V Bratislave našli staré knihy nový domov.
Keď som minulý mesiac slávnostne otváral dvere svojho anti-
kvariátu v kníhkupectve Veda na Štefánikovej ulici v Bratislave,
niekoľko ľudí to komentovalo vetou: „Tak sa ti splnil tvoj celoži-
votný sen!“ Hoci nerád, musím tú vetu – akokoľvek pekne znie
– uviesť na pravú mieru. Je to celé trochu inak. Áno, knihomoľom
som bol odmalička, takže viac než hokejka či korčule mi pod
vianočným stromčekom zvykla rozbúšiť srdce nejaká verneovka
či mayovka. A neskôr, keď si už Ježiško netrúfal odhadovať moje
aktuálne čitateľské túžby, začal som si kupovať knihy sám – ako
inak, v antikvariátoch. Lenže keď sa moje literárne preferen-
cie presunuli z chlapčenskej, najmä dobrodružnej lektúry na
„vážnejšie“ žánre a časom aj na vyslovené knižné lahôdky či
zberateľské kuriozity a unikáty – začal mi byť svet bratislavských
antikvariátov akýsi... malý, nezaujímavý, obyčajný... A tak som
sa vyberal za kopčeky – najčastejšie do Brna či Prahy, ale aj
do Viedne a Budapešti alebo ďalej. Albert Einstein povedal, že
najkrajší pocit, aký človek môže zažívať, je pocit tajomna – a ja
som ho najintenzívnejšie pociťoval pri zaškrípaní pántov dverí
antikvariátov, kam som vstupoval po prvý raz. Bolo to vstupo-
vanie do borgesovského knižného labyrintu, kde sa chodníčky
rozvetvujú a zrkadlia a každý objav je zaklínacou formulkou
odomykajúcou brány k ďalším a ďalším.
Hľadal som, čo neexistovalo
Moja vášeň, nazývaná bibliománia, si časom v podvedomí vytvá-
rala alternatívnu realitu, ktorá sa mi dodnes zjavuje v snoch. Krá-
čam v nich ulicami akéhosi cudzieho a predsa dôverne blízkeho
mesta, kde na jednej z krivolakých uličiek sídli v podzemí obchod
s antikvárnymi knihami. Police sa ohýbajú pod váhou papiera,
kožených väzieb a najmä myšlienok premenených na písmen-
ká a obrázky. Vedľa stredovekých beštiárov a alchymistických
traktátov sa krčia drobučké bibeloty zabudnutých orientálnych
básnikov a okcitánskych trubadúrov, popri mohutných zväzkoch
príbehov Tisíc a jednej noci, Mahábharáty, Dekameronu, Eddy či
Kalevaly tichúčko šuštia listy dávno mŕtvych, a predsa nesmrteľ-
ných milencov z rodu Tristana a Isoldy či Abélarda a Heloise. Áno,
veľakrát som si predstavoval, že takýto antikvariát raz konečne
vystúpi zo sna a skamenie na mape reality. Ale nie a nie ho nájsť.
Jedného dňa som sa vracal vlakom z Prahy, ako inak, z výpravy
za knihami, obťažkaný taškami, únavou, ale i radosťou z práve
zakúpeného Philobiblonu Richarda de Buryho. Hm... pred takými
tridsiatimi rokmi, by ma nadšenie z podobného úlovku vystrelilo
do vesmíru. Teraz, po päťdesiatke, mi zostal len plamienok tichej
radosti. A vtedy mi to celé došlo. Antikvariát, ktorý hľadám,
možno neexistuje. Ja už radosť z jeho objavenia nezažijem. Ale
mohol by som sa pokúsiť splniť sen niekomu inému. V ten večer,
pár kilometrov pred Břeclavou, som si to uvedomil. A keď som
vystupoval z vlaku, bol som si istý, že to urobím.
Peter Uličný , spisovateľ, novinár a textár
