Vyhľadávanie
Mama ma jedno leto naučila prstoklad na stroji a ja som si normálne prepisovala básnické zbierky. To bola úplná posadnutosť. Ja som ich vedela tony… A ešte som trénovala päťboj. Pamätám sa, že som plávala v bazéne a vybavovala som si, normálne, ako je ten ďalší verš? Ešte na prvom stupni na základnej sme mali perfektnú slovenčinárku a ona ma tak nejako vedela úplne motivovať na slohové práce. A viem, že sme mali ešte v čítanke, zrazu tam bol taký verš, tuším Kostra, viem, že tam bolo „nevädze, kúkoľ, vlčie maky, zvončeky, krále, divé klince, vravel som čosi, ale celkom inšie, človek je taký“. A ja neviem, čo sa stalo, tam sa odohralo niečo… Jak keby mi stislo srdce alebo čo. Keď som si toto prečítala… To bolo v tom rytme, v tej poézii – ja som hľadala ten rébus, kde to tam je a nevedela som na to prísť, ale vždy to prišlo znova, keď som si to prečítala. To sa pamätám, že to bol taký prvý úžas, ten stav, že niekto opíše, že „vravel som čosi, ale celkom inšie, človek je taký“. Takúto vec, ktorú všetci poznáme, niekto popíše slovami. To bol taký obrat v tom mojom detskom živote, som si to normálne aj zapamätala, ja si pamätám, že som si to stále čítala, až kým som si to tak hovorila a toto sa mi začalo diať: že som začala objavovať tieto veci.
Potom okolo Kozmosu bol Eugen Gindl, no a on niečo zaňuchal, mama mu hovorila, že mám nejaké básne. A on mi poslal Milovanie v husej koži. No tak – ekrazit! Najprv, to sa úplne pamätám, že som si to chytila, také akože nezrozumiteľné. Čo?! Potom som to zavrela a viem, že niečo sa mi tam zdalo, ale nevedela som čo. Upratala som si izbu, čo ja som bordelár, vždy som bola, som si upratala izbu, to ako keby som sa na niečo chystala. V detstve alebo v takom mladom živote. Upratala som si izbu a som si ľahla, otvorila som si to, no a to bolo proste presné: také tie veci ako „dážď visel šikmo z mračien“, alebo že „dážď bodkovaný ako kravata visel šikmo z mračien“, to boli proste objavy… No a ten Ursiny – Štrpka, to som sa korčuľovala, to mi hralo vo walkmane. A vlastne aj tá hudba, to sa tak rozširovalo do anglickej sféry, po anglicky veci, to si pamätám, že to som stále potom už tak mudrovala kamarátom, že nie je nič viac, ako keď sa verš zaspieva. Že keď sa to nejako vypovie tým spevom. Že nie je nič viac.
(Ukážka z dlhšieho ústneho svedectva Lucie Piussi. Pri prepise sme zachovávali dikciu ústneho prehovoru.)
