„Povedali mi, že keď pán Bianchi volal
Varese, slečny v telefónnej ústredni prerušili
všetky telefonické rozhovory a počúvali
jeho rozprávky. Nečudo. Niektoré sú naozaj
utešené.“
Ku knihám, na ktoré sa viažu jedinečné spomienky z obdobia detstva sa
môžeme vrátiť. Neustále vychádzajú v reedíciách, v rôznych variantoch
a spracovaniach. Mnohé z nich sa stanú výnimočnými artefaktmi, iné sa,
bohužiaľ, neocitnú v tých správnych rukách, a ich potenciál nie je využitý
naplno. Čiastočne je to aj prípad knižky Doktor Jajbolíto (Buvik 2016). Ruský
spisovateľ Kornej Čukovskij napísal príbeh o nezvyčajnom doktorovi, ktorý
vedel vyliečiť nielen všetkých ľudí, ale aj zvieratá – tie mal najradšej – už
v roku 1962. Kniha rozpráva o tom, ako treba druhým pomáhať, lebo nikdy
nevieme, kedy sami budeme pomoc potrebovať. Niekdajšie vydavateľstvo
Mladé letá pripravilo niekoľko reedícií tejto rozprávky, spolupracovalo s pre-
kladateľkami ako Mária Rázusová-Martáková či Elena Linzbothová, geomet-
rickú abstrakciu zakomponoval do svojich ilustrácií Štefan Cpin, tyrkysovú
mala zase rada výtvarníčka Kristína Šimková. Vydanie za vydaním sa menili
nielen výtvarné spracovania, ale i jazyk a štylistika, aj keď len nepatrne.
Rázusová-Martáková a Linzbothová dodali rozprávke vďaka hovorovým
slovám a nenápadným jazykovým nuansám ľubozvučný charakter, no najmä
hravosť. V novom spracovaní Mária Števková ako prekladateľka a ilustrátor
Ľuboslav Paľo poňali rozprávku modernejšie. Text je čistejší, ale už v ňom nie
je rozmarnosť, ilustrácie podporujú príbeh a samy o ňom vypovedajú, preto sú
pre šesťročného čitateľa menej náročné než v predchádzajúcich vydaniach.
Inak sa, žiaľ, kniha ako umelecký artefakt nikam neposunula a pozornosť
upriamuje len sama na seba. V súčasnosti sú v rámci vydavateľskej praxe
samozrejmosťou medailóny predstavujúce autorovu, prekladateľovu a ilu-
strátorovu tvorbu. Tie zachytávajú aj širší kontext, v rámci ktorého dielo
vzniklo. V prípade Doktora Jajbolíta by bolo zaujímavé uviesť stručnú genézu
jednotlivých vydaní. Tieto mimoliterárne záležitosti pokračujú v kontinuite
začatej pred vyše päťdesiatimi rokmi, vydavateľstvo Buvik sa však rozhodlo
vykročiť iným smerom a niť sa začína pomaly trhať...
Podobný osud stihol aj milú, pestrofarebnú knižku Zažmúr očká (Buvik
2016). Obsahuje výber krátkych veršíkov pre najmenšie deti od Tomáša Ja-
novica, jedného z najvýznamnejších aforistov a básnikov svojej generácie.
To sa však už z knihy nedozvieme a pre deti to ani nie je prvoradé. No knihu
im kupuje predsa rodič či iný dospelý, a ten si (dúfam) položí otázku: Kto to
ten Janovic vlastne je? Vizuálne nádherné dielo, ktoré ilustrovala Mária
Nerádová, by nestratilo nič na svojej atraktívnosti, ak by v ňom „dospelák“
našiel odpoveď na túto otázku.
Opačný prípad zastupuje kniha krátkych príbehov talianskeho spisovateľa
Gianna Rodariho Rozprávky po telefóne (Arforum 2016). Prvé slovenské vyda-
nie vyšlo v roku 1965 v Mladých letách a hoci som si ním, rovnako ako i ďalším
vydaním z roku 1995 (Artifex), nelistovala, o nič som neprišla. Vydavateľstvo
zachovalo pôvodný preklad Blahoslava Hečka aj ilustrácie Vladimíra Fuku,
o ich a autorovej profesionálnej dráhe a najdôležitejších dielach sa dozvieme
na konci knižky.
Pri jej čítaní nemusíme viesť diskusiu o tom, či je určená deťom alebo
dospelým – Rodariho texty otvárajú obe úrovne našej osobnosti. Stoja vedľa
seba, žartujú, tvária sa i vážne, podľa toho, ktoré dvere nám spisovateľ otvorí.
Približuje ich k sebe, a presne vie, čo na koho funguje. Niekedy sa detskosť
i dospelosť stretnú v jednom príbehu, inokedy má každý svoj vlastný. Naj-
zvláštnejšie však je, ako sa od seba nechcú pohnúť. To, čo ich k sebe naozaj
približuje, je jazyk, majstrovsky preložené slovíčka autora stovky prekladov
a spisovateľa, ktorý „úzko spolupracoval s deťmi počas celého procesu vzniku
knihy až do jej vydania“. Súlad medzi nimi a schopnosť vytvárať obrazotvorné
slovné výrazy cítiť v každej vete, imaginácia sa stupňuje príbeh za príbehom,
jej vrcholom je azda Kozmická kuchyňa, prebúdzajúca všetky naše zmysly
z letargie. Obsahuje jedlá z planéty X 213: „Bift ek zo železobetónu. Smažené
vodovodné kohútiky (teplé i studené). Smútok na rošte. Rezance z ružového
mramoru na masle z lisovaných žiaroviek.“
Jednotlivé Rozprávky po telefóne zastrešuje telefonické rozprávanie
účtovníka Bianchiho, ktorý je na cestách, svojej dcére. Spoluvytvárajú tak
itinerár talianskych miest, obcí i pamiatok. Stretneme sa tu s jednoduchými
ľuďmi obyčajných povolaní, vymyslenými bytosťami, najrôznejšími zvieratami
či kozmickým kuriatkom. Autorovi sa do príbehov zatúlali motívy z klasických
rozprávok, ktoré invenčne variuje. V príbehu Rybár z mesta Cefalú omilostená
rybka neplní želania, ale prináša šťastie. Pravdaže, rybár postupne spyšnie
a príbeh sa končí nekonvenčne, čo je pre Rodariho typické. Rozprávky sú často
surreálne alebo až s fi lozofi ckým presahom, bohaté na paradoxy. A hoci ich
spisovateľ napísal tak dávno, sú nadčasové. Ani prekladateľ a ani autor nepod-
liezajú detskému čitateľovi, získavajú si ho uvedením do fantastického sveta,
kde je kopec zábavy a mnohé funguje celkom naopak, čím naplno rozprúdia
jeho predstavivosť. A pritom na to „stačí“ jednoduchý príbeh o chorom diev-
čatku, založený na takýchto diagnózach v rozprávke Čemeritída maškrtídae:
„Prepchando jahodenzis ergo brucho bolenzis akúta!“
Rodari, Hečko i Fuka sú nositeľmi najvyšších ocenení vo svojej profesii
a ich precízna umelecká práca by sa mala pripomínať so všetkým, čo k nej
patrí. Napríklad aj poctou, ktorú prejavil Literárny fond Blahoslavovi Hečkovi.
Tento rok prvý raz odovzdával Cenu Blahoslava Hečka za celoživotné dielo
– odniesol si ju ďalší famózny prekladateľ Ján Vilikovský.
