Vanitas vo vani

V próze Po funuse sa stretávame so situáciou po pohrebe, keď zosnulý pozoruje svojich rodinných príslušníkov na kare vystrojenom na jeho počesť. V súlade so žánrovým zaradením je text komornejší a predstavuje obmedzený počet postáv, ktorých uplatnenie je v Spevákovej próze relatívne rovnomerné. Autor využíva obmieňanie rozprávačských perspektív, pričom pre každého z rozprávačov a rozprávačiek je výpoveď o ich vzťahu k zosnulému zároveň príležitosťou k zhodnoteniu svojej vlastnej pozície tvárou v tvár situácii „po funuse“. Funebrálna nálada smútočného pohostenia vedie postavy spravidla k štuchaniu do kostlivcov hrkajúcich v skriniach a k úzkostlivým rekapituláciám ich dovtedajšieho pozemského pôsobenia.

Atmosféra absurdity

Spevákova kniha svojím konceptom a atmosférou evokuje niektoré tendencie, ktoré sa vo svetovom aj v domácom umení aktivizovali v období približne od roku 1945 do roku 1969 – mám na mysli predovšetkým existencializmus a absurdnú drámu. Badať tu echá Becketta, Sartra, Mišimu, ale aj niektorých diel filmovej československej novej vlny (Schorm, Němec).

Veci sa v próze vnímajú akoby cez napnutú blanu, ktorá obraz rozostruje a v súbehu s často nepravdepodobnými až groteskno-absurdnými výjavmi a sterilne vecnou dikciou (na spôsob raného Ballu) vedie k efektu „zneskutočnenia“ zobrazovaného: „Prestala som vyťahovať cvernu a pozrela si zboku na hlavu. Koža na tom mieste už nebola kompatibilná, roztvárala sa. Do malej diery som vložila prsty a oddelila tenkú vrstvu. Šlo to veľmi ľahko, ako šupka z dozretého pomaranča. Stiahla som zo seba kožu. Bolo to príjemné.“ (s. 21)

Tekuté a hmatateľné pocity

Autora zaujíma skutočnosť hlavne fenomenologicky – ako materiálna skúsenosť tela hodeného do často protichodných prúdov vnemov, impulzov a afektov, v čom próza nadväzuje na tradície queer a feministického umenia. Vôľu a kontrolu autonómneho subjektu často problematizujú situácie, keď sa veci dejú bez toho, aby boli zo strany postavy plnohodnotne iniciované a zdôvodnené. Najpríznačnejším spôsobom konfrontácie s realitou sa zdá moment, keď skutočnosť kladie vôli až fyzický odpor; v kontraste je tu „odtelesnená“ (ne)existencia zosnulého a radikálne telesná skúsenosť živých. Kým mŕtvy javy viac-menej iba dištancovane eviduje, tými živými skutočnosť bytostne prestupuje a určuje im celú sériu limitácií. Kľúčový je pritom práve motív limitu, hranice a možnosti či nemožnosti jej prekročenia.

Postavy sa rozličnými spôsobmi snažia vymaniť z „bezudalostnej“, ubíjajúcej každodennosti („Už dlho sa nič nestalo“, s. 33), a to často práve extrémnym vybočením z normy: „Chvíľu sa pozeral do môjho obnaženého rozkroku. Úd mu postupne tvrdol. Podišla som k nemu a vložila mu do úst jablko. On ho hrýzol z jednej strany, ja z druhej. Potom som si rozdriapala blúzku a poliala sa šťavou z cvikly.“ (s. 20; tekutiny a sekréty patria medzi autorsky preferované textové rekvizity).

V texte ide v podstate o tradičný repertoár problémov existenciálne orientovanej tvorby – autenticita, odcudzenie a úskalia spojené s bytím-vo-svete. Reč je o možnostiach znesiteľného žitia, hateného frustrovanými očakávaniami a strachom z premrhania času, ktorý postave zostáva. Snaha dopracovať sa k autentickému, plnému bytiu prostredníctvom uplatňovania sartrovsky radikálnej slobody sa pritom javí ako v konečnom dôsledku márna a jej efekty ako prinajlepšom dočasné. Poslednou otázkou zostáva, či vidina smrti, konečného prahu existencie na veci niečo mení. Postkresťanská perspektíva textu mnoho útechy neponúka: „Aj by som sa nejakého [Boha] držal, no zatiaľ neprišiel. Možno je ten zvyšný tanier preňho.“ (s. 43) V tomto pohľade je všetko pachtenie sa za autenticitou a zmyslom poznačené biľagom márnosti.  

Intenzita na úkor extenzie

Spevákova kniha je v kontexte súčasnej slovenskej literatúry súčasťou širšieho trendu návratu modernistického afektu, a to mimo medzí daných už značne ošúchanou líniou subjektovej prózy s jej kompulzívnym sebaskúmačstvom. V hre nie je pomalé, terapeutické dopracúvanie sa k veľkej privátnej Pravde cez metodické odkrývanie vrstiev vedomého a nevedomého, ktoré často kladie neúmerne vysoké nároky na čitateľskú trpezlivosť.

Spevák uplatňuje intenzitu na úkor extenzie a mudrovania, zakúšanie prítomnosti na úkor analýzy až rozpitvávania a rozprávačské stratégie na úkor gaučového spovedania sa. Novela Po funuse sa v tomto zmysle radí ku knihám generačne spriaznených autoriek, ako napríklad Táto izba sa nedá zjesť Nicol Hochholczerovej, Nič sa nestalo Zuzany Šmatlákovej alebo Jednorožce Barbory Hrínovej.

Na fotografii prozaik Jakub Spevák. Foto: Šimon Lupták

Patrik Miskovics

Pôsobí ako doktorand na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Vo svojom výskume sa orientuje prevažne na prózu druhej polovice 20. storočia. Jeho dizertačná práca sa zaoberá podobami irónie v slovenskej literatúre.

Jakub Spevák: Po funuse

Levice: KK Bagala, 2022