Učenie ako spoločné životné zamyslenie

„Učiť, dobre učiť znamená rozvinúť transcendentálny potenciál, a to ešte aj vtedy, keď sa učenie realizuje na tej najskromnejšej úrovni – napríklad v základnej škole. To otravné dieťa zo zadnej lavice, v ktorom prebudíme poznanie, môže napísať báseň, vymyslieť teorému, ktorými sa budú zaoberať ľudia celé nasledujúce storočia.“

Prednáškový cyklus Georgea Steinera z obdobia jeho hosťovania na Harvardskej univerzite (2001 – 2002) je presným odrazom jeho osobnosti všestranného vzdelanca zo „starej školy“. Každá jedna stránka vibruje nielen neuveriteľným množstvom mien z kultúrneho, literárneho či filozofického prostredia, ale aj dejinnými súvislosťami, pričom autorský šev, ktorým všetko spája do uceleného diela, zastrešeného témou vzťahu medzi učiteľom a žiakom, je priam hmatateľne rozpoznateľný. Na jednej strane ide o mimoriadne obdivuhodné majstrovstvo autorovej autenticity, pretože len málokto dokáže vtisnúť textu takú silnú pečať svojej erudovanej osobnosti, že na autora ani v jedinom riadku nemožno zabudnúť; no na strane druhej, a to treba priznať, priemerného čitateľa môže tento pohyblivý, kaleidoskopický text aj odradiť. Steinerove prednášky sú totiž aj istým zhmotneným svedectvom o priepasti, ktorá sa rozovrela medzi takpovediac klasickou kultúrou vzdelania a naším, takmer instantným, vzdelaním pre trh. Niektoré mená a kultúrne nuansy nie sú nášmu prostrediu príliš známe, pričom iné, známejšie, autor predstavuje v nezvyčajnom svetle. Ak však radi vstupujete do preplnených miestností plných velikánov ľudského ducha, ktorí medzi sebou vedú vášnivú diskusiu na pozvanie Georgea Steinera, a neprekáža vám, že len občas začujete aj svoj vlastný hlas, potom z tohto úľa múdrosti určite získate aj povestný med poznania a inšpirácie. V tomto prípade sa zvlášť ukazujú aj kvality prekladateľky, ktorá knihu doplnila nielen o bohatý poznámkový aparát, ale aj o potrebný vysvetľujúci doslov k prekladu.

Učiteľ ničiteľ alebo opatrovateľ ohňa zvedavosti?

Keď sa nad vzťahom k svojim žiakom, k svojej profesii zamýšľa samotný vyučujúci, asi len zriedkaktorý pocíti trpkosladké výčitky za to, že dostáva za svoju prácu aj zaplatené. To už musí byť človek, ktorý vskutku učiteľstvo vníma ako bytostné povolanie. Taký je prístup aj samotného Steinera, ktorý sa s touto dilemou vyrovnáva dialógom s filozofickou, ale aj literárnou tradíciou. Esejistický štýl umocňuje atmosféru dôvernosti rozhovoru s kultúrnymi dejinami, navyše sprítomňuje všetko naoko dávne v momente spolu-myslenia. Vášnivý filozof učiteľ, ktorého prirodzene kvári znak sofistu vypálený na čele, poukazuje na nadčasovosť fenoménu učenia a na jeho rôzne hĺbky, ale aj plytčiny. Aj keď je Steiner miestami výrazne patetický, inokedy sú jeho postrehy absolútne presné, hlavne ak ide o kritiku vnímania učenia ako prostého poskytovania informácií: „Chabé učenie, pedagogická rutina... ničia nádej v jej samotnej podstate. Zlé učenie je takmer doslovne vraždou a metaforicky – hriechom. Ponižuje študenta, keď preberanú tému zjednodušujúco prezentuje suchopárnym, povrchným spôsobom. Preniká do senzibility dieťaťa či dospelého ako žieravá kyselina, ako otrava, ako močiarny smrad nezáživnosti.“ (s. 29) Asi každý z nás vie celkom presne, o čom je reč. Len málo z nás malo to šťastie stretnúť dobrého Učiteľa, ktorý rozpaľoval v duši žiakov oheň zvedavosti, hladu po poznaní. Ale aj tento zápal má svoje tienisté stránky.

Večná otázka zodpovednosti a slobody

Po kapitole, ktorá predstavila známe i menej známe mená vo svetle vzájomného učenia (pretože nielen v škole sa učíme, celý život je učením – v priateľstve, spolupráci, pracovnej rivalite a pod.), kladie Steiner zásadnú otázku zodpovednosti učiteľa za správanie, konanie svojho žiaka. Vynára sa tu určitý tieň nebezpečenstva angažovanosti intelektuálov, ktorí vedome či nevedome strhávajú svojich stúpencov aj k postojom z hľadiska morálky problematickým. Otázkou však potom ostáva, či ide stále o Učiteľa alebo len o manipulátora, keďže nenaučil svojich žiakov to podstatné – samostatne a kriticky myslieť; zároveň takýto „učiteľ“ predsa nezachoval pátos potrebnej dištancie, ktorá vzťahu učiteľ – žiak dodáva životne potrebnú a zdravú dynamiku.

Táto polemika by sa však mohla stať bezpredmetnou, keby ľudia nehľadali „učenia“ v zmysle návodu, ako žiť svoj život, respektíve návodu na „objavenie“ pravého zmyslu života. Pretože ten sa tvorí vlastným pričinením, vlastným žitím a trápením. A nikde nie je napísané, že na konci čaká človeka jasná a definitívna odpoveď. Táto predstava ba priam protirečí samotnej povahe života. Ten ostáva mystériom. Zvlášť pokiaľ ide o bytosť evolučne „poškodenú“ tzv. vyšším myslením. Pretože inak platí prosté: život „je“, „deje sa“. A tu je práve potrebné uvedomiť si dôležitosť filozofie výchovy, vzdelávania, vzťahu učiteľa a žiaka, pretože to je zásadný vzťah, ktorý môže prispieť k autentickosti, k schopnosti zaujať postoj k existenciálnej situácii človeka ako jednej z foriem života na tejto planéte. S autorom sa určite možno zhodnúť na tom, že onen príkaz Nietzscheho Zarathustru, venovaný jeho žiakom, aby ho „stratili“ a seba „našli“, by mal byť posledným slovom každého výnimočného Učiteľa k svojim žiakom.

Výchova, vzdelávanie je vždy lekciou o slobode

V Steinerovom „polylógu“, mnohovrstevnom interkultúrnom rozhovore s dejinami, do popredia jasne vystupuje aj starogrécky motív paideia – výchovy ako štátotvornej činnosti, ktorá vnáša do dynamiky vzťahov medzi jednotlivcom, spoločenstvom a svetom rozmer jednak estetický, religiózny, ale aj etický. Podoba kultúry národa zrkadlí ideály, ktoré sa formujú, premieňajú a odovzdávajú práve prostredníctvom určitej filozofie výchovy, vzdelávania. Autor správne oživuje dávno zabudnutý motív previazanosti učiteľského poslania a zdravého verejného života. Nielen vedy, ale aj filozofia, literatúra a poézia či šport – toto všetko vychováva, šľachtí človeka. Otázka slobodnej a kritickej spoločnosti teda nepoukazuje na koncept vzdelávania v duchu jednotlivých „predmetov“ výuky, ale skôr v zmysle spoločného životného zamyslenia z rôznych perspektív. To je presne výzva, ktorú priniesol nihilizmus, no doteraz nebola vo filozofii vzdelávania plne reflektovaná. V súvislosti s myšlienkou, že štát by mal byť školou etiky, sa zvlášť v slovenských reáliách prepadáme skôr do bezodnej priepasti hanby a pohŕdania. A kým nebude možné v školách realizovať občiansku výchovu s jej náležitým dôstojným významom, pretože tu bude absentovať vzťah politiky k oddanej službe občanom, len ťažko budeme môcť na Slovensku hovoriť o kultúre či dokonca o slobodnej spoločnosti.

Vek neúcty a jeho vplyv na zmysel učenia

Okrem Steinerovho sympatického uctenia si Nietzscheho ako učiteľa a vychovávateľa je určite dôležitou súčasťou knihy aj kritika akademickej filozofie, ktorá je v dôsledku požiadaviek na tzv. vedecký výkon de facto impotentná. Autor neobchádza ani americké špecifiká filozofie výchovy, ktorá sa pohybuje v móde straty ilúzií (s. 138). Provokatívne tematizuje dokonca Erosa intelektu a jeho dvojznačnosť. Od týchto myšlienok eseje prechádzajú k jadru veci, ku kríze humanitných vied ako takých, a to v dôsledku násilnej snahy byť poplatný dobe; navyše všadeprítomný apel na tzv. politickú korektnosť ničí autenticitu plurality názorov. Na záver Steiner reflektuje „múdrosť, ktorá nestarne“ – judaizmus, ale aj náboženstvá, resp. etické systémy Indie, Číny či Japonska. Záverečnou výzvou autora je, aby sme pochopili vzdelanie a výchovu ako konštanty ľudskej existencie a skúsili si uvedomiť vážnosť revolúcie vo vedomí, ktorú prináša rozvoj technológií a informačných vied, pretože to bude mať zásadný vplyv na podobu kultúry, ktorá sa zatiaľ nesie v znamení vyzývavej bezočivosti, zrkadliacej sa v prostej situácii v triede: „Kto musí vojsť, aby študenti vstali?“ (s. 195)

Eva Dědečková (1988)

Filozofka a publicistka. Vyštudovala filozofiu a dejiny filozofie na UPJŠ v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe. Pôsobí ako vedecká pracovníčka na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa fenomenológii, prednostne kozmologickej filozofii výchovy Eugena Finka a Friedricha Nietzscheho.

Foto zdroj: The Nexus Institute / Wikimedia Commons

George Steiner: Lekcie majstrov

Preklad: Martina Ivanová

Bratislava: Artforum, 2022