Vyhľadávanie
Monografia venovaná životu a nekonvenčnej, novátorskej tvorbe skladateľa Juraja Beneša podáva aj cenné svedectvo o ľuďoch a dobe, v ktorej on a jeho spolupútnici žili.
Generácia skladateľov slovenskej hudobnej avantgardy, ktorú až dodnes zo zotrvačnosti nazývame „strednou“ a ktorej umelecký profil formovali známe mená ako Ilja Zeljenka, Roman Berger, Ladislav Kupkovič či Peter Kolman, to nemala vo svojom tvorivom i osobnom živote jednoduché. Jej zlatým vekom boli, tak ako pri iných umeleckých žánroch, šesťdesiate roky minulého storočia, keď sa v ich tvorbe začali čoraz intenzívnejšie presadzovať kompozičné princípy Novej hudby.
Po krátkom období uvoľnenia v roku 1968, ktoré pre túto skupinu skladateľov vrcholilo v legendárnych Smolenických seminároch pre novú hudbu s účasťou niekoľkých západných guru, však prišiel zlom.
Stranícki normalizátori umeleckú generáciu po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy mocensky rozprášili, úplne jej znemožnili verejnú umeleckú produkciu a existenčne ju takmer zruinovali. Zeljenka s Bergerom sa utiahli do samoty, Kupkovič, Pavol Šimai i teoretik Peter Faltin ihneď po invázii emigrovali a Peter Kolman, nepodkupný nositeľ mravného občianskeho étosu, ich do exilu nasledoval o osem rokov neskôr. Až November 1989 tejto generačnej skupine definitívne, no, žiaľ, už oneskorene vrátil renomé a pozície v domácej kultúre, ktoré im právom náležali.
Zjavenie, ktoré vyvolalo šok
Do uvedenej skupiny autorov s rovnakou krvnou skupinou patril, vari ako jeden z jej najmladších členov, aj predčasne zosnulý skladateľ Juraj Beneš (1940 – 2004). V hudobnej profesii ostal počas normalizačného obdobia pôsobiť naďalej, pracoval ako úspešný a študentmi priaznivo hodnotený vysokoškolský pedagóg, no funkcionárov skladateľského zväzu i ďalších kultúrnych „nomenklatúrnikov“ svojou nekonvenčnou tvorbou provokoval do tej miery, že mu v prístupe na koncertné pódiá a operné javiská všetkými prostriedkami bránili.
Úlohu v tom hrala osobná averzia, ale najmä stavovská závisť skladateľských kolegov: Beneš bol totiž scénickým autorom „par excellence“, opere a divadlu rozumel viac ako ktorýkoľvek z jeho skladateľských kolegov a svojou fascinujúcou opernou tvorbou začínal v tomto žánri ohrozovať mocenské pozície koryfejov staršej generácie.
Už jeho operná prvotina Cisárove nové šaty podľa rozprávky H. Ch. Andersena zapôsobila v roku 1969 na scéne SND ako zjavenie a svojou nekonvenčnou divadelnou dramaturgiou, novátorskou hudobnou rečou a najmä aktuálnym politickým posolstvom vyvolala doslova šok. Nič také dovtedy slovenská opera, založená na princípoch psychologizmu a realistickej vernosti, nepoznala.
Beneš bol literárne nadaný a výnimočne sčítaný hudobný tvorca, domácu poéziu, ale i svetovú dramatickú spisbu detailne poznal a libretá si k svojim operám písal sám. Tak to bolo aj pri druhej opere Skamenený (1978) s použitím fragmentov poézie Janka Kráľa, bolestnej reflexie indivídua, ktorý sa odmieta podriadiť pravidlám väčšinovej spoločnosti.
Nasledovala Hostina (1984) na texty biblických básnických eposov P. O. Hviezdoslava, Benešovo vrcholné a najapelatívnejšie operné dielo a napokon The Players (2002) s majstrovsky spracovaným hamletovským námetom, kde v centre diania je znova jedinec, odmietajúci rešpektovať zaužívané pravidlá hry.
Popri operách je Beneš aj autorom cenných orchestrálnych a početných vysoko originálnych komorných diel s netradičnými nástrojovými zoskupeniami.
Nič nesmie ostať zabudnuté
V týchto dňoch prichádza na knižný trh publikácia Juraj Beneš. Skladateľ a jeho doba (Marenčin PT, 2021), ktorej zostavovateľkou a hlavnou autorkou je Dr. Naďa Hrčková (mimochodom, jediná žijúca slovenská muzikologička s odborne nespochybniteľným profesorským titulom).
Kniha, ktorej prevažnú náplň tvoria Hrčkovej úvahy, rozhovory či reflexie a spomienkové či analytické state Benešových priateľov, kolegov a študentov, mapuje skladateľov život a tvorbu, no zároveň podáva cenné svedectvo o ľuďoch a dobe, v ktorej on a jeho spolupútnici žili. Sú tam dokumenty o marazme kultúrneho prostredia v normalizovanom Československu, zmienky o pevných, ale i o desivo zlomených charakteroch niektorých našich dejateľov, o ich činoch a udalostiach, ktoré nesmú ostať zabudnuté.
Mínusom publikácie je nedostatočná, takmer až povrchná editorská práca. Chýba v nej poctivo spracovaná pramenná bibliografia a menný register, z obálky a zo záverečného obsahu jednoznačne nevyplýva, že kniha je kolektívnym dielom.
Ivan Marton (1945)
Študoval muzikológiu v Bratislave, Varšave a Hamburgu. Bol dlhoročným dramaturgom Slovenskej filharmónie, pracoval aj ako hudobný producent. V roku 1990 bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSSR za VPN.
Naďa Hrčková (ed.): Juraj Beneš. Skladateľ a jeho doba
Bratislava: Marenčin PT, 2021
Foto: Archív SND / Rastislav Polák
