Vyhľadávanie
Leila Slimani prijala ponuku podieľať sa na projekte Moja noc v múzeu. S knihou „na objednávku“ sa dokázala popasovať takým jemným a prirodzeným spôsobom, že to jej úvahám nijako neuberá na sile a vnútornej naliehavosti.
Marocká spisovateľka Leila Slimani žijúca vo Francúzsku vo svojej esejistickej knihe uvažuje o tom, čo (pre ňu) znamená písanie a aké obete si vyžaduje. Často sa stretáva s názorom, že keď chceme napísať román, musíme hovoriť nie – odmietať ponuky okolia, žiadosti a pozvania. Aj Hemingway bol presvedčený, že keď si človek osvojí disciplínu a literatúra sa stane centrom, srdcom a jediným horizontom jeho života, všetko ovládne samota. Slimani vychádza z tejto pozície a pozorujúc vlastné spisovateľské potreby a návyky premýšľa o spojení medzi písaním a uzavretím sa pred vonkajšou každodennosťou.
Izolácia ako otvorenie sa
Prvou oblasťou autorkiných úvah je priestor, na ktorého dôležitosť pre písanie asi najslávnejšie poukázala Virginia Woolfová v eseji Vlastná izba. Takýmto miestom je pre Slimani pracovňa, v ktorej sa izoluje od vonkajšieho sveta – po odchode detí do školy sa tam s vypnutým telefónom zatvára na celý deň a píše za zatiahnutými závesmi. Napriek tomu sa niekedy nevyhne dňom, keď sa s ňou jej postavy „nerozprávajú“, keď má pocit, že od nej utekajú žiť iný život inam a vrátia sa, až keď sa tak sami rozhodnú. Ak sú však pri nej, vonkajší svet prestáva existovať, je len akousi kulisou. Takéto uzavretie však vníma ako spôsob otvorenia: „Utiahnutie sa mi javí ako nevyhnutná podmienka na vznik Života. Akoby sa prostredníctvom stiahnutia sa z hluku sveta, pred ktorým sa ochránim, mohla konečne odhaliť iná možnosť. Nové: Kde bolo, tam bolo. (...) Neuzatváram sa pred svetom, naopak, prežívam ho intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým.“ (s. 11 – 12) Príčinou izolácie je aj autorkin strach zo sveta a z ľudí a jej bytostná potreba stiahnuť sa do svojho vnútra: „Niekedy si myslím, že keby som sa s nikým nerozprávala, keby som si všetky myšlienky nechala pre seba, neotrávila by ich banálnosť, akú v nich nachádzam, keď sa o ne delím s ostatnými. (...) Keby som sa utiahla do nemoty, mohla by som si pestovať metafory a poetické predstavy tak, ako sa pestujú kvety v skleníkoch. (...) Zdá sa mi, že keď žijeme vo svete, naše tajomstvá zvetrajú, vnútorné poklady stratia lesk, že kazíme niečo, čo by mohlo byť námetom na román, keby sme to držali v tajnosti.“ (s. 20)
Okrem izolácie si písanie vyžaduje aj inú formu sebatrýznenia, ktorá nespočíva len v zrieknutí sa radostí každodenného života, ale aj v pestovaní svojich trápení, znovuotváraní jaziev, oživovaní hanby a starých bolestí. Písanie je aj disciplína, ktorá vyžaduje ostatným „odoprieť svoju prítomnosť, nehu, sklamať svojich priateľov a svoje deti. V tejto disciplíne nachádzam dôvod na spokojnosť a šťastie, ale aj príčinu svojej melanchólie.“ (s. 12) Písanie však zároveň prináša slobodu: povedať úplne všetko, čo človek chce, nemusieť sa nikomu zapáčiť, byť niekým iným. Je to však aj závislosť – zúfalá túžba „znovu prežiť vyvrcholenie, vznešený okamih, keď cez neho [spisovateľa] začali prehovárať postavy, keď ním pulzoval život“ (s. 13).
Noc v múzeu
Napriek tomu, že Slimani má práve rozpísaný román, na ktorý sa potrebuje sústrediť, cíti sa byť neodolateľne priťahovaná ponukou svojej redaktorky Aliny Gurdiel podieľať sa na jej projekte „Moja noc v múzeu“ ako autorka jednej zo série kníh. Neláka ju ani tak vyhliadka noci v spoločnosti umeleckých diel, ako predstava, že bude zavretá. Že sa k nej nikto nebude môcť dostať ani ona nebude môcť odísť. Že bude úplne sama v tichu: zhmotnenie spisovateľského sna „o izolácii, ktorá vedie k tvorbe“ (s. 16). Hoci autorkina cesta do Benátok a noc strávená v múzeu umenia Punta della Dogana tvoria rámec Vône kvetov noci, spomínam to až na tomto mieste, pretože Slimani sa dokázala popasovať s knihou „na objednávku“ takým jemným a prirodzeným spôsobom, že to jej úvahám nijako neuberá na sile a vnútornej naliehavosti. Témy, ktoré v eseji rozvíja, sú témy, ktoré pre ňu majú bytostný význam, hoci sa k niektorým z nich dostáva sprostredkovane prostredníctvom výtvarných diel v múzeu či na prechádzke po Benátkach. Okrem písania je to napríklad rozdiel medzi denným a nočným životom, ktorý bol zvlášť výrazný počas autorkinho dospievania v Maroku. Cez deň sa každý správal podľa pravidiel a očakávaní, plniac si svoje povinnosti, no skutočný, slobodný život sa začínal až v noci. V tejto súvislosti Slimani spomína sny o „úteku, o potulkách, o nociach bez sprievodu“ (s. 54) a o pohybe ako synonyme slobody. Ďalšou z tém je vykorenenie a otázka identity, obe príznačné pre spisovateľov žijúcich a tvoriacich v inej krajine, než v ktorej vyrástli.
Autorku v múzeu zaujme dielo Philippeho Parrena, v ktorom akoby oživoval Marilyn Monroe. Okrem Marilyn sa počas tejto netradičnej noci stretáva aj s ďalším mŕtvym – svojím otcom, ktorý bol roky nespravodlivo súdený a niekoľko mesiacov väznený pre finančný škandál, do ktorého sa zdal byť zapletený. Uvažuje o súvislostiach medzi otcovým osudom a svojím písaním: „Prostredníctvom svojich príbehov sa snažím získať späť jeho slobodu. Píšem a hĺbim dieru do steny v cele. (...) Píšem a zachraňujem ho, ponúkam mu únikovú cestu, krajiny, postavy s neobyčajnými dobrodružstvami.“ (s. 79) Analógia medzi autorkinou túžbou nechať sa zavrieť na noc v múzeu a väznením jej otca však už pôsobí prehnane a neprimerane. Ako celok je ale Vôňa kvetov noci citlivým rozjímaním o tom, čo znamená byť spisovateľkou a čím všetkým môže byť pre nás a pre svet písanie.
Katarína Gecelovská (1988)
Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku, učila v Košiciach. V súčasnosti pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite v Brne (odbor literárna komparatistika). Je členkou Spišského literárneho klubu, píše poviedky a publikuje recenzie v časopisoch Fraktál, Glosolália a na portáli Knihy na dosah.
Foto: Marek Vadas
Leila Slimani: Vôňa kvetov noci
Preklad: Kamila Laudová
Bratislava: Inaque, 2022
