Úvodník [41]

Františkánsky mních Diego de Landa dal v 16. storočí spáliť starú mayskú knižnicu. Bol presvedčený, že v knihách sú iba povery a diabolské lži. Zničil tak celú historiografiu jedinečnej civilizácie, veď z tisícov kníh či kodexov namaľovaných na papieri z hovädziny zostali len tri exempláre. Naša dnešná nedôvera k jazyku a mysleniu v ňom a ním sa prejavuje inak. Pamätám sa na dievčatko súťažiace v prednese poézie. Recitovalo tak, že na mieste, kde bola reč o slnku, sa zoširoka usmievalo, a keď v texte začalo pršať, roztvorilo nad sebou dáždnik. Tak ju to naučila pani učiteľka. Keď sa v televíznych správach hovorí o záplavách, kamera v závere šotu ukáže moderátora, ako stojí vo vode – v gumenných čižmách, na kraji obce. Slová nám už treba prepisovať, prekladať, predžúvať, vracať ich základným významom a v bezpečnej vzdialenosti od – s prepáčením – metafory! Moja známa z Prahy si v rozhlase vypočula besedu o princeznej Diane. Otázka znela: “O čem byla Diana?” a odpoveď: “Diana byla o soucitu.” Aj náš jazyk by potreboval viac súcitu a menej splodín, balastu, ba i telegrafických, skratkovitých mailov. Ale čo už s tým narobíme, keď aj Italo Calvino povedal: “Jazyk sa stále používa približne, náhodne a ledabolo (...) a najväčšie utrpenie zažívam, keď počujem hovoriť seba samého.” (!)