V roku 2004 vyšiel pod názvom Poetika a politika zborník štúdií (editorka
Jelena Paštéková), uvažujúci o vzťahu umenia a establišmentu u nás
v 50. rokoch 20. storočia. Teda v spätnom zrkadle sa dnes môžeme pozrieť
na to, ako politika ovplyvňovala umenie, kultúru, literatúru – nemala by
však táto sila pôsobiť aj opačným smerom? Nie je v súčasnosti (a vlastne
v akejkoľvek dobe) dôležité, ba priam kľúčové to, aby literatúra (hovo-
ríme prednostne o nej, samozrejme, z veľmi prozaického dôvodu) mala
okrem kultúrnotvornej aj spoločenskotvornú a v súvislosti s ňou akúsi
„politickotvornú“ funkciu? Slovensko však občas vyzerá ako krajina
začarovaných kruhov, čo sa v tomto prípade prejavuje tak, že beletria
sa akoby na jednej strane hrala sama so sebou na svojom piesočku, na
strane druhej – málokto si od nej vôbec chce požičať formičky, aby sa
mohli hrať spoločne.
Hovoriac o „angažovaných“ knihách (v úvodzovkách, pretože tento
pojem otvára Pandorinu skrinku rôznych možností jeho interpretácie),
jedna taká v uplynulom roku vyšla – Kopcsayovo Asvabaždénie. Vraví sa
v nej o informačnej vojne, o fejsbúkoch, ruských troloch a vlastne bežných
problémoch, s ktorými sa v súčasnej kultúrno-socio-politicko-geopolitickej
situácii potýka tzv. „bratislavská kaviareň“, resp. „slniečkaviareň“. Predsta-
viteľov tohto tajomného zoskupenia ľudí, z ktorých mnohých považujeme
za kultúrne či spoločenské elity, by sme na základe Kopcsayovej knihy
ironicky mohli označiť za „tajtrlíkov“ – a kto by už dnes takého tajtrlíka,
akým je slovenský spisovateľ či umelec, vôbec počúval?
Späť k politike. Hovorí sa o ministrovi kultúry, že z toho, čo sme
mali v ponovembrovom Slovensku na výber, je na tomto poste jedným
z najlepších. Zaujímavé bolo, keď sa Michal Kaščák do Maďariča celkom
s vervou pustil v komentári pre Denník N (text mal príznačný názov Naj-
lepší minister kultúry). Kaščák ministrovi vyčítal to, že nevydal ofi ciálne
stanovisko napríklad k útoku na nitriansky bar Mariatchi, nevyjadril sa
k procesu s výtvarníkmi Kalmusom a Lorenzom v prípade busty Vasiľa
Biľaka, nevystúpil vo veci Kotlebovej stopky divadlu v Banskej Bystrici
a podobne. A má pravdu, vytvára sa tu dojem, akoby kultúra (zastúpená
v politickom poli ministrom ako najreprezentatívnejšou osobou) mala
byť úplne izolovaná od akéhokoľvek spoločenského dosahu, teda – na-
ozaj sa musíme a chceme tváriť, že buď robíme kultúru alebo politiku,
resp. že kultúra má byť povznesená nad „prízemné“ problémy, hoci aj
tie, ktoré zasahujú celú societu?
Kultúra a spoločnosť sú spojené nádoby. Literatúra a umenie majú
význam iba vtedy, ak sa nimi kultivuje človek. Jednotlivec je konštitučnou
jednotkou spoločnosti. V poslednej dobe často počúvame o náraste ex-
trémizmu (nacionalizmu i neonacizmu, ktoré od seba nemajú vonkoncom
ďaleko), potrebe investovať do kritického myslenia a čítania s porozu-
mením – a práve tu by mala do procesu vstúpiť slovenská literatúra.
V beletristickom texte i mimo neho. Literatúra je vždy výpoveďou, preto
hovorme a buďme angažovaní – v živote vlastnom aj spoločenskom.
Kultúrny priestor tvoria príjemcovia i tvorcovia umenia, obyčajní ľudia
i elity a aj politici, napríklad minister kultúry. Nebuďme ako on v spo-
mínaných prípadoch.
Nemlčme.
