Vyhľadávanie
Ako ste si, čitatelia, už určite všimli, tento rok sú prehľady trochu iné. Už nepíšeme o každom jednom diele, ktoré sa vyskytlo v daných žánroch a subžánroch, ale vyberáme len tie najzaujímavejšie. Poďakovať sa za to môžete hlavne fantastike, ktorej sa za minulý rok urodilo nekresťansky veľa a neviem si predstaviť čitateľa, profesionálneho alebo nadšenca, ktorý by bol ochotný celé si to prejsť.
Som vďačný za toto rozhodnutie vedenia, pretože aj pri menšej porcii kníh býva náročné prelúskať sa všetkými, hlavne ak sa popritom recenzent venuje aj iným knihám, práci, koníčkom, blízkym... Veď to poznáte. Čas je najvzácnejšia komodita našej doby.
Preto sa pri prehľade kriminálok, detektívok a kníh o zločine opriem o moje odborné vedomosti, čitateľské skúsenosti a osobný vkus, aby som pre vás vybral knihy, ktorým sa oplatí venovať čas. Nebol to vlastne ťažký výber, s editorkou sme sa odpichli od zoznamu 18 kníh. Neviem, či ide o kompletný zoznam, no ako každý rok aj teraz mi mohlo niečo uniknúť. Rozhodne sme v tomto prípade vynechali samovydania. Ak sa medzi nimi našiel nejaký skrytý klenot, ospravedlňujem sa, že som sa mu vyhol. Na konci tohto prehľadu najzaujímavejšej slovenskej krimi literatúry za rok 2022 som zoznam kníh zredukoval na päť titulov. Budem vás nabádať, aby ste si prečítali hlavne tie knihy, pretože každá je svojím spôsobom zaujímavá. Zámerne píšem zaujímavá, nie dobrá. Neskôr pochopíte prečo.
Série a seriály
Ak ste fanúšikom sérií a autorov, ktorí píšu seriálovo, tento ročník bol na ne bohatý. Prirodzene, máme tu stálicu domácej krimi scény Dominika Dána, ktorý svoju bibliografiu v minulom roku obohatil o ďalšie dva tituly – Tajomný závoj (Slovart) a Dáma kontra strelec (Slovart). Úprimne som sa snažil do nich začítať, ale už to nejde ako kedysi. Budem sa pravdepodobne opakovať, ale opakuje sa aj Dán. Nepopieram, občas sa snaží byť inovatívny a hrať sa s textom, ale priznajme si: keď ročne vydávate dva romány od roku 2005 v rovnakom žánri a s tými istými hrdinami, po skoro dvadsiatich rokoch vo vás veľa inovatívnosti neostane. Inak povedané, „dánovky“ sú slabé, slabšie ako desaťkrát vylúhované čajové vrecúško.
To ma núti uvažovať, prečo sa k nim ľudia neustále vracajú. Myslím, že tomu rozumiem. Hoci mňa už nedokážu osloviť, predsa len ide o jednoduchú oddychovú literatúru. Čitatelia poznajú autorových hrdinov možno lepšie ako svojich priateľov. Je to jednoducho komfortné aj napriek opisovaným zločinom. Komfort povedomého, známeho ako obľúbený televízny seriál, ktorý možno stratil na kvalite, ale jeho desiatu sériu si aj tak pustíte, lebo sa stal súčasťou vášho života.
Keď už sme pri sériách, František Kozmon sa vrátil s jeho sériou o Marekovi Wolfovi. Napriek tomu, že jej hlavný hrdina v predchádzajúcej knihe umrel, zdá sa, že Srnka (Ikar) pokračuje ďalej. Autor necháva ostatné postavy vyrovnávať sa s touto stratou a zatiaľ hľadá náhradnú hlavnú postavu, čo je zaujímavý a realistický prístup. Aj Peter Šloser pokračuje v sérii Páchateľ neznámy, tentoraz titulom Hlava ako dôkaz (Ikar). Výhoda Šloserovej tvorby je v tom, že do tejto série sa dá naskočiť ktoroukoľvek knihou. Nevýhodou je jeho strohý, suchý jazyk, takže ako čitateľ sa musím spoľahnúť čisto na emócie, ktoré prináša dej. Autor ich inak na mňa neprenesie.
Angažovaná kriminálka
Presuňme sa k tomu, čo je skutočne podstatné. Môj zásadný problém, hlavne so slovenskými kriminálkami, je ich neschopnosť odpútať sa od reality našej politickej scény. Znesiem komentáre, satiru, skryté narážky, ale nie priame opisy a zápletky vystavané na správach. Nie preto, že by to bolo zlé, ale preto, že sa to prelína s mojou prácou. V momente, keď si sadnem k beletrii, chcem si od nej oddýchnuť.
Eskapizmus je tu kľúčovým slovom. Spomínal som to už pred rokom, takže sa opakujem. Na alegóriách zločinov z reality nie je nič eskapistické ani uspokojivé. Ak sledujete správy, viete, že mnoho káuz sa nevyrieši. V momente, keď autor chce byť realistický, môže dospieť k tomu, že aj čitateľsky a naratívne funkčný záver obetuje na oltár angažovanej témy. Nemali by sa písať preto také knihy? Jasné, že mali, teraz však vytyčujem rámec môjho uvažovania o slovenskom krimi.
Je to trend, ktorý nastolil, i keď v jemnejšej forme, práve spomínaný Dominik Dán, hoci tu už možno predtým existoval v textoch Ladislava Mňačka a samizdatoch. Jozef Karika naň nadviazal v rámci svojej ranej tvorby, ale na ďalší level ho priviedol novinár a komentátor Arpád Soltész. No a teraz sa na ňom vezie aj aktuálny šéfredaktor webu Postoj Marek Vagovič románom Padreho klan (Švabach). Opomeniem menší škandál, ktorý vydanie knihy sprevádzal, pretože sa mi zdá zbytočne nafúknutý a nezaujímavý. Môj problém s Padreho klanom je jeho forma. Nepopieram, že ide o knihu výnimočnej spoločenskej hodnoty. Čerpá z bulvárnej túžby nahliadnuť za oponu slovenskej politiky, odhaliť, aké je to tam v skutočnosti. Marek Vagovič sa pritom opiera o vlastnú novinársku skúsenosť a zistenia. Upozornil by som však na to, že k jeho textu treba pristupovať s dávkou zdravej skepsy. Sám totiž v úvode priznáva, že knihu napísal aj na základe rozhovorov „mimo záznam”. Nemáme teda ako overiť, čo je pravda a čo nie.
Moja novinárska skúsenosť s podobnými rozhovormi „mimo záznam” mi hovorí, že tu možno uvažovať o 80 percentách knihy. Ale ani ja neberiem tento údaj ako merný. Fakt, že sa próza stala prvkom politickej predvolebnej kampane jedného nemenovaného politika, ktorý ho na stretnutiach s občanmi rozdáva ako pravdivú výpoveď o našej politickej scéne, považujem za absurdný, nebezpečný a poburujúci. Absentuje totiž nevyhnutné kritické myslenie, ktoré je pri takýchto textoch dôležité. Autor sa totiž netají tým, že tam opisuje (aj) skutočné udalosti, pred čitateľov ich však predkladá bez dôkazov. Kým sudcovia spravodlivo nerozhodnú a nezverejnia sa spisy, Padreho klanu jednoducho nemôžeme úplne veriť.
Práve prelínanie beletrie s realitou je to, čo ma z textu vytrhávalo. Marek Vagovič píše v priveľkých inotajoch. Značná časť kontextu priamo v knihe chýba a závisí od čitateľa, či si ju dohľadá. Ak teda chcel napísať nejakú zákulisnú výpoveď, cieľ naplnil len spolovice. Som presvedčený, že takéto texty (knihy, dokumenty a i.) majú stáť pevne na vlastných nohách a čitateľovi majú poskytnúť všetky potrebné kontextové informácie bez toho, aby si ich spätne vyhľadával. Lenže je to vôbec možné v prípade stále prebiehajúcich vyšetrovaní?
Druhým výrazným problémom je Vagovičov štýl. Hoci sa snaží o to, aby román Padreho klan bol beletriou, na úrovni jazyka a formy stále pripomína správy, prípadne reportáže. Štýl je suchý, skratkovitý, dramaturgia textu rozbitá. Niekedy čitateľa zahltí aj nesúvisiacimi informáciami a odpútava ho od deja. Pritom práve príbeh nie je nezaujímavý. Zásadný problém tu teda spočíva v tom, že hoci román do istej miery funguje ako spoločenský komentár, nefunguje ako literatúra. Nie je dobre napísaný. Keď už chce nejaký autor byť spoločensky angažovaný, nech tomu dá poriadnu formu, ktorá čitateľa zaujme jazykom, výstavbou textu a vlastne všetkým tým, čo beletriu robí beletriou. Marek Vagovič sa spolieha čisto na bulvárny princíp nazerania za oponu.
Úniky z reality
Presne z opačného súdka je kniha Osobná záležitosť (Artis Omnis). Jej autorom je Alexander J. Kenji, čo znie skoro ako pseudonym. Ide už o tretiu knihu o americkom agentovi Oliverovi Bellowsonovi, ktorého jeho medzinárodné špionážne dobrodružstvá opäť zavedú aj na Slovensko. Prvé dve knihy ma minuli, hlavne preto, že ma odrádzali nie príliš vydarené obálky. Táto je už lepšia, ale stále to nie je ono. (A bola chyba súdiť knihy podľa obalov.) Nikdy som nečítal Toma Clancyho, ale takto nejako si predstavujem jeho knihy. Ide v podstate o poctivé brakové dobrodružstvo. Tajní agenti v ňom behajú po svete a snažia sa zabrániť vojenským konfliktom, pričom text dopĺňajú zaujímavé detaily zo sveta spravodajských služieb či armády. Stále si tak ponecháva isté zdanie realizmu. Kenjiho jazyk je aj minimalistický, ale presný v opisoch. V texte nemá žiadnu vatu a vždy ide priamo k veci. Kniha má svižný spád a je príjemným eskapistickým oddychovým čítaním. Je presne tým, čo od krimi, ku ktorému si sadnem po dlhom dni v práci, očakávam.
Keď sme pri eskapisme, musím spomenúť aj román Adam a Eva (Lindeni) Petra Derňára. Keďže sme sa mu už v Knižnej revue venovali, tak len v skratke. Derňárova kniha má problém sa rozbehnúť, ale keď sa tak stane, je to divoká a napínavá jazda. Očividne sa snažil o tzv. „slow burn”, teda pomalé budovanie napätia, len túto techniku ešte úplne nezvládol. Našťastie to platí len pre prvú polovicu. Druhá má pomerne blízko k hororu a jej tempo je až vražedné. Zároveň ide o výbornú oddychovú krimi, ktorá sa nehrá na spoločenský komentár. Ukazuje len postavy, ktoré sa snažia rozlúštiť mysterióznu zápletku.
To najlepšie
Výnimočnú pozornosť si zaslúžia Mafiánske balady (Slovart). Dušan Taragel je už zabehaný autor, ktorý spolupracoval napríklad s Petrom Pišťankom. Stojí za Rozprávkami pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov, knihou, ktorú by som si želal vidieť adaptovanú na televízny seriál alebo počuť ako rozhlasovú hru. Jeho Mafiánske balady sú zbierkou na seba nadväzujúcich príbehov, ktoré popisujú posledné dni a hodiny života ľudí z podsvetia, prípadne občanov, ktorí sa im priplietli do cesty. Má pestrý jazyk, skvelú výtvarnú stránku a je plná ironického čierneho humoru typického pre slovenskú literatúru. Je to hyperbola s prvkami karikatúry, napriek tomu však skvelo vystihuje slovenskú mentalitu i prostredie. Je to radosť čítať. Keď vopred vieme, že postavy umrú, je fascinujúce sledovať tok príbehu a to, ako idú nevedomky v ústrety svojej smrti.
Kniha bola právom nominovaná na cenu Anasoft Litera, napriek tomu, že ide v podstate o poctivú domácu žánrovú literatúru. Cena sa síce sústreďuje prevažne na aktuálnu umeleckú alebo angažovanú literatúru, ktorá potrebuje pozornosť, no každý rok sa minimálne v prvej desiatke objaví aspoň jeden žánrový počin, ktorý zaujme aj bežného, konzumného čitateľa, pričom je z toho niekto každý rok prekvapený. Ako keby medzi žánrovými knihami nemohla vzniknúť hodnotná literatúra. Sú takou literatúrou Mafiánske balady? Ak aj nie, majú k nej mimoriadne blízko. Taragelovo písanie je na výbornej úrovni, má osobitný štýl a prístup. Zosmiešňuje tie najnižšie vlastnosti Slovákov, hyperbolizuje chyby našej spoločnosti. Je to pokrivené zrkadlo, no predsa stále niečo reflektuje. Navyše to nerobí okato a násilne ako Marek Vagovič. Príbeh a estetický zážitok je vždy na prvom mieste, stále to však nie je to najlepšie, čo u nás v rámci žánru vzniklo minulý rok.
Prvenstvo patrí zbierke poviedok Slovensko KRIMI (Slovart), za ktorou stojí Prešporské divadlo. Ide o poctivý kus literatúry. Kniha obsahuje texty od vyše dvadsiatich rôznych autorov, nielen tých súčasných a nie iba slovenských. Vo výbere nájdeme aj Petra Pišťanka či českého autora braku Jiřího Walkera Prochádzku a jeho rodáka Honzu Vojtíšeka. Kniha obsahuje rovnaký počet ilustrácií od rovnakého počtu ilustrátorov. Precíznu formálnu stránku dopĺňa nádherná obálka a kvalitný papier. Okrem toho v tlačenom vydaní nájdeme aj predhovor a poznámky od psychiatria Antona Heretika.
Audiokniha síce neobsahuje ilustrácie, ale miesto toho ju dopĺňajú výborné džezové hudobné motívy. Každú poviedku načítal iný herec alebo herečka, ktorí dodávajú textu osobitný nádych. Je to radosť počúvať. Poviedka Zjazvené duše od Romana Horňáka je dokonca obohatená o sugestívnu lyrickú pieseň. Tak ako pri každej poviedkovej zbierke, aj tu platí, že kniha nemá konzistentný tón. Niektoré poviedky sú výživné, desivé, dramatické, iné vtipné a odľahčené. Autori k téme krimi pristupujú po svojom, preto sa môže stať, že nie každá zaujme čitateľa, zároveň si však určite v textoch nájdete tú svoju. Ak by som mal Slovensko KRIMI k niečomu prirovnať, boli by to zborníky Fantázia. Tiež ide o poctivo vyselektované poviedky, ktoré sú skvelou ukážkou pestrosti autorských prístupov a toho, ako rôzne sa dá poňať žáner. Ak mi niečo na knihe prekáža, tak je to poviedka Ivana Kučeru Hladný les. Ide o poctivý paranormálny horor, ktorý s krimi nemá nič spoločné a jeho prítomnosť je v zbierke rušivá.
Slovensko KRIMI je tak mimoriadne dôsledne pripravená kniha, ktorá rozhodne stojí za pozornosť a prečítanie. Ponúkne vám komplexnejšiu predstavu o stave slovenskej krimi literatúry, a práve preto ju považujem za to najlepšie, čo v roku 2022 vyšlo v rámci žánru o zločine. Na žiadnu literárnu cenu nebola nominovaná, tak nech si odnesie aspoň toto malé bezvýznamné ocenenie odo mňa.
Padreho klan, Osobná záležitosť, Adam a Eva, Mafiánske balady a Slovensko KRIMI. Päť kníh o zločine, ktoré vytŕčajú z mora priemernosti a zaužívaných postupov slovenskej scény. Aspoň jednej z nich sa oplatí venovať čas a pevne verím, že tie hodiny čítania neoľutujete.
Juraj Búry (1991)
Doktor estetiky, publicista a novinár, ktorého doménou je žánrová literatúra. Hlavne horory a fantastika. Okrem toho má rád komiksy a mačky.
