Vyhľadávanie
Sedem nových poviedok autorky Sone Urikovej predstavuje primárne sedem ženských postáv.
Sedem nových poviedok autorky Sone Urikovej predstavuje primárne sedem ženských postáv. Obalené sú vo vizuáli znázorňujúcom štyri ženy so sýto červenými perami (autorkou ilustrácií je Kristína Soboň). Anotácia takisto zdôrazňuje ženskosť: „Dospievajúce dievčatá, mladé ženy a matky.“ Napriek tomuto pretlaku estrogénu incipit prvej poviedky znie: „Deti prišli zo školy s prijebanou úlohou o slimákoch.“ Bude preto lepšie, keď sa pojmu „ženské písanie“ vyhneme. Nie že by problém predstavovala fúzia feminity a vulgarity, naopak, ak niečo otvorene ženské Dôvod na radosť ponúka, tak je to právo na obscénnosť, ktorá nie je literárne dekoratívna, naopak, je organickou súčasťou identity rozprávačky. Problém je len to, že „žena“ ako predstava ideálneho čitateľa by bola v prípade Dôvodu na radosť ľahkovážnou projekciou. Slimáky a to, ako s nimi autorka pracuje, síce pomaly, ale zreteľne smeruje do iných poetologických súradníc, ďaleko za hranice „ženskej literatúry“.
Po letmom predstavení osnovy jednotlivých textov by sa predsa mohlo zdať, že kniha bude komunikatívna vďaka tematizácii nenaplnených vzťahov. Do istej miery je to pravda – zbierku rámcujú práve dve poviedky, v ktorých rozprávačka a hlavná hrdinka hovorí o sebe a mladších, náhodne spoznaných chlapcoch, vzbudzujúcich erotické predstavy. Autorkina rezervovanosť však tieto predstavy neutralizuje a posúva ich z prvej signálnej až do ťaživých polôh peny dní. Z literatúry ako možnosti pre fikčné rozvíjanie potláčaných túžob sa stáva priestor pre reflexiu pocitu menejcennosti, nedostatočnosti či trápnosti, ktoré ono rozvíjanie predstáv blokujú. Reflexiu prevažne ironickú, prípadne s pokusom o jej poetizáciu. Ako v prípade poviedky Zajaci, v ktorej dievča vypustí pred usmrtením zajačicu z klietky do voľnej prírody. Okrem toho, že by sme toto gesto mohli vnímať ako domácu rurálnu low-cost verziu záverečného obrazu z Preletu nad kukučím hniezdom, v ktorom uteká náčelník z psychiatrickej liečebne, ide aj o pekný moment vystihujúci Urikovej písanie. Pátos neparoduje na prvú; chápe jeho miesto v živote človeka a dokáže ho literárne podržať napriek tomu, že ho zároveň vystavuje zhodeniu:
„Pobeží, potom do čohosi narazí, do kameňa, do stromu. A tak sa zabije.“ (s. 86)
Rezervovanosť či sprostredkovanosť vystihujú všetky akokoľvek naliehavo pociťované témy. Ak chce autorka hovoriť o triáde ja – manžel – (potenciálny) milenec, nepotrebuje budovať obraz afektívne zmietanej ženskej duše, odrodilého manžela a problémových detí, stačia jej spomínané slimáky (poviedka Slimačie denníky). Ak potrebuje rozprávať o nevyriešenom či absentujúcom vzťahu dievčaťa k svojim vidieckym koreňom, nepotrebuje diskurz sociálnej, folklorizujúcej či mýtizujúcej prózy, vyjadrenie hľadá v stratenej náušnici na dedovom (náhodne navštívenom) hrobe (poviedka O tuhom) či v maminej červenej šatke, ktorá je nie náhodou medzigeneračným dedičstvom a zároveň podprsenkou i utierkou na grcky (Na samote). A ak chce hovoriť o žene pociťujúcej deficity vlastnej intimity, robí tak bez psychologizácie, v rámci zbierky v najlepšie napísanom texte Zlá strana, prosto, prostredníctvom pomaranča.
Kľúčovou otázkou úspechu knihy bude, či oné slimáky, náušnice, šatka či pomaranč, ktoré stačia autorke, dokážu stačiť aj čitateľovi. Dôvod na radosť si totiž vyžaduje od čitateľa kompetencie. Slimáky, náušnice, šatka ani pomaranč nemusia znamenať nič, ale aj (pre vyznenie Urikovej próz) všetko. Jej poetika je brilantne otvorená, ako aj bezbranne odsúdená na pochopenie toho, akú hlbokú vnútornú drámu možno nájsť prostredníctvom pozornosti upriamenej na detail v naoko meravých, banálnych či absentujúcich vzťahoch. V prípade každej poviedky je tak na stole problém, s ktorým môže byť problém, aby ho čitateľ prečítal ako problém. Na druhej strane, asi je to jeho problém.
Podnetná literatúra sa dá dnes napísať rôznymi spôsobmi. Niektoré, hoci myslené poctivo a rovnako tak spracované, sú vďaka žánrovej príťažlivosti či kontaktu s aktuálnymi témami ľahšou cestou. Dôvod na radosť predstavuje iný prípad. Umením Urikovej próz je fakt, že vytvára literatúru hodnú záujmu z príbehov či situácií postáv, ktoré sú vo svojej podstate vlastne nezaujímavé. Vzpiera sa tak, slovami poľskej filozofky Brach-Czainy, gravitácii úvahového návyku hľadať dramatickosť v neobvyklých udalostiach. A naopak, objavuje vďaka tomu „škáry existencie“, skrze ktoré si dokáže všimnúť niečo ako niečo a nie ako hocičo. Hoci aj bez nároku na zadosťučinenie.
Soňa Uriková: Dôvod na radosť
Bratislava: KK Bagala, 2022
Foto: Peter Madro
