Nie som lyrika, som epika, som guľomet

Vanda Rozenbergová je s knihou Tri smrtky sa plavia nominovaná na Cenu Jána Johanidesa. S autorkou sa rozprávala Eva Tomkuliaková. 

Poznám ťa ako osobu s optimistickým prístupom k životu. Zvykne sa povedať - nákazlivým. Ako si vnímala a prežívala karanténu? Písalo sa ti, povedzme, ťažšie?

Po seriáli After Life sa na sieťach vyrojili otázky, či je toto pravá tvár Rickyho Gervaisa. Večne vtipný, pozitívny, sarkastický a odvážny Ricky oddrapil kus zo svojho celofánu a ukázal, že krehkosť či hypercitlivosť sú často zabalené do zábavnosti. Na tento typ otázok – o zdanlivej ľahkosti bytia, odpovedám takmer v každom rozhovore. Netvrdím, že klamem, ale pri After Life som cítila obrovskú satisfakciu za to, čo nechcem pomenovať. Takže, môj prístup – to je len každodenný vedomý výber myšlienok a činov. Nevstávam automaticky s nákazlivou chuťou do života, chcem ju. Ak je to niekedy nasilu, tak je. Chcem si udržať schopnosť vnímať krásno. Nie vždy je to vo mne pravdivé. Občas si samu seba vymýšľam.
Počas karantény sa mi písalo rovnako, ako predtým.

Okrem toho, že si spisovateľka, si aj mama dvoch synov. Ako sa ti podarilo napísať, ak dobre rátam, päť kníh popri všetkých povinnostiach?

Ja som matka – dieťa. Namiesto pečenia koláčov (aj tak to neviem) si púšťame tracky a rozprávame sa. Nie som úzkostlivá, nie som dôkladná v praktickom živote, takže povinnosti cítim inak. Medzi nami je silná spolupatričnosť.

V tvojich textoch sa často vyskytuje motív týrania zvierat. V závere knihy Tri smrtky sa plavia hlavná postava Karola zabije malého psíka, pretože sa zľakne, že ublíži jej dieťaťu. Takto je zrazu tento problém v tvojej knihe inak nasvietený. Čo si myslíš o šľachtení bojových plemien psov? Platí podľa teba tvrdenie, že pes je iba taký, aký je jeho pán?

To je nadlho. Áno, pes je obraz svojho pána, napríklad náš pes bol hravý, so športovou výbavou, latentný inteligent a velebený špekulant, čiže celá ja. Ale tiež bol ustráchaný a hrýzol iných, a ja nehryziem, ani sa nebojím. Riešenie bolo náročné, ale maximálne zodpovedné. Pes sa má výborne.

Väčšinu života si prežila v Prievidzi. Spisovateľ Balla raz povedal, že v Nových Zámkoch, kde žije, ho nikto nepozná. Teba v Prievidzi poznajú? Povedia si náhodní okoloidúci: "Aha, to je tá spisovateľka!"?

V Prievidzi som nasadla do taxíka a taxikár sa pýtal, či som tá spisovateľka. Spôsobil mi šok. Bola to výnimka, musel byť niekým podplatený. Páčilo by sa mi, keby som mohla, ako svojho času Truman Capote, čítať svoje romány v divadle, pred veľkým publikom, po častiach, keď próza len vzniká. Mierne to nekorešponduje s iným mojím názorom – že nechcem nudiť a tak sa čítaniu z knihy na besedách vyhýbam. Inak sa nevyhýbam ničomu, mám rada interakcie s ľuďmi, rada improvizujem, reagujem, počúvam.

Táto Cena sa udeľuje na počesť Jána Johanidesa. Medzi tvojou tvorbou a Johanidesovou tvorbou vidím podobnosť v tom, že Johanides bol skvelý rozprávač a aj ty si skvelá rozprávačka. Našla by si ty sama vo svojej tvorbe, povedzme, aj niečo existenciálne?

Nie som lyrika, som epika, som guľomet, spätne viem posúdiť, čo nebolo ucelené, aký motív zostal nedokončený a ktorá postava je emocionálne plochá – ale možno takou chcela byť. Autentickosti, odvahe a vyhranenému charakteru dávam prednosť pred úctou. Ale nie je mojou úlohou formulovať stanoviská k vlastnej próze. Myslím, že moja nová kniha potvrdí existenciálny mód.
Inak, neviem už v ktorej, asi Holomráz, v jednej Johanidesovej próze som pocítila déjà vu. Mala som máličko rokov – opisoval nejakú konkrétnu ulicu pri železničnej stanici, s reštauráciou, odohrávala sa tam istá udalosť a ja som vo chvíli, keď som to čítala, vedela, že to poznám. Idem si to pohľadať. Ten pocit bol veľmi konkrétny.

Kedy sa môžeme tešiť na tvoju ďalšiu knihu? O čom bude?

Vyjde na jeseň, volá sa Spoločný nočný mier. Nechcem povedať o čom je, okrajovo to tu v jednej otázke – nie odpovedi, odznelo. Hlavnú dejovú líniu v Spoločnom nočnom mieri sprevádzajú: humor, stupňovanie dôvery, stupňovanie lží, rôzne mužské svety, jeden ženský syndróm a zločin – ten musí byť!