Olga Tokarczuk - Anna In v hrobkách sveta

Olga Tokarczuk

Anna In v hrobkách sveta

Mýty sú univerzálne a nadčasové príbehy, ktoré odzrkadľujú život a zároveň ho formujú – skúmajú naše priania, strachy a túžby. Pripomínajú nám, čo znamená byť človekom. V edícii MÝTY sa spojili hlasy niektorých najväčších svetových majstrov pera. Každý z nich svojským a súčasným spôsobom znovu napísal jeden zo známych mýtov. V slovenčine vyšli: Karen Armstrong: Dejiny mýtov, Jeanette Winterson: Ťarcha (mýtus o Atlasovi a Herkulovi), Margaret Atwood: Penelopiáda, Viktor Pelevin: Helma hrôzy (mýtus o Minotaurovi), Alexander McCall Smith: Labutí boh lásky(mýtus o Angusovi, keltskom bohovi snov), Su Tchung: Slzy nefritovej ženy (mýtus o žene, ktorá slzami zborila Dlhý múr), Viliam Klimáček: Satanove dcéry (mýtus o padlých anjeloch), Drago Jančar: Staviteľ (mýtus o Daidalovi).

Hrdinka príbehu Anna In zostúpi do podzemia, do hrobiek, kde žije jej sestra – synonymum smrti. Chce získať moc nad týmto svetom so zámerom oslobodiť sestru a zničiť smrť. Dej románu je plný čudných tvorov – polostrojov, poloľudí, hologramov a živých batožín; bohov, ktorými sú otcovia žijúci na horných poschodiach futuristického, psychedelického mesta, mesta s poloautomatickými sekretárkami a rikšiarmi, ktorí prirástli k rikšiam. Podzemie mesta je mýtickým prapriestorom, kde sa ešte transcendentno drží svojho pravýznamu a zároveň je nerozlučne spojené s onou odľudštenou mestskou nadstavbou, celou spleťou výťahov, šácht a rúr. Príbeh je rekonštrukciou sumerského mýtu o Inanne od prvej autorky svetového písomníctva, kňažky boha Nanmu Ennuduanny. Najstaršia literárna pamiatka je známa iba z niekoľkých fragmentov v klinovom písme – nová magická rozprávačka poľská spisovateľka Olga Tokarczuk sa pokúsila o nemožné: úžasnou silou svojej fantázie nielenže dotvorila jednoduchý príbeh o sile ľudskosti, o víťazstve dobra nad zlom, ale zrozumiteľným, jednoduchým jazykom ho transponovala do bližšie neurčenej budúcnosti.

Olga Tokarczuk: Anna In v hrobkách sveta

Anna In je krásna žena, krásna je In Anna. Poznám ju odjakživa. Pamätám si všetky jej šialené výčiny, všetky cesty a lásky. Keď má rande, ustupujem do úzadia, sedávam niekde pri bare a pokojne čakám. Bývam v jej dome, pijem z jej pohárikov. Ja, Nina Šubur, ja, ktorá rozprávam, ja každá. A keď sa mi už zdá, že ju poznám lepšie ako seba, urobí niečo, čomu nerozumiem.

Takto je to aj teraz.

– Kam to ideme, Anna In, kam to, do pekla, ideme?

Obavy vo mne prebúdza smer – dolu, ustavične dolu. Zviezli sme sa už na najnižšie úrovne, a jej to ešte stále nestačí.

A znovu prestupujeme. Tentoraz výťah škrípe a chveje sa, je starý, používaný zriedka; dvere nedoliehajú a cez škáry vidieť prázdne haly popretínané vertikálnymi líniami kovových stĺpov, na nich nápisy žiarivou farbou; znaky, ktorým nerozumiem. Výťah chvíľu putuje vodorovne, no napokon ide rovno dole. Teraz je odratúvanie záporné, od nuly dozadu, akoby čas cúval. Zostupujeme pod zem. Začínam chápať, chytám ju za ruku.

– Keby sa niečo stalo, vieš, čo máš robiť. – Odovzdáva mi dotyk; z dotyku naskakujú zimomriavky.

Na chvíľku mi tŕpne koža, jej dotyk sa mení na vlny, čo ma omývajú.

– Vieš, čo máš robiť. Keby som sa do troch dní nevrátila, pôjdeš k mojim otcom po pomoc, povieš im, čo sa stalo, presne. Oni si poradia, tak sa už neboj. – Posiela mi upokojujúci úsmev.

Tri dni čakám na správy od nej pri bráne hrobiek, ja, Nina Šubur, ja každá, ktorá rozprávam. Celé tri dni. Prikladám ucho k machom obrastenej bráne, ale na druhej strane je ticho. Vstávam a odchádzam. Sadám si na zem, pozerám sa na nechty, obhrýzam si kožku. Vyjedám posledné omrvinky z vrecka. Kufor píska, ovoniava každý kameň, venuje sa konáriku, ale bez dotyku Anny In, In Anny v ňom pomaly vyhasína život.

Otcovia sedia pri svojich stoloch. Každý je vzdialený od toho druhého niekoľko hodín cesty, taká veľká je ich firma.

Najbližšie sedí ten, ktorý vedie jedno z dôležitých oddelení – Encyklopedický Dozor Intelektuálnych Konfigurácií. Čakám na audienciu. Sekretárka, napoly automat s mladým telom prirasteným ku stoličke, sa na mňa pozerá s milým úsmevom, ani nežmurkne. Keď ma napokon zavolajú, vidím ho sedieť v kresle – v skutočnosti už odovzdal úrad do rúk konzultantov a je vlastne v dôchodku, ale za zásluhy mu pridelili čestný post. Využíva to, nechce stratiť prax. Má neprítomný výraz. Vidím, že je starý a plesnivý, áno, v podstate pripomína skôr hríb. Mäsité telo mu preteká cez nábytok. Pridlho sedí na jednom mieste. Mohol by aspoň dávať pozor. Stojím pred ním, siaham mu sotva po pás. Postupne ho zasväcujem do veci, ale som stručná, lebo viem, že také sú tu predpisy. Každý žiadateľ má k dispozícii dve vety.

– Tvoja dcéra, Anna In, potrebuje pomoc. Zostúpila neobozretne celkom dole, aby navštívila sestru, a nevrátila sa, – hovorím.

Očakávam jeho podráždenú reakciu. Zdá sa mi, že som naňho vystrelila dve delové gule, nie dve vety.

– Neobozretne, – opakuje nepríjemné slovo. Prevracia ho v panovačných ústach. Jazyk mu spuchol od formulovania výkričníkov v rozkazoch. – Všetko, čo robí, robí neobozretne. Mám už toho slova dosť. Všetci sa vyhovárajú na neobozretnosť. Veci treba robiť obozretne. Ten, kto koná bez rozmýšľania, musí za to zaplatiť. Rozumné konanie rovná sa poriadok jazyka. To je gramatika existencie.

Jeho telo sa nepokojne hýbe, vlní.

– Život treba skloňovať dôsledne, dávať pozor na koncovky. A ak si človek nie je istý, má si to overiť v slovníkoch, napísali ich múdri ľudia. Najprv si premyslieť, potom konať. Keď sa vyberáme na cestu, treba mať spiatočný lístok, rezervovať si miesto vo výťahu, kúpiť si poistenie, – pokračuje namosúrene. – Čo si myslíš? Nemám zastúpenie v končinách tam dole, nemám tam veľvyslanectvo, dokonca ani agentov. Mám sa tam vybrať ja sám? – ironicky sa zasmeje. – Som neskutočne vyťažený... A vyťažujúci, – dodáva po chvíli zamyslenia. – Pasívna a aktívna strana príčastia, veľmi šikovne som to vymyslel. – Vracia sa k téme: – Priveľa problémov nám spôsobuje. Už oddávna. Vlastne, úprimne povedané, je problematická ako vulgárne slovo. – Pokúša sa uviesť príklad, prevaľuje v ústach nadávku, ale vzdáva sa. – Nemôžem jej pomôcť, – povie napokon.

Úprimne ďakujem za tých 22 viet. Ale to ešte nie je koniec, som už pri dverách, keď sa otec náhle rozzúri, chvejú sa mu líca. Usiluje sa vstať, opiera sa o stôl.

– Každá živá bytosť musí zomrieť, to hovorí zákon. Výklad je prostý a logický. „Každý“ – vraví gramatik, – to znamená, že ide o všeobecný a bezpodmienečný kvantifikátor. „Živá“ čiže taká, ktorá cíti a podlieha určitej interakcii so svetom energetickej výmeny. „Bytosť“ – toto slovo znamená „bytie“, hoci sa obmedzuje na živú osobu; bytosť, dá sa povedať, je osoba cítiaca, to znamená taká, ktorej nie je cudzie to, čo sa deje v prostredí, čo ju obklopuje. „Musí“ – toto slovo je ťažký výraz, ale všeobecne zrozumiteľný, je to totiž imperatív, vzťahuje sa na odjakživa jestvujúce právo, všetky axiómy sa oň od základu opierajú; označuje istú bezpodmienečnú a neoddiskutovateľnú konečnosť. „Umrieť“ znamená, ako vieš, ukončiť aktivitu bežne nazývanú „život“, označuje koniec biologického procesu. Umrieť, moja drahá, znamená podrobiť sa všeobecnému zákonu rozkladu, vrátiť sa k pôvodným prvkom. V psychologickom zmysle, – dopovie, – to znamená opustiť mesto navždy.

Och, mám už dosť premúdrelých rečí, prestávam rátať jeho drahocenné slová. Strácam čas. Oslovovať niekoho, kto nerozumie, je ako pokúsiť sa otvoriť zámku steblom trávy, krájať chlieb bazalkovým lístkom, zakrúcať žiarovku do vtáčieho hniezda, vkladať disketu medzi dva kamene.

Vstávam a počujem hysterický výkrik z jeho úst: „Vyviesť!“ Výkričník je taký hrubý, že ma udrie po čele, až mi navrie hrča.

Ja, Nina Šubur, ja každá, ja, ktorá rozprávam, vlečiem sa ďalej, ťahám nohy za druhým otcom. V horúčave a sparne, po rozpálených plošinách, kde sa vzduch vlní v malých záhyboch do krehkého plisovania, po zrýchlených elevátoroch a pohyblivých schodoch, hore aj dole, cez závory automatických dvier, čo sa bez šelestu roztvárajú predo mnou ako ústa, ktoré by ma chceli prehltnúť, ale nepatria k žiadnemu telu, žiadnemu bruchu.

Až večer, keď vzduch chladne a zostúpi milosrdná tma, v nerozhodnom svetle mesta zbadám sebaistý neón. Je to úrad druhého otca, chladný príbytok, mesto je tam obklopené úzkymi loďami s oltárikmi obrazoviek.

Stojím pred stolom druhého otca, mladšieho – močí si nohy v aromatickom potoku, čo preteká úradom, robí si poznámky do notesa s moleskinovým obalom. Notes omdlieva od rozkoše, naširoko rozkladá listy. Otec si doň zapisuje zlaté myšlienky. Keď ma zbadá, veselo vstáva.

Spustím to svoje:

– Tvoja dcéra potrebuje pomoc. Zišla celkom dole, navštíviť sestru, a nevrátila sa, – vynechávam slovo neobozretne, to som sa už naučila.

Pohyb ceruzky ustane. Hrot tuhy mieri na bodku nad i.

– Nechala tam sken? – pýta sa starostlivo otec, ale už vidím, že sa s ním neporozprávam. Pohľad mu uniká kamsi do diaľky. – Pracujem tu na istom projekte. Chceli by sme uľahčiť ťažký ľudský údel. Uvažujeme o špeciálnom predĺžení života. Človek by sa naskenoval na disk a nahral by sa, dajme tomu, do raja. Ju by som mohol hneď umiestniť do neba, do toho najlepšieho, štvorhviezdičkového, pre najlepších klientov.

– Ona potrebuje pomoc, treba ju odtiaľ vytiahnuť, – nalieham. – Keby sa jej niečo stalo, tak mi povedala, mám sa obrátiť so žiadosťou o pomoc na vás. Vraj budete vedieť, čo robiť.

Dvíha obočie, pohráva sa s ceruzkou.

– Čo sa dá robiť? – zamýšľa sa a hľadí na sklenú klenbu. – Bohužiaľ, toto je koniec príbehu. Veľká škoda, lebo sa ukazovalo, že má pred sebou skvelú budúcnosť. Aká to hlúposť, aký nedostatok fantázie! Mala tu všetko, dostala všetko, všetko, čo chcela, a čo nedostala, to si vzala sama, nevďačnica. Keď si niekto sám vyrába problémy, má azda čakať pomoc od ostatných? Povedz, moja dobrá žena, – pýta sa, ale nijakú odpoveď nečaká. – Stále chodím za ňou a naprávam jej chyby, zbieram za ňou mŕtvych. Som už pristarý, aby som niečo urobil. Usilujem sa udržať v poriadku ľudské zálohy. Driem ako vôl.

Och, to je pravda, drie ako vôl. Občas dokonca pripomína býka.

Jeho veľké laboratórium sa volá Ekvivalent. Ekvivalent – Nech Každý Existuje. Vymyslel ho, keď sa ľudia začali búriť. Utíšil tým revolúciu. Teraz sa môže každý za života naskenovať a zaznamenať na disk, trvá to štyri sekundy. Potom ho Ekvivalent nahrá do raja.

– Naozaj, – hovorí, – je to krásny program, – a ukazuje rukou na okná, ktoré tu plnia funkciu obrazoviek. Vidieť tam ľudí brodiacich sa trávou okolo krásnych fontán, v bielych košeliach ako sedmokrásky, a nebo – blankytné a čisté, voda v riekach – sladká. Nech je teda existencia distribuovaná rovnako demokraticky ako iné požehnania.

Preto už od detstva platí každý obyvateľ mesta dane za svoj budúci život, predpláca si (s neveľkými zľavami) večnosť, čiže život do konca existencie podniku. Ale práve to je večnosť. Jestvuje množstvo druhov opcií pre vyberavejších zákazníkov. Sú tu hurisky v mozaikových interiéroch večných háremov. Majú jabĺčkovité prsia, boky oblejšie ako misky. A hurisovia a fúzatí muži s veľkými údmi pre ženy túžiace po rozkošiach. Máme cisterny s vínom, možno ho vypiť nekonečné kvantá, lebo nikdy neuškodí. Ponúkame vodné fajky napchaté najlepším hašišom. Existujú aj nebesia so zdravou výživou, v nich je to najlepšie prostredie, vždy originálne a prirodzené. Na modrých žinenkách klienti cvičia tai-či a popíjajú brezovú šťavu. Mladnú deň po dni – za príplatok sa pre nich čas obracia, ženie sa opačným smerom. Ponuka je bohatá, pre každého sa niečo nájde.

A sú aj také raje, v ktorých ľudia bývajú v priezračných guliach, ako žubrienky, a cestujú v nich po pevninách a moriach, odrážajú sa jeden od druhého mäkko a veselo; vzduch je tam preplnený perlivým smiechom. Existujú rodinné raje, pre všetkých, čo túžia po nehe – ľudské rodiny v čistých odevoch, s bielymi zubami, sa tam prechádzajú po fialkových kopcoch. Každý hovorí: „Ľúbim ťa“ a každý počuje ako odpoveď: „Aj ja ťa ľúbim.“ A to vlastne stačí. Napokon, človek si môže vybrať aj iný variant – trochu toho, trochu onoho, za príplatok, lebo vraj to, čoho sa ľudia pri umieraní boja najviac, je nuda.

– Nechala teda sken? – pýta sa znovu. – Dal by som jej najlepšie nebo. Bola by tam bohyňa, čistá a nevinná. Prechádzala by sa medzi človiečikmi, čo sa k nej modlia, nosila by nebeský šat, ihličkovými opätkami by drvila hlavy hadom. Z úst by sa jej sypali kvety, ružové lupene. A okolo nej – samý alabaster a slonovina. Jadeit a perly.

Ten ctihodný starec sa podistým zasníval, lebo má zrazu neprítomný pohľad. Napokon stíchol, dojatý vlastnou predstavou. Nedarí sa mi skryť ľútostivý úsmev. Senilný bulo.

Ja, Nina Šubur, ja, jej priateľka, ja, jednočlenná výprava na jej záchranu, vykračujem do noci. Nechcú mi pomôcť, ešte aj mesiac kamsi zbabelo zacúval. Noc je celkom čierna a strechy sú v noci zradné, plné antén a káblov, malých klzkých letísk a slepých štartovacích plôch. Cez priezračné svetlíky pod nohami vidím nočný život mesta – vyzerá ako živé telo, skladá sa z tepien komunikačných trás a žíl výťahových šachiet, v bunkách tela sa hmýri ľudský hmyz. Tam, kde niekto zomrie, sa hneď ktosi narodí. Tam, kde sa niekto teší, bude vzápätí dakto plakať. Kde sa niekto poháda, bude sa musieť ďalší uzmierovať. Kde sa zídu, hneď sa iní rozídu. Plus sa vyrovnáva mínusom. Veľká nafúknutá nula vibruje. Efemérna Prirodzenosť Integrujúceho Oddielu to všetko udržiava v ustálenom železnom poriadku.

Úryvky z knihy, ktorá v preklade Karola Chmela vyjde vo Vydavateľstve Slovart.