Vyhľadávanie
Zavolal mi študent gymnázia a poprosil o stretnutie, keďže som sa stal témou jeho soč-ky (stredoškolskej odbornej činnosti). Dlho som stretnutie odkladal - času nie je nazvyš a navyše, všetko, čo by som mu povedal, som už predsa napísal, hoci inokedy a inými slovami. Mládenec sa však nenechal odradiť. Zodpovedal som teda jeho otázky a pustil ho k slovu. Nemal hotové odpovede, ale mnoho ráz bol intuitívne blízko. Uvažoval o poézii, o tom, kde je a kde nie, ako a kde ju objavovať vo svete celkom iných objavov. Dozvedel som sa čosi o jeho dievčati i o tom, že vedie spor s profesorkou slovenčiny. Prišiel mi povedať, že som ešte všetko nepovedal a nenapísal. A tak píšem a hovorím o ňom, ktorý si možno do niektorej z kníh raz zaznamená to, čo mladý Jan Skácel do knihy od Johna Steinbecka: „Túto knihu som ukradol. Netešilo by ma, keby mi ju teraz niekto ukradol, lebo okradnúť zlodeja by bolo to posledné.“ Môj gymnazista možno bude jedného dňa s obľubou citovať Reinera Kunzeho: „Keby ma vymenovali do funkcie ministra kultúry na celom svete, prijal by som, aby som mohol zakázať otázku, ktorú kladú učitelia na celom svete: Čo nám tým chcel básnik povedať?“ To dvojnásobné „možno“ predstavuje slušnú dávku nádeje. S troškou neskromnosti až trúfalosti by som povedal, že nielen pre literatúru...
Marián Hatala
