Vyhľadávanie
„Hlúposti možno hovoriť, nikdy však nie slávnostným tónom,“ znie jeden z aforizmov J. Tuwima. Spomenul som si naň, čítajúc recenziu, čo sa vyznačovala presne tým druhom slávnostnosti, ktorú mal na mysli slávny Poliak. Bola z kategórie zlomyseľných a žlčovitých. „Recenzovaný“ autor síce nepatrí k mojim obľúbeným, i ja mám výhrady k jeho tvorbe, no nikdy by som ich neformuloval s takou bezvýhradnou rezolútnosťou, s toľkou vôľou degradovať a rozsudok kategoricky vztiahnuť aj na ďalšieho: „... prostoduché zlátaniny až priveľmi pripomínajúce infantilné písačky Dominika Tatarku“, „...dezorientovaný kvázipoetický bľabot...“ Aby nedošlo k nedorozumeniu: Nikdy som sa veľmi netrápil literárnymi konvenciami, neraz boli a sú pre mňa oveľa zaujímavejší a inšpirujúcejší neznámi a málo známi spisovatelia. „Jádro pudla“ je inde. Ruší ma ten spôsob, tón, ktorý si bez okolkov prisvojuje právo, ba povinnosť byť najvrchnejším arbitrom, najvyššou inštanciou, proti ktorej niet odvolania. Znepokojuje ma ako každý prejav nekultúrnosti v kultúre a živote. To, že ešte stále nevieme telefonovať, pozdraviť či bez rámusu zatvoriť dvere od výťahu, keďže obyčajnej ľudskej slušnosti koluje v našej krvi pomenej. Literatúra ani literárna kritika nemôže byť výnimkou. Aj preto sa píšu také slávnostné recenzie.
Marián Hatala
