Vyhľadávanie
Milí priatelia! Pred rokmi som v antikvariáte vyňúral knihu od legendárneho jazykovedca Jozefa Mistríka Rýchle čítanie. Je to kniha parádna, ale, paradoxne, nedá sa prečítať veľmi rýchlo. Je to kniha – cvičisko. Celú som si ju počmáral. Urobil som na nej somárske uši, ktoré ma vodia po správnych stránkach najzaujímavejších poznatkov. Nakoniec som si osvojil aj pár chmatov, ako sa dá rýchlo čítať bez toho, aby ste prichádzali o pasiu z prečítaného. Problém nastal, keď som sa vrhol na čítanie haiku. Pri ich interpretácii – dešifrovaní dochádzalo k značným posunom alebo až nezrozumiteľným motaniciam, ktoré som potom nemohol vyhnať z hlavy. Rozhodol som sa, že poéziu budem čítať po starom. Tak teraz každé slovo básne omieľam v ústach ako cukrík, lepšie povedané, ako kamienok. Počul som, že niekde žila taká chudobná rodina, že matka dávala deťom cmúľať kamienky miesto cukríkov a deti sa čudovali, prečo sa nikdy nevycmúľajú. Ráno si ich dali do úst a večer boli opäť rovnaké ako predtým. Stáročiami by sa azda boli obrúsili, ale máloktorý človek prelomil hranicu magických sto rokov a v tom veku už o žiadne cukríky nestál. S rýchlym čítaním nepriamo súvisí aj zákerná taktika víťazných čitateľov. To sú takí, ktorí všetko prečítajú ako prví. Potom chodia za ďalšími čitateľmi a prezrádzajú im pointy. Tých ide rozhodiť od zlosti, lebo knihu práve začali čítať, ale už poznajú rozuzlenie, a to v strede je teda len nutné zlo. Filozofiu víťazných čitateľov dokonca prebrali aj niektorí vydavatelia, ktorí na obálku knihy fuknú pokojne celý obsah vyabstrahovaný na päť riadkov. No povedzte, keď viem, o čom kniha je, načo ju budem čítať, no nie? Aj o tom je rýchle čítanie!
Postrehy Pištu Vandala ste mohli v Knižnej revue čítať presne rok – tento článok je posledný. Od čísla 14/15 sa vám bude v rubrike Ecce libre pravidelne prihovárať básnik Andrijan Turan. Pišta, ďakujeme!
