Obyčajný život takmer obyčajného človeka

Tretia prémia za druhú myšlienku:

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:

„Dom už spal, keď som sa ocitol v jednom z jeho sŕdc.“

(Ján Johanides: Podstata kameňolomu)

Zostupoval som nižšie a nižšie, schody sa mi pod nohami míňali rovnako ako myšlienky na deň, keď som ju videl posledný krát. Biela hmla mi zaplavovala myseľ a ja som cítil, ako krok po kroku slabnem. Okrem životnej sily zo mňa vyprchával aj záujem podporujúci nádej v znovuzrodenie.  Pred očami sa mi rozmáhali obrazce tvorené čiernymi tvarmi pripomínajúce bludiská, ktorých začiatky sa rovnajú koncom a vo zvukoch, ktoré na mňa zo stien kričali som rozpoznával hlasy svojich najbližších. Čím hlbšie som sa na zdaním sa nekonečnom schodisku dokázal dostať, tým viac vábivá melódia pokoja slabla.

Majestátne sídlo na kopci, monument ľudských myšlienok, zatemnených emócií a snov. Jeho komnaty som obchádzal bez zastavenia. Prázdne pohľady na poklady jednotlivých izieb mi v živote trieštili všetky pocity, ktoré k veku dieťaťa patrili. V odrazoch zrkadiel som rozpoznával príbehy, ktoré ma v spomienkach vracali na miesta, kde som naskytnuté pocity vnímal najintímnejšie. V komnate šťastia sa mi zračili hviezdy, pod ktorými sa ukrývali duše tých, na ktorých mi v živote najviac záležalo. Izby smútku a strachu v sebe držali pod zámkom svetlá, ktoré sa mi ako ostrie nabrúsených nožov drali pod pokožku a zanechávali na mne žiariace jazvy minulosti. V predsieni sa vznášal oblak dôvery, takmer totožnej tej, ktorú do mňa dennodenne vkladala moja matka a v ráme dominantnej pahreby som si stihol všimnúť tváre hnevu, ktoré mi kúsok po kúsku vytrhávali zo života slobodu.

Postupom času, ako sa zostup v podobe točitého schodiska menil na dokonale hladkú podlahu, začali sa mi priamo pred zrakom objavovať silnejúce slnečné lúče lákajúce všetko živé do roztvorených vstupných dverí vedúcich do poslednej z miestností. Cítil som jej búšenie – vedel som, že je srdcom, dušou a mysľou toho domu. Chytila ma za ruku, konce z jej svetlých šiat sa mi obtierali o nohy. Bola nádherná, akoby mi ju zaslali sami anjeli. Pozdĺž na pohľad nekončiacej chodby sa vo chvíli rozsvietili odlesky z myslených svietidiel a ja som si posledný krát dovolil nazrieť do jej bezbrehých očí. Tvár mala snehovo bielu a nevinnosť, ktorá trieštila z jej nevypovedaných viet ma celkom pohltila.

Vykročili sme vpred. Ruka v ruke sme prekonávali všetky nástrahy a spoločne sme sa nechávali unášať silou sladkých rečičiek a iných klamstiev, ktoré nám do vienka ako celkom mladým nadelili. Žiadna tíšava, úľava a ani zázemie predstavujúce raj pre bezstarostné dožívanie našej ceste nepatrilo. Naše minulosti sa spojili a priamo pod nohami nám vytvárali najkrajšiu možnú stranu budúcnosti. Chceli sme žiť a užívať si to najviac, ako sme v tej chvíli dokázali.

Neprešli sme ani dĺžku, čo na šírku by sa dala rovnať so šírkou stien komnaty nenávisti, keď mi odrazu do náruče ako blesk z jasného neba padlo v bielej šatke zabalené, nič netušiace dieťatko. Telom mi prešla iskra, ktorá sa v okamihu prebudila do požiaru a ja som pochopil, že si môj život práve vyslúžil cenu najvyššieho rádu. Jej jemné vlásky a hladká pokožka zo mňa na ostatných pár rokov, ktoré nám do zdolania chodby ostávali spravili tú najšťastnejšiu figúrku v hre, ktorú iba najodvážnejší z nás boli schopní nazývať životom. Všetko, čo som mal patrilo iba im, potreba chrániť mi namiesto krvi prúdila v žilách.

Ako sa naša cesta krátila, dieťa sa mi vymrštilo zo zovretia a v dokonalej synchronizácii kráčalo po boku mojom a mojej vernej družky. Boli sme ako orly – pripravení vrhnúť sa krídlami na odpor vzduchu a vyletieť najvyššie, ako nám to bolo kedy umožnené. Nikto nemal moc pretrhnúť reťaz, ktorou bolo naše puto spečatené. Nikto nemal silu rozvrátiť niečo tak krásne, niečo tak čisté...

Rozhliadnuť sa okolo seba a vnímať, ako vlasy mojej milovanej naberajú sivý odtieň a ako sa mi dcérka takmer rovná svojou výškou ma donútilo pokúšať sa kroky vedúce pozdĺž chodby spomaliť. Zatínal som silou, skonom i hlasom, ktorý mi víril v hlave a radil mi, aby som si posledné spoločné okamihy užíval v prítomnosti. Nedokázal som iba nezištne stáť a bez slova sledovať, ako sa pevné zovretie našich rúk uvoľňuje. Odvracal som zrak, nebol som pripravení stratiť ich. Trhalo mi dušu, že som nedokázal nič urobiť. Iba som bezmocne sledoval, ako sa vysoké roztvorené dvere približujú.

Istota... Všetko, čo mi bolo v živote samozrejmosťou sa v priebehu posledných krokov začalo meniť na ľahkú, takmer neviditeľnú hmlu, ktorá vzala do zajatia všetky kedysi tak ostré spomienky na celé moje detstvo i dospelosť. Prázdnota sa mi rozmáhala v hlave ako mráz, ako smrtiaci vírus pripravený vyhubiť ľudstvo. Fyzicky som sa nikdy necítil slabšie a moje mentálne zdravie akoby sa hralo na blázna väzneného vo zvieracej kazajke. Svetlá silneli a ja som sa ocitol zoči voči nádhernými ornamentami zdobenému zrkadlu, ktoré vo svojom vnútri odrážalo nie len chátrajúce pozostatky môjho tela, ale i bielu hmlu, v podobe ktorej sa moje najbližšie vzniesli do vzduchu a so silným náprahom vtrhli do odrazu nášho šťastia.

Spolu s nimi odišla časť mňa, ten zvyšok – tá v tmavom závoji zahalená pravda - sa beznádejne utápala v črepinách roztrúsených pod mojimi bosými zvrásnenými nohami.

Dvere sa zastavili, svetlá zhasli a dych, ktorý sa mi prelieval skrz pľúca sa razom vytratil. Do mysle sa mi opäť vrátili všetky tie chvíle, kedy som mal ako jedinec tohto prašného sveta skutočnú hodnotu. Zatvoril som oči, najpevnejšie ako som bol schopný. Sústredil som sa iba na spomienky z toho jedného dňa – zo dňa, keď som ako syn, partner a otec nepociťoval žiadnu krivdu, či myšlienky na bezbožný koniec. Neopísateľne euforický pocit ma donútil sa v myšlienkach vrátiť na úplný vrchol schodiska. Pozoroval som svet očami nevinného chlapca. Dieťaťa, ktoré nikdy nemožno pripraviť na najhroznejšie nástrahy okolitého sveta. A ako som sa podopieraním o lesklé zábradlie dostával v sídle života nižšie, začínal som vnímať význam všetkých krokov, ktoré som bol počas neho nútený konať. V hlave som opäť prešiel dĺžku celej chodby, potom znovu, znovu a ešte zo dvakrát, až som sa opäť vo vzpriamenom postavení vrátil pred črepiny, ktoré ostali ako jediné v celom dome nezmenené. Vedel som, že znovu nadíde čas pozrieť sa do tváre prázdnoty, ktorú pre mňa malo zrkadlo pripravené. Tentoraz som však v odraze nevidel šedivé vlasy a odporom znechutený výraz. Usmievalo sa na mňa chlapča so šibalským úsmevom a najžiarivejšími očkami, ktoré po mňa dcérka zdedila. Nemohol som uveriť, že by to mohla byť pravda... Po celom tom čase som bol konečne pripravený. Po všetkých tých prebdených nociach strávených blúdením po chodbách sídla som bol konečne voľný.

Bez výčitiek som od lesku odstúpil a na vlastnú námahu nasledoval svetlo sálajúce z posledného zo sŕdc navždy spiaceho domu.

Miestnosť bola biela, slobodná a číra ako pokojná hladina jazera. Boli tam... Obe. Mal som ich pri sebe bližšie, ako kedykoľvek pred tým. A skutočnosť, že moja duša pomaly opúšťa slabnúce telo mi dodáva istotu, že spolu môžeme zostať už naveky.

Esej hodnotí redaktorka, spisovateľka a scenáristka Dominika Madro:

Esej Nicolasa Šveca podmanivo navodzuje pocit slabnutia a nepokoja, ktorý však aktivizuje k hlbšiemu zamysleniu sa. Veľmi sugestívnym prirovnaním – schody sa mi pod nohami míňali ako myšlienky – vzbudzuje dojem, že sa chystáme „kráčať po myšlienkach“ – chystáme sa nazrieť na určité veci zhora, očami už rozhľadenými.

Autor originálne využíva priestor domu, starobylého sídla, na obrazy svojho života – minulé i budúce. Prežíva oslobodenie od detstva tak, že sa odvažuje vidieť svoju budúcnosť – cez manželstvo, rodičovstvo, starnutie až k smrti a rozpadu. Goticky hororové vízie korešpondujú so sídlom, v ktorom sa odohrávajú, a tak i výsledná nádej, že prijatím negatívnych vecí si autor odnáša i niečo pozitívne, pôsobí rovnako veľkolepo.

Originálne poňatá druhá Johanidesova myšlienka sa však zadrháva po jazykovej stránke. I keď je citeľne metaforická, text neuniesol presýtenosť snahou o archaické vyjadrovanie. Zbytočne zanikajú hlboké myšlienkové obraty v prúde ťažkopádnych viet.