Vizionár bez bázne pred ničím

Priblížiť Ricorso čitateľovi komplexne a na krátkej textovej ploche vyčlenenej tejto recenzii považujem za nemožné, a preto sa tejto úlohy vopred vzdávam. Pokúsim sa však sprostredkovať aspoň niekoľko vlastných zistení a definovať pomocou nich, v čom spočíva unikátnosť Tőzsérovej poetiky, ktorá prekvapuje svojou sugestívnosťou a invenciou.

Postfaktuálnosť ako tvorivá metóda

Výber je rozdelený do piatich častí, pričom prvú s názvom Zrod toposov charakterizuje predovšetkým poetický výklad mýtov, historických udalostí či výtvarného diela, kým druhá časť, Trhliny, sa zameriava väčšmi na spomienky a ľudí blízkych samotnému subjektu. Tretia časť, Príbehy o pánovi Mittelovi, sa sústreďuje na tému jazyka, reči a textu, štvrtá časť, Konečná skúsenosť, a piata s rovnomenným názvom Ricorso spomínané témy syntetizujú a zaoberajú sa aj novšími dejinami a aktuálnymi spoločenskými problémami.

V Zrode toposov sa vo viacerých básňach uplatňujú persiflážne postupy súvisiace so spochybňovaním pravdivosti historických udalostí či pravdovravnosti, ktorá „nepatrí medzi silné stránky básni-/kov“. (s. 12)

Tőzsérovou tvorivou metódou sa tak stáva nad/interpretácia všeobecne známych „príbehov“, ale aj osobných spomienok, vďaka čomu sa napríklad obligátne kultúrne odkazy dostávajú do nových, neočakávaných (neraz z pohľadu histórie bizarných) významových súvislostí. Nadinterpretácia a „prekrútenie“ známej skutočnosti sa podieľajú na vzniku „postfaktuálnej básne“. Jej existencia nachádza opodstatnenie práve v priestore lyriky, v ktorom „je možné, že ani slovíčko tohto temného príbehu nie je pravdivé“. (s. 12)

Ako nás básnik presviedča, v lyrike je možného omnoho viac. V Tőzsérových básňach sa prirodzene, s ľahkosťou prelína prítomnosť s minulosťou a víziou budúcnosti, akoby to bolo nielen uskutočniteľné, ale dokonca samozrejmé. Rovnako nepredstavuje prekážku ani samotný priestor. V Tőzsérovej básni sa tak môžu stretnúť osoby a osobnosti, ktoré by sa inak nestretli a minulé JA lyrického subjektu sa objavuje v jeho prítomnom živote.

Tőzsérov Bosch, Boschov Kleberger

Odkaz na vedecký postup interpretácie sa explicitne vyskytuje napríklad v básni Štúdia k Boschovmu obrazu. Príznačný je nielen názov básne, ale aj úvodné verše: „Žáner: obraz zo života. / Materiál: orechové drevo, olejová farba, svetlo / a chýbajúci tieň vecí. / Námet: okamih stredoveku. / Čas: približne tri hodiny popoludní.“ (s. 16)

Sugestívna obraznosť zachytávajúca Boschovo dielo v detailoch je zároveň lyrickou imitáciou Boschovej poetiky. Nízkosť témy (ktorú v básňach reprezentuje napríklad animálnosť ľudskej túžby či prekračovanie spoločnosťou „kodifikovaných“ etických a morálnych rámcov) sa kompenzuje monumentálnosťou básnikovho rozprávačstva (zvýr. L. Š.), výpravnosťou epického (zvýr. L. Š.) štýlu, opulentnosťou opisov, živelnosťou obrazov, „veľkorysosťou“ rozsahu či pompéznym a bohatým motivickým rastrom. Báseň je príznačná využívaním estetiky škaredosti, pričom je autorom detabuizované a desakralizované všetko bez rozdielu. Demystifikuje sa viera (v) človeka, v jeho prítomnosť, budúcnosť, ale aj minulosť.

V Tőzsérovej „štúdii“ je (podobne ako v Boschovej tvorbe) evidentná fascinácia hedonizmom, s akým človek pristupuje k životu, a zároveň sarkazmus zameraný na podstatu ľudskej kultúrnosti (modu vivendi, do ktorého patrí rešpektovanie a uznávanie rôznych spoločenských vzorcov): „Žena Krásneho Filipa, rodená Johana Šialená, / šepká do slnečnicového ucha / svojho španielskeho spovedníka, / že v noci sa navarrská infantka / milovala s africkou mačkou, / navyše sodomitským spôsobom: zozadu a spredu, / a že mačka uhryzla kráľa Ferdinanda a kráľovnú Izabelu / a jej – Johane – do rána / hrýzla ohanbie. / Podľa neskoršieho očitého svedka / si v tento deň nejedna neukojená žena / stiahla na holé brucho psa a iné odporné bosorky / sa ukájali jaternicami a rôznymi nástrojmi z kože, / mníšky sa na záchodoch kláštorov / vzrušovali kosťami malých detí.“ (s. 16)

Hrôza i zúfalý smiech

Vo výsledku sa tak čitateľ Tőzsérových básní konfrontuje, podobne ako pri pohľade na Boschove diela, so vznešenou obludnosťou, ktorá je šokujúca, no funkčná. Básnikove sarkastické obrazy vzbudzujú v čitateľovi hrôzu a súčasne zúfalý smiech. Štúdia Boschovho obrazu sa tak stáva kľúčom k pochopeniu človeka a jeho vzťahu k svetu.

V Tőzsérovej básni je človek, podobne ako v Boschovom diele, súčasťou záhrady rozkoší, v ktorej je raj súčasne peklom. „Ľudskosť“ implikuje všetky možné významy, vďaka čomu sa devalvuje a vyprázdňuje.

Z básne nie je možné identifikovať konkrétny Boschov obraz, pretože báseň, rovnako ako názov textu, možno vnímať väčšmi ako synekdochu k Boschovej poetike, a to napriek skutočnosti, že text evokuje v čitateľovi predstavu konkrétneho umeleckého diela. Vyskytujú sa v ňom intermediálne odkazy na Boschove maľby, ako napríklad Triptych s vozom sena, Posledný súd, Záhrada pozemských rozkoší, Svätí pustovníci či Tulák (alebo tiež Podomový obchodník či Pútnik).

Rovnaká postava, aká je zobrazená na Boschovej maľbe Tulák, sa vyskytuje aj v inom Boschovom diele – Triptych s vozom sena, kde sa nachádza na prednej strane zatvorených krídel triptychu. Napriek tomu, že nepoznáme jej totožnosť a existuje viacero vysvetlení, kto by mohol byť neznámym mužom z obrazu, respektíve symbolom čoho sa stáva, Tőzsér ho v texte identifikuje ako Johannesa Klebergera. Toho však môžeme poznať z olejomaľby Albrechta Dürera. Vieme o ňom, že bol bohatým obchodníkom, čo ho spája s jednou z možných interpretácií postavy Boschových obrazov. Dürerov Portrét Johannesa Klebergera však vznikol desať rokov po Boschovej smrti a pokiaľ je známe, Bosch Klebergera nepoznal, napriek tomu, že žili v rovnakej dobe.

Jedinečné dielo

Tőzsér „prepisuje“ históriu a vytvára tak jedinečné dielo. V realite by sme básnikovo reflektovanie udalostí označili za konšpiráciu. Imaginatívnosť ako princíp lyriky nepozná hranice, preto je Tőzsérova báseň, oscilujúca medzi historickým faktom a fabuláciou, vítaným tvorivým počinom.

Viaceré Tőzsérove texty pripomínajú maľby, na ktorých presvitá spodná vrstva iného výjavu. Palimpsestovosť je typickým znakom autorovej poetiky, čomu zodpovedá aj prelínanie časových rovín textov.

Básnik (v pozitívnom význame slova) nemá bázeň pred ničím. Predmetom ostrého výsmechu sa stáva i dedičstvo antiky (predovšetkým mýty, archetypálne postavy a konflikty) – kultúrny základ, „korene“, na ktoré sa dodnes odvoláva západná civilizácia.

Popri veľkých témach spracováva i spomínané osobné zážitky a zobrazuje prostredníctvom nich vzťahy s blízkymi. Vracia sa do detstva a nachádza v ňom určitú mystiku. Tőzséra fascinuje zachytenie ruptúr, trhlín v čase, na rodinnej fotografii, vďaka čomu sa jeho subjekt ocitá „v bytí a nebytí, vo dvoch sieňach akejsi / metonymie“. (s. 28)

 Vo viacerých textoch sa vyskytuje motív déjà vu, implikujúci pomyselné vlákna medzi minulým a prítomným. Déjà vu nepredstavuje len významový, ale aj kompozičný prvok jednotlivých básní, vypĺňajúci potenciálnu trhlinu. Samotný text sa stáva aj vďaka déjà vu homogénnou entitou.

Kombináciu uvedených postupov podieľajúcich sa na vzniku jedinečnej autorskej poetiky považujem v kontexte stredoeurópskej lyriky za výnimočnú a v čase svojho ustaľovania za vizionársku.

Dovolím si preto vyjadriť sa ešte explicitnejšie. Výber Ricorso kanonizuje Tőzsérovu tvorbu a robí to nielen najlepším možným spôsobom, ale aj právom.

Lenka Šafranová (1986)

Literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, lektorka tvorivých dielní a porotkyňa viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF PU v Prešove. Venuje sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii a teoretickým problémom literatúry.

Árpád Tőzsér: Ricorso

Kordíky: Skalná ruža, 2020

Obrázok:

Hieronymus Bosch: Krívajúci tulák alebo Márnotratný syn (okolo r. 1510)

zdroj: wikipedia