Prekladám z angličtiny a väčšinou ide o tvorbu autorov z  Veľkej Británie a  zo Spojených štátov amerických. Vždy sa však poteším, keď môžem preložiť aj niečo z anglicky písaných literatúr z ďalších krajín.

Kanadská literatúra nie je v  slovenských prekladoch systematicky zastúpená. Aj preto som rád, že som mal tú česť preložiť poviedky Alice Munroovej. Po zbierke Ako o život práve vychádza ďalšia s  názvom Láska dobrej ženy (obe Zelený kocúr). Držiteľku Nobelovej ceny za literatúru z roku 2013 občas prirovnávajú k majstrovi poviedky A. P. Čechovovi. Je to dobre mienený kompliment, Alice Munroová je však kategória sama osebe. Jej poviedky zdanlivo plynú zľahka, jej jazyk je elegantný, ale skrýva sa za ním dôkladná, až „básnická“ práca so slovom. Obdivujem prenikavosť, s akou Munroová hovorí o postavení ženy v spoločnosti, generačných sporoch, sexualite, interrupciách a pôrodoch, manželstve a materstve, fyzickej či psychickej chorobe, starnutí a smrti. Munroová píše otvorene, nikdy však za tým necítiť ideologickú agendu ani snahu šokovať, len poctivý pohľad za čipkovaný závoj.

Toho, čo drieme pod povrchom, pod hladinou a niekedy pod hrubou vrstvou ľadu, sa vo svojom pozoruhodnom románe Vynáranie (Artforum) dotýka aj írsky, vo Francúzsku žijúci autor Cormac James. Pri prekladaní tejto knihy vo mne ožila láska k príbehom z polárnych výprav, ktoré ma fascinovali ako malého chlapca. Ako veľkého chlapa ma zase fascinuje, že Cormac James na pozadí drsnej arktickej scenérie dojímavo, no nesentimentálne spracoval tému synovstva a otcovstva.

Prekladatelia niekedy pracujú so slzami v očiach a inokedy s úsmevom na tvári. Priznám sa vám len takto medzi štyrmi očami, že oboje sa mi prihodilo pri románe Syn pána sirôt (Fortuna Libri) od amerického autora Adama Johnsona. Fiktívny príbeh z Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, ovenčený Pulitzerovou cenou, je zároveň temnou tragédiou aj bláznivou fraškou. Pri sledovaní správ z KĽDR si však človek kladie otázku, či umenie napodobňuje život, alebo naopak...