Vyhľadávanie
Z kuchyne kričím na trojročného syna v detskej izbe: „Nekrič tam!“ A on sa opýta: „Kam?“ Alebo: Sedím s ním v čakárni pred vyšetrením, ktorého sa bojí. Sme tam už večnosť a chlapec začne vystrájať. Vravím mu, aby vydržal, že nás už čoskoro zavolajú dnu, a on povie: „Oni nás budú volať, aby sme odišli.“ Deti majú na všetko odpoveď. Podvodní tkáči im môžu stokrát vravieť, že tkajú šaty pre cisára, také zázračné, že sú neviditeľné pre každého, kto nedorástol na svoj úrad, alebo kto je nenapraviteľne hlúpy. Deti vždy zvolajú: „Ale veď cisár je nahý!“ Iba my dospelí naletíme, keď uveríme vlastnej dôležitosti, samoľúbosti, klamstvu o tom, že pravdovravnosť sa nevypláca. Len aby sme v hanbe neostali! Deti sa takýmito úvahami nezaoberajú, sú z iného cesta, trochu z cínu. Zavše nás učia stáť na jednej nohe tak pevne a statočne ako na dvoch a zahorieť láskou k papierovej dievčine, ako o tom písal Hans Christian Andersen, ktorý sa narodil 2. apríla pred dvesto rokmi. A keďže mal malých čitateľov rád, nie všetky jeho príbehy sa končia ako rozprávky. Občas v nich vyhrá zlomyseľnosť ľudí či trollov. Alebo jeden z chlapcov hodí statočného cínového vojačika do kachieľ. To preto, aby večný ľudský príbeh mohol pokračovať – vo fantázii, v knihách, v živote. To preto, aby dva a dva neboli zakaždým len štyri.
Marián Hatala
