O múzach a Wolkrovej Polianke

1. miesto – Radoslav Tomáš, Poprad - Matejovce

2. miesto – Pavol Garan, Dobšiná

3. miesto – Eva Pariláková, Humenné

4. miesto – Silvia Kačšáková, Prešov

Jeden z účastníkov tohtoročnej Wolkrovej Polianky poznamenal, že niekedy sa zdá, akoby písanie básní bolo v spoločenskom meradle najľahšou cestou k umeleckému úspechu a sebarealizácii. Jožo Urban raz ironicky poznamenal na adresu mladých autorov niečo ako: “Veď čo už môže byť také ťažké na napísaní pár riadkov básne, že?”

A naozaj to vyzerá tak jednoducho. Ale nie je. Chvalabohu, nikdy sa nedozvieme, čo objektívne robí báseň dobrou. Čo je dôležitejšie, obsah alebo forma? Je krajšie písať voľným alebo viazaným veršom? Patria (hodia sa) niektoré slová do básne, či nie? Je dobré pracovať na básni aj pol roka, alebo ju treba nechať tak, ako z nás pod vplyvom emócií vyšla počas jednej minúty?

Tieto otázky a mnohé iné boli položené už veľmi veľmi dávno a boli dané aj mnohé odpovede. Miesto, kde sa dnes tieto problémy riešia najčastejšie, bývajú literárne súťaže, kde sa diskutuje, reční, cizeluje, chváli, karhá i háda. Takou bola aj Wolkrova Polianka, ktorá sa aj tento roku už tradične konala v Tatranskej Polianke. Čo však bolo netradičné, bola akási regenerácia, obnova, či renesancia v organizácii. Predseda AOSS sám priznal, že posledných 15 rokov bola pripravovaná len s minimálnymi finančnými prostriedkami, čo sa asi najviac prejavilo vlani. Na vyhodnotení sa zúčastnilo osem osôb, z toho traja porotcovia a jedna čašníčka, v skromných, až zahanbujúcich podmienkach. Najmä keď si uvedomíme, že minulý ročník slávil svoju štyridsiatku. Bolo preto potešujúcim zistením, keď tento rok prišla pozvánka na vyhodnotenie do hotela Satel v Poprade a takisto i zoznam pozvaných spisovateľov a program s prednáškami, ktoré sa mali konať v rôznych mestách pod Tatrami. A nielenže sa mali, ale aj sa konali. Bolo len prirodzené, že veľa žiakov a študentov sa vo “veršíkoch rýpať” nebude chcieť a oceniť delegáciu básnikov, ktorý majú záujem niečo povedať, by bolo asi nepredstaviteľné čakať. Príkladom môžu byť tri dievčatá, ktoré sa celú jednu prednášku maľovali v zadných laviciach a hovorili si, aké sú pekné. Ale ako jeden z básnikov povedal, aj toto môžu byť naše múzy.

No Wolkrova Polianka bola aj o vynikajúcich rozhovoroch súťažiacich s koryfejmi slovenskej poézie a vôbec nadväzovaní kontaktov, či priateľstiev. A, samozrejme, riešení otázok spomenutých v úvode tohto krátkeho postrehu.

Polianka už určite poznala aj slávnejšie aj neslávnejšie ročníky. Z osobného pohľadu sa mi však zdá, že táto úroveň predstavuje zlatú strednú cestu, najmä ak si uvedomíme, aké chodníčky a cesty musí dnes poézia prejsť.