Vyhľadávanie
Z úcty k Milovi Urbanovi
Milo Urban: Svedomie
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003
Dňa 24. augusta 2004 si literárna verejnosť mohla pripomenúť nedožitých sto rokov významného slovenského prozaika Mila Urbana. Azda aj táto skutočnosť prispela k vytvoreniu zaujímavého projektu, akým bezpochyby je opätovné vydanie niektorých jeho noviel. Samotný titul knihy je prevzatý z jednej Urbanovej novely z roku 1924.
Výber poviedok a noviel pôsobí ako výsledok cielenej práce zostavovateľa Pavla Hudíka, ktorý knihu rozšíril a obohatil vybranými pasážami z Urbanových spomienok a niektorými vyjadreniami súdobej i súčasnej literárnej kritiky. Čerpal pri tom z prác J. K. Šmálova, S. Šmatláka, J. Števčeka, J. Medveďa, A. Mráza atď. V knihe si našlo miesto 16 umeleckých textov, najvýznamnejšie sú napr. Za Vyšným mlynom, Svedomie, Staroba, Pravda, Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh. Niektoré z nich sú z priestorových dôvodov len vo fragmentoch: Jašek Kutliak spod Bučinky, Mičinova kobyla, Priepasť, Pred dražbou. Tie, ktoré boli uverejnené v úplnosti, prešli textologickými zmenami – na príčinu a nevyhnutnosť týchto zmien upozorňuje zostavovateľ v edičnej poznámke.
Funkčné skĺbenie umeleckých textov so spomienkovým materiálom sa realizovalo vďaka knihe Kade-tade po Halinde (1992), ktorá zachytáva obdobie vzniku väčšiny publikovaných krátkych próz. Objavujú sa však aj časti z ďalších autorových pamätí: Zelená krv (1970) či Na brehu krvavej rieky (1994). Ich prostredníctvom sa intimizuje výpovedná sila literárnych textov a zároveň sa ozrejmujú okolnosti ich zrodu. Urban nepíše len o pozitívnych inšpiračných momentoch, ale aj o mnohých peripetiách. Dôkazom môže byť pobúrenie Jána Kovalíka-Ústianskeho nad poviedkou Svedomie, či odmietavý postoj Štefana Krčméryho k rukopisu poviedky Za Vyšným mlynom.
K intimizácii textu knihy prispievajú aj ďalšie okolnosti, najmä zaradenie časti rozhovoru Pavla Hudíka s vtedy 92-ročnou manželkou spisovateľa, Žoškou Urbanovou, vysielaného v Slovenskom rozhlase v decembri 2002.
Na záver jedna drobnosť. Identický citát z diela Jána Števčeka (Lyrická tvár slovenskej prózy, 1969) sa vo výbere objavil dvakrát (s. 109 – 110, s. 157). Pravdepodobne omylom.
Henrieta Stankovičová
