Reklama za cenu života a krvi

Redaktorka chce prísť a spraviť so mnou rozhovor. „Valéria, tú knihu ste prekladali vy?“ pýta sa ma neisto. „Áno, ja,“ odpovedám stroho. „Zdieľali ste fotky, ale nepíšete, že ste to prekladali vy!“ „Ale no, nemyslím, že je vhodné robiť si piár na niečej smrti!“ odpovedám rázne. Tentoraz nechápe redaktorka: „To áno,“ odpovedá neisto, „ale väčšina by to spravila.“ Pani redaktorka roky pomenováva realitu priamo. A viem, že priama môžem byť aj ja. „Prekladáte teraz niečo?“ pýta sa ma. „Samozrejme, že prekladám,“ reagujem opäť s počudovaním. „Ja len, že váš facebook je taký chudobný, nezdieľate nič o vašich prekladoch, vašej práci…“ Nie, nezdieľam. Cena za takúto reklamu by bola priveľká. Cena krvi, smrti a utrpenia Ukrajincov. Je pravda, že vojna prekladom z ukrajinčiny prospieva. Znie to hrozne! Desím sa tejto krutosti. Ale na druhej strane som rada, že sa z ukrajinčiny konečne prekladá. A tajne dúfam, že sa prekladmi mnohé vyrieši. Celé desaťročia poznám slovenský i ukrajinský kultúrny priestor. A často neladia. Akoby sme používali úplne odlišné kódy a napriek obrovskej snahe z oboch strán si neboli schopní rozumieť. Napríklad spomínaná bezohľadná autoreklama je na Ukrajine veľká téma. Na Slovensku pôsobím radikálne. Rovnako veľkou témou je aktuálny postoj k ruskej kultúre. Sledujem, ako rôzne to vnímame, ako naše „dekódovacie mechanizmy“ ovplyvňuje historický kontext a koľko nedorozume­ní sa tak deje.

Onoho 24. februára slovenské kníhkupectvo v rámci plánovanej kampane uverejnilo na facebooku knihu ruskej proveniencie s textom „Kniha, ktorú by ste si mali prečítať práve dnes!“ Keby som nevedela, že príspevky na sociálne siete sa bežne plánujú dopredu, obvinila by som ich z cynizmu. Tak som ich len upozornila, nech príspevok radšej stiahnu.

Moje pochopenie už však nebolo také láskavé, keď som o pár týždňov videla v kníhkupectvách žiariť medzi novinkami výber z diela Puškina. Áno, rozumiem edičným plánom a tomu, že vojnu nikto predvídať nemohol. Ale keď už tu vojna s nami pár týždňov bola, asi by som Puškina dala niekde decentne dozadu.

Pri spomienke na rok od ruského útoku pripravilo jedno slovenské divadlo podujatie na podporu ukrajinských utečencov na Slovensku. Moje poteše­nie rýchlo vychladlo, keď som si prečítala program – Šostakovič, Dostojevskij… To akoby ste tých, ktorí prežili holokaust, chceli utešiť nemeckým umením. Rok totálnej vojny. A nám to nedochádza. Nedávno som na súkromnom profile človeka, ktoré­ho si vážim, zazrela príspevok s knihami, ktoré si práve kúpil… čítal Tolstého Vojnu a mier, dokúpil si Čechova, Dostojevského… Chcela som napísať komentár v štýle „Dúfam, že si to kupuješ kvôli kritickému čítaniu,“ ale zháčila som sa, pretože nižšie on sám motív tohto nákupu komentoval ako túžbu poznať diela týchto mysliteľov, velikánov humanizmu a pod. Chcela som ho osloviť, rozprávať sa o jeho očakávaniach a ponúknuť mu ukrajin­ských autorov. Ale texty, ktoré by som ľuďom na Slovensku ponúknuť chcela, v slovenčine nie sú. Už dávnejšie som zareagovala na iniciatívu ukrajin­ských novinárov, ktorí potrebovali prekladateľov pre výzvu „Sto rokov mlčania ruskej kultúry“. Ich výzva znie logicky a jasne. Mnohí si možno povedia, že Tolstoj za nič nemôže. Že Dostojevskij nie je vinný za šialenstvo Putina. No tieto postoje sú nekritické a bez snahy vidieť veci v kontexte a súvis­lostiach. Pretože „russkij mir“, putinov svet sa tu neobjavil len tak. Jeho imperialistické myslenie sa formovalo storočia. Názory na koloniálne postave­nie Ukrajiny sú prítomné v literatúre celé storočia. Mentalita tohto sveta nevznikla 24. februára 2022. Nevznikla ani v 21. storočí. Ani v 20. storočí. Je to reťaz, filozofický imperialistický koncept, ktorý sa nabaľoval celé generácie ako snehová guľa a vybuchol 24. februára. Putin je Putinom aj vďaka textom Tolstého, Dostojevského či iných. Ruskí vojaci sú takí aj vďaka textom týchto „velikánov ducha a humanistov“. Masakre v Buči, Irpeni, zniče­ný Bachmut, Mariupoľ, tisícky nevinných mŕtvych sú ovocím imperialistického myslenia, ktoré títo „velikáni ducha“ formovali.

Keď Oksana Zabužko v relácii Večera s Havranom počas nedávnej návštevy v Bratislave hovorila na túto tému, čakala som, že sa otvorí aj v našich médiách. Čakala som diskusiu, reakciu, hoci aj kritickú a opozičnú, nie iba eunuchovský obdiv voči pani Oksane. Hnevala som sa, že Slováci nemajú vlastný názor. Že sme takí mentálni eunuchovia. Že sa nepozeráme kritickým (to znamená racionál­nym, vedomým, premysleným) pohľadom ani na ruský a ani na ukrajinský svet. Lebo ani tam to nie je všetko ružové. Ani bezbrehý obdiv voči všet­kému ukrajinskému nie je celkom zdravý. Ako hovorí moja známa z Kyjeva: „Aj my máme svojich kolaborantov.“ Ale vieme to vôbec posúdiť? Máme zdroje z oboch strán?

Nie, vôbec nie som proti ruskej kultúre. Áno, pokoj­ne čítajme ruské texty, ale čítajme ich kriticky a hľadajme tam práve tú moc, ktorú literatúra má. Ak ruské knihy čítať dokážete. Ja nedokážem. Pohľad na zranených, mŕtvych a strápených Ukra­jincov mi dnes vnútorne nedovolí zobrať do rúk žiaden ruský text.

Tieto riadky píšem práve preto, že mám pre Slovensko pochopenie. Aj my sme boli celé storočia formovaní proruskou propagandou. Aj nám ktosi systematicky vtĺkal do hlavy, že Rusko je silné dubisko, pod ktorým nájdeme ochranu. Aj nám niekto hodiny literatúry hovoril o humanizme v ruskej literatúre a vysoko oceňoval psychologickú hĺbku týchto kníh, až sa nám to dostalo hlboko pod kožu. Pocit, že by sme mali kritizovať Dostojev­ského, je pre nás taký svätokrádežný, akoby sme mali kritizovať Bibliu. Aj Slováci potrebujú časový odstup. Abstinenciu od tejto proruskej ideológie. Vyčistiť si hlavu od mentálnych nánosov, ktorými sme zamorení skrze storočné proruské myslenie. Až potom budeme môcť kriticky čítať ruskú literatú­ru nanovo.

Na druhej strane je pravdou, že tú skutočnú Ukraji­nu na Slovensku nepoznáme. Poznáme Užhorod, poznáme pašerákov, zbohatlíkov (a medzi utečenca­mi ich je množstvo a robia Ukrajine zlé meno), poznáme útržky, ktoré vôbec nie sú relevantnou vzorkou krajiny. A hlavne vôbec nepoznáme literatúru tejto krajiny. V 60. a 70. rokoch 20. storo­čia sa prekladalo celkom dosť. Neskôr už menej a sporadicky. Výberovosť prekladov za celé 20. a 21. storočie však vôbec nie je taká, aby reprezentovala reálnu pestrosť ukrajinského literárneho sveta.

Som teda rada, že sa konečne začalo prekladať. Veľmi to potrebujeme. Ako soľ. Bez prekladov nebudeme schopní pochopiť „ukrajinskú dušu“, ich svet, všetku tú ich čudnosť i výnimočnosť. Celú paletu toho, kým sú, ako žijú, aké hodnoty bránia a prečo si ich bránia. Ešte stále sa na Ukrajinu pozeráme optikou Slováka, sformovaného „russkym mirom“. Aj preto mi je cťou prispieť a prekladať. Možno mala redaktorka pravdu, že mnohí si dnes vďaka vojne robia piár. Získavajú body, dokazujú svetu svoju (ne)hodnotu. To nič. A možno budem príliš láskavá, ale u mňa zaváži aj to, ak urobia prácu, ktorá pomôže. Ak majú byť Slovensko s Ukrajinou priateľmi, musia sa navzájom spoznať. Ak majú naši susedia na Ukrajine pocítiť, že u nás priateľov majú, potrebujeme sa poznať. Bez prekla­dov to nepôjde.