Vyhľadávanie
Peripetie slovenskej literatúry 20. storočia, zvlášť v druhej polovici, bývali aj peripetiami jej neraz autoritatívnych prečítaní a výkladov – ideologicko-politických, literárnokritických a literárnohistoriografických, školsky pedagogických či kultúrne osvetových. Zároveň to však bývalo pri všetkej dobovej limitovanosti aj zástupné fórum rozpráv o „veciach ľudských“ a ich možnej náprave – o emancipácii človeka, spoločnosti a literatúry spod priameho mocenského poručníctva.
Od Slovenskej moderny k dnešku
Sté výročie narodenia prof. M. Tomčíka (narodil sa 19. septembra 1922 v Ploštíne, dnes súčasti Liptovského Mikuláša, zomrel 15. októbra 2009 v Bratislave) je príležitosťou pripomenúť si jedného z aktérov týchto peripetií. Ako mladší generačný spolupútnik literárnej a vedeckej avantgardy 40. rokov stihol debutovať prácou Slovenská nadrealistická poézia (1949). Inštitucionálne ako vysokoškolský pedagóg bol spätý s Univerzitou Komenského v Bratislave a Karlovou univerzitou v Prahe, neskôr ako vedecký pracovník so Slovenskou akadémiou vied. Jeho profil literárneho historika vystihuje (popri témach z 19. storočia a zo široko študovaných česko-slovenských literárnych vzťahov) titul dobovo šťastnej, s dobou súzvučiacej práce Od Slovenskej moderny k dnešku (1970). Nepredpojato rekonštruovaná, významovo nevyťažená nedávna „minulosť“ a otvorená „súčasnosť“ sa vtedy v prácach viacerých literárnych teoretikov, historikov a kritikov (F. Miko, S. Šmatlák, O. Čepan, J. Števček, M. Hamada) inšpiratívne dotýkali a prelínali. Text z r. 1970 zároveň na prelome 60. a 70. rokov aspoň načas stihol fungovať ako základ stredoškolských učebníc slovenskej literatúry 20. storočia, kde ho M. Tomčík rámcoval premenami a podobami svetovej literatúry, resp. toho, čo sa z nej vnímalo a prekladalo, ako aj paralelným výkladom českej literatúry. Spolu s vizuálne, ilustračne invenčnými čítankami to bola jedna zo svetlejších kapitol povojnového školského sprostredkúvania modernej a súdobej literatúry mladým ľuďom. (Bibliografia odporúčanej odbornej literatúry za jednotlivými kapitolami v učebnici navigovala potenciálneho adepta práce s literatúrou, čo si má vyhľadávať v kníhkupectvách či antikvariátoch.)
Komorné stretnutie s poéziou M. Haľamovej
Podnetom k týmto niekoľkým riadkom nebol ani kalendár výročí, ani vekom navodzovaný sentiment. Náhodne zadovážený komorný zväzok troch zbierok M. Haľamovej z r. 1968 pod názvom jednej z nich – Červený mak, poézie pisateľovi desaťročia známej z iných vydaní, bol prekvapením v tom, že ho ilustroval maliar M. Čunderlík (1926 – 1983). M. Čunderlíka si čitateľ zo 60. rokov spája skôr s prebalom Príťažlivosti M. Válka, Prútených kresiel D. Tatarku alebo s ilustráciami k poézii V. Popu Večne neviditeľná v preklade J. Ondruša. Čierno-sivo-biele ženské, resp. dievčenské tváre, oko či kvet ako synekdocha, kde-tu stopy abstraktného výtvarného gesta, to všetko prekvapujúco, priam zosúčasňujúco kontúrovalo verše M. Haľamovej, neubližujúc ich miestami decentnej patine. Komorný zväzok uzatváral doslov M. Tomčíka oscilujúci medzi gestom literárneho historika slovenskej poézie 20. storočia a gestom vec evokujúceho esejistu. Druhá polovica 60. rokov zarezonovala aj tu: „Veď o láske sa u nás nikdy nepísalo tak otvorene a toľko ako teraz, druhé pohlavie – t. j. ženy – neboli nikdy takým frekventovaným predmetom (doslova predmetom) sociologických výskumov, štatistík, prehľadov ako v poslednom období. Hoci už máme preklad knihy S. de Beauvoirovej Druhé pohlavie a iné práce tohto druhu...“ Aktualizujúca asociácia M. Tomčíka viedla ma ďalej. Teatrológ, esejista a prekladateľ J. Boor kedysi fabuloval imaginárne, anonymné stretnutia osobností pomimo doložených historických prameňov a stôp ako „dni súzvuku“. Skôr študentským dada bývala predstava, ako do Európy po 1. svetovej vojne sa navracajúci M. Kukučín, noblesný šesťdesiatnik, mohol sa niekde v Paríži – v reštaurácii, múzeu, galérii – stretnúť s mladým, ešte pred-surrealistickým A. Bretonom. Keďže M. Haľamová (1908 – 1995) v r. 1929 – 1930 absolvovala v Paríži kurz francúzštiny, podobné pomyselné anonymné stretnutie s rovesníčkou S. de Beauvoirovou (1908 – 1986) navodzuje prinajmenšom povedomie „súčasnosti“ rôzneho/odlišného. (V r. 1929 bol v Paríži ako štipendista mladý filozof J. Patočka, po rokoch autor doslovu k českému prekladu Druhého pohlavia.) Avšak paralelné seminárne čítanie desaťročia kanonizovanej poézie „dievčenského sna“, lásky ako „daru“ a napokon finálnej samoty „smrť tvoju žijem“ s dobre zvolenými pasážami z Druhého pohlavia by som ako pedagogický exces nezavrhoval.
Ešte jedno imaginárne stretnutie
Späť k M. Tomčíkovi! Spomenul som si, že esej – doslov k zväzku M. Haľamovej je súčasťou autorovho knižného súboru Básnické retrospektívy (1974). Tak trochu s nízkou podozrievavosťou pozrel som sa do nich, či prvá polovica 70. rokov odkaz na S. de Beauvoirovú nevyretušovala. Nie, bola tam. Neviem, či pri náhodnom stretnutí vo vestibule bratislavskej Univerzitnej knižnice alebo v knižnici Ústavu slovenskej literatúry SAV, donedávna na Konventnej ul., dovolil by som si prof. M. Tomčíkovi tento drobný čitateľský nález, resp. potešenie z neho, nejako vhodne spomenúť. Vypočul by si to zrejme so zdvorilou akademickou zdržanlivosťou. Takže aspoň takto, pán profesor, do večnosti či do nenávratna... „Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie/ je koniec života“ (L. Novomeský).
Fedor Matejov (1954)
Bývalý pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV.
