Vyhľadávanie
Niekoľko postrehov z pražského veľtrhu Svět knihy 2008
Už som sa nazdával, že po toľkých rokoch nič objavné v secesnom výstavnom pavilóne v Holešoviciach neobjavím – a predsa. Na Svete knihy sa zakaždým cítim ako Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský, náš štúrovec-humorista, ktorý o svetovej výstave vo Viedni napísal vyše stostranovú stať s podrobným a nadšeným opisom exponátov, teda najmä súdobej modernej techniky. Mňa ale technika neláka, mojou vášňou sú knižky. Leitmotívmi tohto ročníka knižného veľtrhu boli španielska literatúra a láska v literatúre. Podujatiam v rámci druhej témy sa podarilo vystriehnuť presne úzku hranu medzi zaujímavým a bulvárnym. To, že erotika nemusí byť len lacným gestom, ukazovala výstava šteklivých knižiek z dejín českej literatúry. Naozajstné zberateľské rarity, skvelá ľúbostná poézia i texty tak trocha či viac obscénne. Krásu postupného a pomalého odhaľovania poodkryli viaceré pásma venované čítaniu ľúbostných veršov vrátane hudobného sprievodu.
Láska a erotika
Rozhodne nemusia byť len lacnou pozlátkou, pretože ak je hĺbka v človeku, nepozná plytké záležitosti. Aj a najmä o tom bolo sobotňajšie pásmo venované tajným denníkom Karla Hynka Máchu. Popredný odborník profesor Pavel Vašák zasvätil prítomných do tajov šifrovania neznámych autorov, a potom poodkryl súvislosti zdanlivo obscénnych zápisov. Ich odkazy, prelínané čiernobielym dokumentárnym filmom z roku 1966, mrazili až dojímali. Profesor Vašák načrtol Máchovu osobnosť ako empirickú, reálne existujúcu, ako autorskú, prítomnú v texte a zároveň ako jej mýtizovaný obraz. Padlo aj slovo o Božene Němcovej, jej rakovine a nechutnej korešpondencii jej partnerov. Laskomerský však spomenutý nebol, takže som si vydýchol.
Autori píšuci po španielsky
Vo štvrtok popoludní som sa zúčastnil na pásme venovanom životu a dielu Jorge Luisa Borghesa. Hovoriť o tvorbe jedného z najvýznamnejších autorov svetovej literatúry 20. storočia v časovom limite päťdesiat minút je nanajvýš zákerné. V podstate zostalo len pri skonštatovaní dávno známych skutočností, spomenuli sa súvislosti Borghesa s Kafkom, determinácia jeho tvorby pôvodom, nadviazanie na európsku tradíciu. Sviežosť subjektívnejšieho pohľadu vniesla akcii pani Maria Kodama, manželka zosnulého autora. Svoj vzťah k autorovi naznačovala nanajvýš zastreto a decentne, o spisovateľovi zásadne hovorila ako Borghesovi, ale keďže jednou z tém veľtrhu je láska a vášeň, neodolám bulvárnemu pokušeniu. Od Borghesovej smrti uplynie tento rok tridsaťpäť rokov, spisovateľ zomrel 74-ročný, vdove po ňom by v súčasnosti nik nehádal viac než šesťdesiat rokov... zorientujte sa teraz vo svojich dohadoch sami. Kacírsky sa domnievam, že akcii by prospelo problémovejšie zameranie na niektorý z aspektov Borghesovej tvorby.
Literatúry pobaltských národov
Na besede o ich reflexii v Čechách za uplynulých pätnásť rokov zaznelo nie veľmi potešujúce zistenie, že počet prekladov litovských, lotyšských a estónskych autorov po osamostatnení týchto národov hrozivo klesol – v Čechách na niekoľko titulov, na Slovensku knižne asi ani jeden. Pritom v 80. rokoch neboli tieto literatúry u nás (na Slovensku aj v Čechách) neznáme, vychádzali historické romány Estónca Jaana Krossa, postmoderná groteska Margersa Zarinša, diela Litovčana Juozasa Baltušisa, literatúra pre deti... Súčasná absurdná dráma Madagaskar, z ktorej sa čítalo, ale aj iné prezentované diela ukázali, že Pobalťania nám stále majú čo ponúknuť. V češtine je momentálne k dispozícii niekoľko literárnohistorických prác Radegasta Parolka mapujúcich aj modernú literatúru, antológia tvorby lotyšských prozaičiek a román o Lotyšoch deportovaných na Sibír. V rámci besedy ma potešilo vyhlásenie zanietenej odborníčky na litovskú literatúru (papierik s jej menom som stratil), že jej je jedno, čo sa deje na českej politickej scéne, lebo ju omnoho viac zaujíma litovská literatúra a považuje za prirodzené, že to všetci akceptujú. Sebavedomosť tohto gesta postaršej dámy ma naplnila nekonečným obdivom.
Stánok ruskej knižnej tvorby
Z veľkej väčšiny ponúkal a neprestajne sa zaoberal propagáciou Moskvy, neporozumel som tejto stratégii vlani, nerozumiem jej ani teraz. Ani tentoraz ma nezlákali drahé obrazové publikácie. Sklamala ma neúčasť popredného predstaviteľa ruskej fantastiky Sergeja Lukjanenka, autora upírskych príbehov s chuťou a vôňou reálií nefalšovaného Ruska (prinajmenšom s takými, ako si ich väčšina z nás predstavuje).
Autogramiáda a prezentácia Andrzeja Sapkowského
Značnú časť poľského stánku zaberala tvorba práve tohto autora fantastiky, známeho aj na Slovensku prekladom historickej trilógie o Veži bláznov. Ako priaznivca fantastiky ma to potešilo, navyše pán Sapkowski okrem besedy spojenej s autogramiádou odovzdával ceny Akademie science fiction, fantasy a hororu. V širšom literárnom kontexte však bolo zrejmé, že komerčné záujmy zasa raz skreslili situáciu, veď poľská literatúra v súčasnosti ponúka množstvo iných mien známych vo svete aj mimo propagácie na veľtrhu – Olga Tokarczuk, Andrzej Stasiuk, Jerzy Pilch a. i. Mnohostrannejšie pulzovanie tejto veľkej literatúry naznačila prezentácia knižného debutu Reisefieber od Mikolaja Lozińského. Knižka vyšla v českom preklade, onedlho vyjde aj v slovenčine. Príbeh odcudzenia, lásky a hľadania vzťahu písal 26-ročný autor s evidentným nasadením a v literatúre našich severných susedov je ďalšou z výrazných individualít, schopných presadiť sa svojou tvorbou neokázalo, no dostatočne výrazne.
Slovenská literatúra
Dostala na pražskom veľtrhu už tradične veľký priestor na prezentáciu knižnej kolekcie v národnom stánku v novej úprave, ako aj v samostatných stánkoch jednotlivých vydavateľstiev či v sprievodných programoch, ktoré pripravilo Literárne informačné centrum. Najdôležitejšie je, že si našla svoje publikum. V programe Slovensko-české literárne dotyky predstavil Miroslav Bielik, podpredseda Matice slovenskej, svoj zrelý prozaický debut Skutočnosť. Benátsky diptych, mladá autorka Viola Vyholená-Šípivá v zastúpení redaktora Dušana Malotu zaujala úryvkami príbehov, úvah, esejí, postrehov a blogov z knižky Krivolaká prť je ku šťastiu. Tretím titulom bola knižka spomienok odbojárskej aktivistky Eleny Kovalovej-Kytkovej z obdobia SNP. Dve posledne zmienené knižky sú plodmi literárnych aktivít slovenskej komunity v Prahe. Piatok patril zväčša slovenskej poézii, po poetickom pásme z veršov Milana Rúfusa Mon coeur a prezentácii jeho výberu z tvorby v českom preklade Jany Štroblovej Hudba váhavých slov pootvorili dvierka do svojich tvorivých trinástych komnát mladé poetky Elena Hidvéghyová-Yung, Nóra Ružičková a Radoslav Tomáš v neformálnej besede s Radoslavom Matejovom. Čítaním ukážok zo svojej tvorby sa predstavili českému publiku Márius Kopcsay, Karol D. Horváth, Pavel Vilikovský a Vladimír Balla.
Odovzdávanie cien Akademie science fiction, fantasy a hororu
Takmer dvojhodinový program s charakterom literárnej šou už tradične komentovali Eva Ajchmajerová (bývalá modelka, zapadla aj do témy veľtrhu) a Richard Klíčník. Z domácich autorov získal cenu za pôvodný román František Novotný (povolaním námorný kapitán), za poviedku Vilma Kadečková. Z prekladovej tvorby bola ocenená Sussana Clarková za Jonathan Strange a pán Norell a takisto prekladateľ Viktor Janiš si odniesol cenu za najlepší preklad tohto románu. Cenu za dlhoročnú prácu pre fandom, čiže hnutie fanúšikov fantastiky, odovzdal Ondrej Herec Vlastislavovi Tomanovi, autorovi dnes už legendárnych komiksov (Příhody malého boha a.i.). Ocenenie za odbornú reflexiu tohto žánra, za knižku Dejiny slovenskej literárnej fantastiky (vyd. Literárne informačné centrum) si odniesol Miloš Ferko, čiže autor tohto článku. So soškou sfingy a zarámovaným diplomom som odkráčal ignorujúc nedeľňajší program, za čo mi buď trikrát hanba, ale – veď som nikomu nesľúbil, že budem úplný a nestranný.
S pocitom smútku
Opúšťam výstavný palác popri panoráme Bitvy u Lipan. Hoci nie som husita, dolieha na mňa akási porazenecká nálada. Nemôžem sa vyhnúť porovnaniu s Bibliotékou. Isteže, na Bibliotéke sa cítim príjemnejšie – pretože mám omnoho viac času na čítanie… pomedzi prezentácie náučnej a detskej literatúry občas nejaký ten úlomok, ale ani náznak reflexie nejakého problému či témy. A chýba mi to, Laskomerský vo mne potom odchádza z Bibliotéky s prázdnymi stranami.
Miloš Ferko
