Vyhľadávanie
Písať o zbierkach Mily Haugovej znamená písať opakovane o tom, čo je pre jej poetiku príznačné a zároveň neustále reflektovať dôležité nuansy inakosti, pre ktoré sa každá nadchádzajúca zbierka odlišuje od tých ostatných.
Zatiaľ čo nachádzanie alter ega v podobe rôznych živočíchov a rastlín možno vnímať v tvorbe Mily Haugovej od počiatku, motívy starnutia, krehkosti a zlyhávania tela približujúceho sa k neodvratnému fyzickému zániku sú frekventované (logicky) až v pomiléniovej autorkinej tvorbe. Spomínané znaky Haugovej poetiky sa vyskytujú aj v najnovšej zbierke Z rastlinstva.
Cesta k imanencii
Na prvé prečítanie nemusí byť viditeľný rozdiel medzi zobrazením daných motívov v ostatnej a predošlých poetkiných knihách. Ak sa však na ne čitateľ naozaj sústredí, môže dôjsť k novým zisteniam a podarí sa mu zachytiť a definovať aktuálne aspekty písania Haugovej. Knihu Z rastlinstva tak bude čítať aj ako „príbeh“ o postupnom oslobodzovaní tela, získavaní novej identity, v ktorej je subjekt všetkým, čím sa chce stať. Percipient bude zároveň reflektovať zbierku ako „príbeh“ o zápase subjektu so sebou samým o udržanie tejto neohraničenej identity.
V jednej z prvých básní s názvom Zvieranie sa subjekt priznáva k zlyhávaniu zvukovej pamäti, neschopnosti spomenúť si na hlas blízkeho človeka. Zvetráva nielen jeho pamäť, ale aj telo, v texte V prísnej kráse redukované na „vtáčie kosti“ (s. 15) pod pokožkou. Už v básni ***/muž sa mi nedíva priamo do očí však nastáva dôležitý myšlienkový obrat subjektu, ktorý ovplyvňuje chápanie jeho tela: „ľadový rez bez slnka čas rozbíjania sa na kusy / surovosti zrýchlenia sveta a potom skladania seba / sveta do novej celistvosti (...) telá vidiace ďalej ako my.“ (s. 17)
Corps sans organes
Ak subjekt v básňach Haugovej chce vyslobodiť telo z priestoru a času, ktoré naňho doliehajú, musí ho rekonfigurovať do novej podoby „tela bez orgánov“ („corps sans organes“). V Deleuzeovom chápaní daného pojmu je telo bez orgánov zhmotnením imanencie. Je to telo decentralizované, zbavené automatizmu, zažitých a donekonečna opakovaných fyzických a emociálnych reakcií, stavov a procesov. Telo bez orgánov sa stáva voľným, skutočne živým, atemporálnym. Predstavuje identitu, ktorá sa neustále mení, nemá konečný počet možností. Nedefinujú ju už ani znaky tzv. ľudského tela, preto si môže osvojiť akúkoľvek podobu vrátane zvieracej či rastlinnej.
V básňach Mily Haugovej Z rastlinstva sa telo po transformácii na telo bez orgánov stáva jaskyňou (s. 18), v ktorej sú „vo vrstvách uložené všetky slová (acháty)“ (s. 18), „skrýšou zvierat“ (s. 19), „sme tiež fauna a flóra“ (s. 20), „si všetko a nič“ (s. 27), „znovu nájdenie čistého trvania“ (s. 28), „každý deň prerastáme seba: skúšame vydržať úzkosť / z toho že sa raz všetko stratí“. (s. 40) „Pohotovosť duše Je neustálou podmienkou / Splynúť /prekročiť postúpiť / Ak si nosíme nebo so sebou nie je žiadne / vonku ani vnútri.“ (s. 43)
Napriek úsiliu subjektu zachovať si stav mysle a duše, v ktorom bude iba telom bez orgánov, vo viacerých básňach na neho doľahnú vonkajšie okolnosti (ako napríklad pandémia a s ňou súvisiaca izolácia – nové motívy v tvorbe Haugovej), ale aj spomienky na blízkych, ktorí odišli. V naznačených súvislostiach sa subjekt vracia do tela starnúceho, krehkého, uvedomujúceho si blízkosť smrti a zároveň na ňu nepripraveného. Úzkosť, skepsa, obavy subjektu sa s návratom do ľudského tela prehlbujú a rovnako sa mení aj tonalita básní – prevláda melancholický tón.
Písanie ako telo
Ak subjekt sužuje napríklad túžba byť s blízkymi, ktorí odišli, či súčasná situácia vo svete, pandemická a environmentálna kríza, vyslovuje dokonca želanie nebyť. Na rozdiel od predošlých kníh, v ktorých dominovala potreba pretrvať, v zbierke Z rastlinstva sa daný motív vyskytuje viackrát, implicitne aj explicitne. Subjekt sa cíti ohrozene a súčasne osamelo, izolácia pre neho znamená aj absenciu dotyku.
Dochádza aj k obohateniu sémantiky motívu ticha, ktorý sa doposiaľ v autorkinej tvorbe spájal najmä s písaním, spánkom, chôdzou, no v kontexte pandémie nadobúda nový rozmer. Osamotený subjekt neprehovorí aj celý deň, zato omnoho intenzívnejšie vníma vonkajšie zvuky. Pribúdajú i básne zobrazujúce svet uprostred katastrofy. Napriek tomu ostáva subjektu stále možnosť bojovať proti smrti písaním, pretrvať v slovách. I keď duša prestane byť pohotová a myseľ na čas preruší bytie „corps sans organes“, naďalej existuje báseň, ktorá je mysľou i srdcom subjektu, „písanie ako ešte (vnútri) jedno telo“. (s. 54) „Ak si nosíme nebo so sebou nie je žiadne / vonku ani vnútri.“ (s. 43)
Lenka Šafranová (1986)
Literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, lektorka tvorivých dielní a porotkyňa viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF PU v Prešove. Venuje sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii a teoretickým problémom literatúry.
Foto Mila Haugová. Zdroj: LIC / Lucia Gardin
Mila Haugová: Z rastlinstva
Kordíky: Skalná ruža, 2021
