Vyhľadávanie
Peter Bilý: Posledná siesta milencov
Básnik a prozaik Peter Bilý (1978) sa narodil v Košiciach, na prahu dospelosti debutoval básnickou zbierkou Spomalené prítmie (2001), neskôr vydal ďalšie dve básnické zbierky V zajatí obrazu (2002) a Insomnia (2003, spoločná zbierka s Martinom Vladom). Roku 2004 mu vyšiel román Démon svätosti, roku 2005 Vzbura anjelov (2005). Prinášame ukážku z jeho najnovšej básnickej zbierky, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
Sonet o prímerí
A každá láska bola plytká
a žiadna nedávala záruku.
Noc odhalila biele lýtka.
A náhle: ďalšie ústa na krku.
Hľadal som nehu? Okrajovo.
To mláďa leží vo mne zabité.
Slabosť je pre mňa silné slovo.
Veď o chvíľu ma mala na byte.
V úbohom nočnom predstavení
šialená rozkoš. Prestrelený
som sa hnal hodvábnymi stehnami.
Dostala ma hneď prvou ranou.
Padol som k zemi, prišlo ráno.
„Požehnaný si medzi ženami."
Sonet pre nikoho
Zabudnúť na jej silné slová.
Vymazať všetky nežné slovíčka.
Po milovaní ťa chce znova.
A poézia? Smutná kurvička.
Vášeň si nevyberá kríže.
Znásilní anjela a... do pekla!...
Už dosnívala o striptíze,
pri ktorom si ťa sama vyzliekla.
Tak obleč ju a pošli za ním:
za naivným a oklamaným.
On: zbožňuje ju, no s ním nespala.
Kým s tebou stvárala tie veci,
zabudol si sa. Ako všetci.
Kto tušil, že je taká nestála?
Zvierací sonet
Hľadala iba čistú vetu.
Láska ju premenila na zviera.
Z rozkoše priamo do sonetu:
kŕč v slabinách a smiešna nevera.
Pointa ostane už skrytá.
Modlím sa ku Kristovým milenkám:
ráno mi žiadna nevyčíta,
že sám pred sebou k sebe utekám.
Zbytočné garde plachej dáme.
Veď kacír tajne prešiel cez jej chrám...
A láska?... Lásku iba predstieram,
aj život, na ktorý sa hráme.
Pery mám po jej bozkoch krvavé.
Zaspávam so sombrerom na hlave.
Sonet v daždi
Spravme to. Ako zlodej v daždi
potichu, tajne vchádzam do teba.
Viem, že tu neostanem navždy.
A ako ďaleko je do neba!
V znamení kopa rekvizít.
Nebol to obyčajný spánok.
Kým ešte chcela s niekým žiť,
voda jej tiekla do topánok.
Kto ju chcel iba vlastniť, nemá ju.
Nepovedz poetkám, kde hľadajú
útechu prozaickí muži.
Snívali sa jej nahí anjeli.
Jeden z nich ma dnes večer zastrelí.
Za zvyšky oklamanej túžby.
Ranný sonet
Spravila si to na mne schválne.
Všperkoch si vkĺzla priamo do oka.
Sen čakal za dverami spálne.
Súmrak bol skleslý a noc divoká.
Noc ako v slzách prostitútky,
ktorej sa plachí chlapci nebránia.
Kúp mi smiech a v ňom trápne smútky.
A ja ti vrátim ďalšie sklamania.
Milencov bavia lacné drámy.
Vieš, koľko ťa stál útek pred nikým?
Zabudneš na včerajšie flámy,
na spité vyznania a dotyky.
V okne už svitá. Nespala si.
Zabi ma v súradniciach krásy.
Jesenný sonet
Ticho na mŕtvej, opustenej pláži.
Čo bolo, bolo. Už sme dávno za vodou.
Samotu osamelosť neustráži.
Na letné lásky siahla jeseň rozchodov.
Október číta padajúce listy.
Odviate historky sa zdajú o ničom.
A milenci, tí veční masochisti
závidia morským pannám a ich panicom.
S kým piješ? Koho čakáš? Komu patríš?
A prečo si sa zdráhal predať na kríž?
Veď celé mesto chcelo dýchať do dlaní.
Nemal si guráž na milostné básne.
O okamih spln za výstrihom zhasne.
Na prerieknutých perách: koniec vyznaní.
Sonet v zrkadle
Zrkadlo: o pol tváre bližšie.
Zrkadlo: noc čo noc buď proti nám.
Zrkadlo: poetické klišé.
Zrkadlo: zoči voči hodinám.
Zrkadlo: jej sny na vankúši.
Zrkadlo: obrátené obrázky.
Zrkadlo: netuší, čo tuší.
Zrkadlo: nemé okno do lásky.
Zrkadlo: dvojrozmerná story.
Zrkadlo: vypuklé a oválne.
Zrkadlo: príbeh nočnej mory.
Zrkadlo: pre milencov do spálne.
Zrkadlo: z pamäti ťa píše.
Zrkadlo: malé, trápne klišé.
