy. Je to epocha vývinu, ktorú naša myseľ ani nemôže obsiahnuť. Čo je potom dvadsať rokov v procese ľudskej spoločnosti, či už v literatúre, vede a iných odboroch? Pre celkovú dobu bytia je to zanedbateľný okamih. No pre nás, smrteľníkov, je to niekedy tretina nášho života. Je to čas, za ktorý sa dá veľa urobiť, ale aj veľa popsuť. Ako pri každom chaose, čo je zákonite sprievodný fenomén istej zmeny. Niekoho to zasiahne viac, iného menej. Aj za socializmu sa písali pravdivé diela, ich autori sa nikomu nepodkladali a neprispôsobovali svoju poetiku. No tí, ktorí si nikdy neboli istí sami sebou, lebo na to nemali, sa rýchlo nechali uniesť víziou „slobody“ a „nového“ života. Priam s hrdosťou sme si zvykli prijímať všetko, čo prichádzalo zo Západu. Žiaľ, vybrali sme si najmä to, čo je poznačené povrchnosťou, vulgarizmom (zvlášť v literatúre) a nezmyselným konzumom. Len sa stačí pozrieť, koľkými zbytočnými a ako vajce vajcu podobnými knihami, zvlášť od ženských autoriek, sa to len tak hemží na pultoch kníhkupectiev.
No za posledné roky vznikli aj pravdivé diela. Práve som dočítala Rankovov román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Som rada, že som zbližša spoznala problematiku doby, ktorá náš národ na dlhé roky nie príliš pozitívne poznačila a ktorú sme poznali len úchytkom, neraz aj klamlivo zo školských učebníc a tlače. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť knihu Gabriely Rothmayerovej Vtedy na východe, ktorá mapuje našu históriu po nežnej revolúcii. A nemám najmenší dôvod pochybovať o tom, že pravdivo, navyše autorka je žurnalistka, neskôr poslankyňa (odišla z politiky, keď zistila, že medzi takýmto spoločenstvom nemá čo robiť). Trochu ma prekvapuje, že Rankovov román je ovenčený domácimi i zahraničnými cenami, kým Rothmayerovej výpoveď, tým, že je o neďalekej minulosti a istá skupina ľudí sa v nej určite našla, bola znesená priam pod čiernu zem...
Nad čím premýšľam? Predovšetkým nad sebou, že som za tie roky, čo mi bolo dopriate tu byť, mohla viac urobiť. Momentálne trochu spolupracujem s pánom Milošom Mistríkom na knižke o mojom divadle jedného herca, ktorú mi vydajú Poliaci, kde často chodievam hrávať. Mala by vyjsť v poľštine, slovenčine a v angličtine, čo mi na Slovensku nehrozí. (Pochybujem, že si Divadelný ústav alebo iná inštitúcia spomenie, že tento rok mám 35. výročie môjho divadla.) Ďalej spolupracujem na knihe rozhovorov s pánom Ľubošom Juríkom a na knihe vzájomných otázok a odpovedí s Gabikou Rothmayerovou. Skoro som zabudla dodať, že nedávno som mala premiéru mojej novej monodrámy – Do lesíčka na čekanou.
