Weronika Gogola –  poľská spisovateľka a prekladateľka. Pochádza z dediny Olszyny, ktorej venovala knižný debut Po troškách (prel. Karol Chmel, Slovart, 2021). Získala zaň prestížnu poľskú cenu Conrad a nomináciu na cenu Nike. Weronika vyštudovala ukrajinistiku na Jagelovskej univerzite v Krakove. Napísala knihu reportáží o Slovensku, ktorá vyšla pod názvom Ufo nad Bratislavou (Absynt, 2022). Prekladá z ukrajinčiny a zo slovenčiny. Do poľštiny preložila diela viacerých slovenských autorov: Marek Vadas, Ján Púček, Maroš Krajňak či Daniel Majling. V súčasnosti žije s manželom a dcérou v Bratislave.

Do Štiavnických novín odpovedala na otázky redaktora Michala Kríža takto:

MK: Myslíte si, že si čitateľ vyberá knihu len podľa autora alebo aj podľa toho, kto ju preložil ?

WG: Väčšina čitateľov si vyberá knihy podľa autora, alebo na základe témy. Napríklad niektorí radi čítajú reportážnu literatúru, alebo historické romány. Sú aj takí čitatelia, ktorí si vyberajú podľa vydavateľstva, lebo sa im predtým osvedčili jeho konkrétne knihy. Prekladateľky a prekladatelia nie sú pre väčšinu čitateľov až tak dôležití, aj keď našťastie trošku sa to mení, a vydavateľstvá začali uvádzať na obálky kníh aj mená prekladateľov. Ja osobne vždy pozerám, kto danú knihu preložil a veľmi rada porovnávam napríklad staré preklady z novými. V súčasnosti je tendencia prekladať klasikov znova, a ja jej veľmi fandím. V Poľsku napríklad vyšiel nový preklad Prousta aj Joycea, v Česku prednedávnom znova vydali Françoisa Rabelaisa. Mám rada aj preklady, ktoré dôsledne sledujú tvorbu konkrétnych spisovateľov a spisovateliek. Napríklad Elenu Ferrante čítam len v preklade slovenskej spisovateľky Ivany Dobrakovovej. Baví ma aj porovnávanie prekladu s originálom, čítam veci po česky, slovenský, ukrajinský, a potom pozerám, ako je to preložené do slovenčiny. A posledná vec, ktorú rada robím je, že porovnávam preklady svetovej literatúry do rôznych jazykov, ktoré ovládam. Preklady si prelistujem, a potom si zvolím ten, ktorý sa mi najviac pozdáva. 

MK: Máte prehľad koľko kníh a od koľkých autorov sa prekladá zo slovenskej literatúry vo vašej krajine?

WG: Áno, sledujem to bežne, a vždy sa snažím informovať aj svojich čitateľov na svojich sociálnych sieťach o nových prekladov slovenskej prózy.

MK: Potrebuje prekladateľ inovovať svoje zaužívané postupy a celoživotne sa vzdelávať?

WG: Prekladateľské remeslo si vyžaduje predovšetkým pokoru. Nikdy si nemôžeš úplne dôverovať. To ma naučila moja profesorka, Ukrajinka, ktorá prekladala s poľštiny. Pamätám si, že nám raz dala na preklad ako cvičenie jednu ukrajinskú báseň, a podľa témy sme boli presvedčení, že prekladáme Tarasa Ševčenka. Potom vysvitlo, že profesorka nám dala prekladať do poľštiny báseň poľského básnika Juliusa Slovackého preloženú do ukrajinčiny. Tým nás chcela upozorniť, že prekladateľské remeslo vyžaduje veľkú pozornosť, citlivosť pre text, a predovšetkým pokoru. Okrem toho si myslím, že základným pravidlom v preklade umeleckej literatúry je, aby prekladateľ a prekladateľka vedeli dobre písať v svojom jazyku.

MK: Je pravidlom, že literárny prekladateľ prekladá dielo len do svojej rodnej reči?

WG: Už som trošku odpovedala na túto otázku. Podľa mňa by to malo byť pravidlom, a ja ako autorka sa cítim bezpečnejšie, keď prekladatelia a prekladateľky mojich kníh prekladajú do svojej rodnej reči. Výnimkou podľa mňa môžu byť bilingválni ľudia, ktorí vyrastali odmalička v dvoch kultúrach a jazykoch.

MK: Máte čas pri pobyte spoznať aj naše mesto, čím a čo Vás najviac zaujalo?

WG: Banskú Štiavnicu mám veľmi rada, som tu minimálne dvakrát do roka. Prvýkrát som bola vo vašom meste pred desiatimi rokmi, keď som bola ešte v Prešove na Erasme. Pamätám si, že som prišla v zime na festival 4živly a že mesto ma vtedy očarilo. A odvtedy sa vraciam v každom ročnom období, lebo v každom ročnom období má mesto inú tvár. Štiavnica je veľkou inšpiráciou pre takých ľudí ako ja a uvažujem, či nenapísať nejakú poviedku, ktorá by sa tu odohrávala. Jediné čo mi v centre vadí je, že je až príliš prispôsobené turistom. Bolo by dobré, keby sa do centra Štiavnice vrátil normálny, malomestský život. Podľa mňa netreba vyberať medzi miestnymi a turistami, tie dva živly sa dajú nejako spojiť. Napríklad v lete sa to celkom darí pri tajchoch. Kúpu sa aj turisti, aj miestni. Keby sa to dalo aplikovať na celý genius loci mesta, bolo by to úžasné. Verím, že sa to raz podarí. No a veľmi som prežívala požiar, asi ako všetci. A veľmi prežívam aj to, keď vidím spustnuté, krásne budovy, ktoré čakajú na renováciu. Dúfam, že nájdu sa investori, alebo fondy, aby tie krásne budovy nezmizli. Rada sa prechádzam aj po botanickej záhrade, lebo pradedo mojej dcéry chodil tu do školy. Tak si občas predstavujem, aké to tu bolo vtedy. Štiavnica je spúšťačom predstavivosti, a som veľmi rada a vďačná, že tu môžem tvorivo tráviť čas.