Vyhľadávanie
Na otázky odpovedá prozaička Alena Sabuchová, ktorej román Šeptuchy je nominovaný na Cenu Jána Johanidesa 2020 v kategórii autorov do 35 rokov.
Na poľsko - bieloruskú hranicu Vás priviedli šeptuchy. Čo Vás však priviedlo k šeptuchám?
K šeptuchám ma priviedla moja kamarátka jazykovedkyňa a cestovateľka Katka Džunková, ktorá ich spomínala v súvislosti s fenoménom liečiteliek pôsobiacich na hraniciach krajín. Fascinoval ma presah dávneho mýtického sveta, sveta povier a viery, ktoré sa premietli a prirodzene koexistujú so svetom 21. storočia. Chcela som navštíviť tento kraj, spoznať ľudí a príbehy, ktoré Podlasie ponúkalo. Bola to trochu intuitívne, hľadala som prostredie, kam by som zasadila príbeh, a zdalo sa mi, že špecifickosť Podlasia by ho podporila.
Kniha sa odohráva na geopolitickej hranici, no ocitáme sa aj na hraniciach dvoch svetov v iných významoch – moderný a minulý svet, detstvo a dospelosť, realita a mýtus… Ako sa do tejto štruktúry premietla Vaša mladosť?
V dospievaní hlavných hrdiniek by sme našli autobiografikcé črty. Vyrastala som na dedine a veľmi ma to ovplyvnilo - dospievanie aj vidiek. Oscilovanie medzi realitou a mýtom som si rovnako priniesla z detstva - verila som, že medzi svetom jabloní na záhradách a nedalekým cintorínom existuje brána, ktoré oboje spája a občas sa môžeme navzájom vidieť z oboch strán. Bola som vychovávaná vo viere, z ktorej som si napokon zachovala rôzne asociácie, úctu k mŕtvym, zvyky, viažuce sa k jednotlivým sviatkom. Na druhej strane som vnímala aj svet mestský, do ktorého som dospievaním začala viac patriť, tým, že sme sa presťahovali z dediny. Neviem, či téma hraníc nie je trochu nadinterpretovaná, no naozaj ma vždy lákali kontrasty (hoci) paralelne existujúce odlišné veci, kuriozity. A zatiaľ je pre mňa najschodnejšia cesta rozprávania príbehov optikou dospievajúcich.
V mladej lliteratúre je silný prúd próz, odohrávajúcich sa mimo centra. Čo Vás láka na okraj, do regiónov, čo Vám pre písanie periféria poskytuje navyše?
Raz sa ma niekto spýtal, či to nie je trochu forma úniku. Priznám sa, že dovtedy som o tom takto neuvažovala, no môže sa v tom ukrývať trochu pravdy. Na druhej strane nemám problém napísať ani príbeh z mestského prostredia, nedelím príbehy na "z periférie a z mesta", ide o tému. Ak by som našla tému, ktorú by som chcela spracovať, bolo by mi úplne jedno, k akému územiu sa viaže. Nemyslím si, že by tento prúd vznikol programovo a pomenúva nejaký trend. Pravdou ale je, že písať o a v prostredí, ktoré som nepoznala, mi dalo, paradoxne, obrovskú slobodu.
Materiál pre Špetuchy ste zbierali v Podlasí. Zostalo pre Vás toto miesto inšpiratívne aj do budúcnosti, alebo ste ho vyčerpali a vydáte sa inam?
Šeptuchy sú pre mňa uzavretá téma, napriek tomu, že poľsko-bieloruské pohraničie ma bude asi naveky veľmi priťahovať. Neviem, kam sa najbližšie vydám, ale ako som spomínala - nejde mi primárne o prostredie, hoci je istou pridanou hodnotou. Veľmi mi však vyhovuje spôsob spoznávať tému aj prostredie naživo, preto sa nebránim podobným cestám ani do budúcna.
