Vyhľadávanie
Alexander Balogh: Etienne Cornevin. Z Paríža do slovenských ateliérov
Bratislava: N Press, 2020
Pre nejedného človeka mohlo byť prekvapením, keď v Bratislave 70. a 80. rokov stretol na podujatiach neoficiálnej výtvarnej scény mladého francúzskeho intelektuála. Rovnakým prekvapením môže byť, keď o tom istom intelektuálovi dnes v kníhkupectve objaví knihu Etienne Cornevin – Z Paríža do slovenských ateliérov.
V septembri 2020 sa dostala do obehu ďalšia kniha Edície Denníka N z produkcie vydavateľstva N Press. Čitatelia mali doteraz možnosť zaobstarať si z „eNka“ okrem iného viacero titulov, venovaných životu osobností známych zväčša z politiky, kultúrneho života či športu. Za zmienku istotne stoja knižne vydané rozhovory s Fedorom Gálom, Zuzanou Krónerovou, Matejom Tóthom a ďalšími. Okrem týchto dialógov sa niekoľko kníh zaoberalo aj analýzami osobností, ktoré sa v časti spoločnosti nespájajú práve s pozitívnym hodnotením. Tieto „osobnosti“ si dovolím v našom texte opomenúť, i keď mnohé boli autormi spracované majstrovsky. Tentoraz však edícia prináša knihu, ktorá sa nezaoberá niekým známym z verejného života a už vôbec nie niekým, koho pôsobenie by sa hodnotilo ako negatívne. Oným človekom je Etienne Cornevin (*1950 – + 2016), Francúz, ktorého životné okolnosti priviedli na Slovensko.
Autorom knihy Etienne Cornevin – Z Paríža do slovenských ateliérov je Alexander Balogh, redaktor Denníka N, ktorý sa venuje prevažne témam z oblasti kultúry, umenia a literatúry. Na 148 stranách sa autor snaží priblížiť netradičnú osobnosť prostredníctvom vlastných textov, doplnených množstvom citácií z Etiennových prác a spomienkami súčasníkov.
Hneď v prvej kapitole autor prerozpráva príbeh o tom, ako sa mladý francúzsky filozof, absolvent významnej parížskej Sorbonne, dostal v roku 1976 za zvláštnych okolností do Československa. Cornevin sa snažil vyhnúť vojenskej službe, a preto sa rozhodol využiť jej náhradu, čo pre osobu jeho vzdelania v tom čase predstavovalo ísť vyučovať francúzštinu do niektorej z nefrankofónnych krajín.
Začal najprv na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, no po dvoch rokoch sa spolu s manželkou Arlette rozhodli presťahovať do Bratislavy, kde zostali až do roku 1988. Cornevin vyučoval francúzštinu na viacerých stredných školách, no už krátko po príchode do Bratislavy začal budovať svoje kontakty s vtedajšou neoficiálnou výtvarnou scénou. Medzi výtvarníkmi, s ktorými sa spoznal a začal s nimi neskôr spolupracovať, boli mená ako Igor Minárik, Marián Mudroch, Marian Meško, Milan a Klára Bočkayovci a ďalší. Postupne sa zoznámil aj s inými umelcami, navštevoval ateliéry a spoluorganizoval výstavy. Svoj intelektuálny potenciál pri nich využil, keď k jednotlivým výstavám pripravoval texty, okorenené dávkou svojského literárneho prejavu.
Aktívny podiel
O tom, nakoľko aktívny bol medzi výtvarníkmi neoficiálnej scény 70. a 80. rokov, svedčí druhá kapitola knihy. V nej sa spomína konkrétnejšie jeho vzťah k umeleckej skupine A – R, ktorej členmi boli okrem výtvarníkov spomínaných vyššie aj Ladislav Čarný, Daniel Fisher, Vladimír Kordoš, Otis Laubert a Dezider Tóth. Skupina A – R síce vznikla oficiálne až v roku 1991, jej postupný vývoj sa však začal už omnoho skôr najrôznejšími aktivitami, na ktorých mal Cornevin aktívny podiel. V kapitole sú výpovede jednotlivých osobností, ale aj útržky textov, ktoré pre nich Cornevin v rámci výstav a katalógov napísal. Spomienky sú neraz dojímavé, vtipné, no často zároveň kritické. Odzrkadľujú, nakoľko bolo vtedajšie prostredie rozmanité, podnetné a otvorené kritickému diskurzu, v ktorom, zdá sa, z času na čas vznikali aj názorové rozkoly.
Vďaka jeho otvorenej a komunikatívnej povahe, filozofickému vzdelaniu a napokon aj dobrým rodinným základom (jeho starý otec Louis Réau bol významný francúzsky historik umenia) sa z neho časom stal medzi výtvarníkmi uznávaný odborník na československé súčasné umenie. Najbližší vzťah mal však Cornevin k tvorbe Rudolfa Filu, ktorý bol pre neho istým spôsobom ideálnym umelcom a filozofom zároveň. Práve tretia kapitola spomína hlboký záujem Cornevina o Filovo dielo, pričom popri inom autor uvádza aj nekonvenčný rozhovor týchto dvoch pánov z roku 1994.
1 200 strán
Štvrtá kapitola, ako napovedá názov, otvára ďalšie „výberové príbuznosti“, prinášajúce na Cornevina čiastočne odlišný pohľad. Okrem iných tu o ňom totiž rozprávajú dve popredné slovenské historičky umenia, Zuzana Bartošová a Jana Geržová, ktorých fundované názory môžu pomôcť v zhodnotení Cornevinovho odborného pôsobenia, či lepšie povedané, k zaradeniu jeho prác do širších umelecko-historických kontextov.
Dalo by sa povedať, že názov ďalšej kapitoly „Tisícdvesto strán dizertačnej práce“ hovorí sám za seba. Po návrate do Francúzska Cornevin obhájil v roku 1989 na Université Paris X dizertačnú prácu na tému Osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu. Práca s rozsahom viac ako 1 200 strán sa skladá zo štyroch dielov, pričom prvý diel bol prekladom knihy Jindřicha Chalupeckého Na hranicích umění, druhý sa zaoberá tvorbou Rudolfa Filu, tretí a štvrtý sa zameriavajú na vybraných slovenských a českých umelcov. Už fakt, že v zahraničí vznikla taká rozsiahla práca o československom neoficiálnom umení, sa môže javiť prinajmenšom ako pozoruhodný.
Posledné kapitoly sa venujú dvom činnostiam, ktorými sa Cornevin výrazným spôsobom zasadil o propagáciu slovenského a českého umenia doma i v zahraničí. Prvou činnosťou bolo organizovanie výstav českých a slovenských umelcov, do ktorých vkladal mimoriadne úsilie. Ako však texty dokladajú, výstavy sa nestretli vždy s takou spätnou väzbou, akú Cornevin očakával, no napriek tomu vytrvalo pokračoval ďalej. Tou druhou aktivitou bola tvorba dokumentárnych filmov o slovenských výtvarníkoch a rozsiahla publikačná činnosť, pre ktorú zriadil vlastné vydavateľstvo, grafické štúdio aj časopis.
Text knihy dopĺňa autor ešte rozhovorom s Arlette Cornevinovou, Etiennovou manželkou, rovnako zapálenou šíriteľkou slovenskej kultúry vo Francúzsku.
Úplný záver knihy predstavuje Epilóg, ktorý je zároveň súhrnným a mimoriadne hlbokým ohliadnutím sa za Cornevinovým pútavým životným príbehom. Ten sa skončil predčasne po ťažkej chorobe 2. mája 2016. Kniha je však úprimným vzdaním holdu osobnosti, popisujúc omnoho viac, než dokáže obsiahnuť život jedného človeka.
S dávkou nadhľadu
Kniha Etienne Cornevin – Z Paríža do slovenských ateliérov sa vyznačuje dokumentárno-popularizačným charakterom a publicistickým jazykom, vďaka čomu sa číta mimoriadne ľahko. V snahe o odzrkadlenie Cornevinovej povahy autor knihu okoreňuje dávkou nadhľadu, čo z nej robí tú správnu „intelektuálnu oddychovku“. Sama osebe nie je umelecko-historickou literatúrou, to si však ani nenárokuje. Napriek tomu však môže byť mimoriadne prospešná pre tých, ktorí sa dejinami umenia na Slovensku v druhej polovici 20. storočia zaoberajú. Prináša totiž veľmi dobrý obraz o tom, ako neoficiálna scéna v posledných dvoch desaťročiach socializmu fungovala, prípadne, aké mala špecifiká. Aj na nich totiž stavia to, čo dnes nazývame slovenským súčasným umením.
Adrián Kobetič (1995)
Absolvoval štúdium dejín a teórie umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Zaoberá sa stredovekým a súčasným umením, v rámci ktorého pripravil viacero výstavných projektov. Je doktorandom na Ústave dejín umenia Slovenskej akadémie vied a FF Trnavskej univerzity. Žije v Trnave.
