Vyhľadávanie
Za Klárou Jarunkovou, ktorá našla rozprávku
Klára Jarunková
28. 4. 1922 – 11. 7. 2005
Diela Kláry Jarunkovej: Hrdinský zápisník (1960), Deti Slnka (1962), Zlatá sieť (1963), Jediná (1963), O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť (1964), Brat mlčanlivého Vlka (1967), Pomstiteľ (1968), Pár krokov po Brazílii (1972), Tulák (1973), O psovi, ktorý mal chlapca (1974), Tiché búrky (1977), O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy, Stretnutie s nezvestným (obe 1978), Horehronský talizman (1978), Čierny slnovrat (1979), Obrázky z ostrova (1979), Kde bolo, tam bolo (1980), O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo (1983), O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku (1984), Dedko a vlk (1989), Nízka oblačnosť (1993).
Jarunkovej diela vyšli v prekladoch do 36 jazykov.
Priatelia detskej knihy. Tak sa pred časom volalo združenie slovenských tvorcov literatúry pre deti a mládež, dnešná Slovenská sekcia IBBY.
Veľká Priateľka kníh pre deti a mládež.
Dnes tak môžeme nazvať spisovateľku Kláru Jarunkovú. Lúčime sa s ňou ako s naozaj prajnou priateľkou literatúry, priateľkou humoru, priateľkou Priateľstva s veľkým P.
Práve za Slovenskú sekciu IBBY, Medzinárodnú úniu pre detskú knihu, chcem v tejto chvíli pripomenúť, že autorka Hrdinského zápisníka, Jedinej i Brata mlčanlivého Vlka nám zanechala nielen svoj osobitný literárny odkaz, oceňovaný aj v medzinárodnom kontexte, ale že sa v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia významne podieľala aj na živote vtedajšej Československej sekcie IBBY ako jej dlhoročná prezidentka.
Minulé storočie... Toto označenie som použil zámerne, ale nie s tým zámerom, aby som písanie a čítanie príbehov o malých a veľkých deťoch posunul kamsi, čo nie je... alebo by nemalo byť aj našou prítomnosťou, či budúcnosťou.
Klára Jarunková sa svojou literárnou tvorbou i spoločenským životom snažila o to, aby v čase, ktorý jej bol „prisúdený“, kniha pre deti a mládež bola naozaj súčasťou našej kultúrnej každodennosti. Či sa to podarí aj v tomto „novom“ storočí, záleží aj na nás.
O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo. Tak nazvala Klára Jarunková jednu zo svojich kníh pre deti. Na to, aby človek pochopil tajomstvo príchodu a odchodu do krajiny Život, si asi naozaj musí požičať krídla. Za tie, ktoré Klára Jarunková prepožičiavala svojím detským čitateľom jej patrí veľká vďaka!
Ďakujeme!
Ján Uličiansky
Pri rozlúčke s vynikajúcou spisovateľkou, skvelým človekom a spoločníkom – Klárou Jarunkovou – vynárajú sa spomienky na radostné chvíle stretnutí najmä po návratoch z knižných veľtrhov, kde sa takmer vždy podarilo dohodnúť nejaké vydanie z toho množstva prekladov jej kníh do takmer štyroch desiatok jazykov. Zvlášť si pamätám na rozhovor s Dr. Italom Salvanom, šéfredaktorom, ktorý prešiel od Giuntiho do iného florentského vydavateľstva Adriano Salani a chcel odo mňa tip na knižku zo Slovenska do edície „povinného čítania“ školákov v Toskánsku. Navrhol som mu Brata mlčanlivého Vlka a ten potom v taliančine vyšiel v rokoch 1975-1984 jedenásťkrát.
Pomerne „čerstvá“ spomienka sa viaže k oslave jej osemdesiatky. Iniciovali sme seminár o jej diele, výstavu jej kníh aj v prekladoch a stretnutie s jubilantkou v rodnom kraji v Brezne. Pricestovala na Horehronie. Organizátori všetko pekne zvládli a na záver – ako čerešnička na torte – vystúpila mužská spevácka skupina zo Šumiaca. To bol zážitok pre všetkých. Po skončení programu šla za nimi do šatne. Oči jej žiarili od šťastia, počastovala ich borovičkou, s nimi si výnimočne aj ona pripila. A keď jej ešte na rozlúčku zaspievali, okná sa na šatni chveli a obávali sme sa, či ten hlahol mohutných chlapských hlasov statika socialistického domu kultúry vôbec vydrží. Šumiačania jej vtedy nespievali prvý raz, ale iste ani nie posledný raz. Aj keď ich teraz, Klárika, budeš už počúvať zhora.
Peter Čačko
Jej priatelia ju volali Klárika, pre mňa bola pani Klára. Strávili sme na prechádzkach v budmerickom parku a na lesných cestičkách okolo horárne mnoho popoludní. Rada rozprávala, ale neznášala literárne a spisovateľské klebety, preto pri prechádzkach aj večerných posedeniach dávala prednosť mužskej spoločnosti – hoci občas z ničoho nič, s razanciou, ktorá jej bola pri rozhovoroch vlastná odrazu povedala: „Akí sú ti muži strašne klebetní!“ Výnimkou, pokiaľ ide o ženskú spoločnosť v Budmericiach, bola Margita Figuli. Sedávala s ňou v slnečných predpoludniach na terase pred kaštieľom, pozorne, s pochopením počúvala, čo sa jej pokúša svojou, chorobou zničenou artikuláciou s námahou povedať, láskavo jej prisviedčala: „Áno, áno, Margitka, rozumiem ti,“ a upokojujúco ju hladila po ruke. Ten obraz zo slnečnej terasy mi navždy silno utkvel v pamäti. A ešte jej rozprávanie o Jergaloch, o prírode, o jej „nezištnej sile“, o zvieratách, o veciach, ktoré ju inšpirovala k tvorbe jej krásnych románových postáv, nezabudnuteľných rozprávok pre deti. V rozhovore, ktorý sme spolu urobili k jej osemdesiatke, mi povedala, že keby v tom ich potoku na Jergaloch raz prišla k brehu zlatá rybka a sľúbila jej splniť tri želania, „chcela by som od nej, aby naučila zvieratá rozprávať. A ja by som ich potom vo dne v noci počúvala. To by boli príbehy“. Aj bez zlatej rybky také príbehy písala. S trochou mystickej atmosféry, s trochou smútku a s veľkou bázňou a pokorou pred tajomstvom tvorby. Sama bola tým vtáčikom, ktorý vedel tajomstvo. A to podstatné z neho vložila do svojich kníh – a našich čitateľských sŕdc. Budeme ho v nich opatrovať, pani Klára.
Anton Baláž
O Kláre Jarunkovej, tak ako o každom veľkom a vzácnom človeku, sa dá hovoriť veľmi dlho, alebo veľmi krátko. Budem stručný. Jej skvelá kniha Jediná vyšla pred štyridsiatimi rokmi. Odvtedy po celom svete vytrvalo hlása jednoduchú pravdu: hojnosť hmotných statkov nedostatok lásky nikdy nezahojí. To sú vlastné slová Kláry Jarunkovej. A myslím, že to bolo aj jej krédo, spisovateľské i životné. A keď sme už prepadli rebríčkovému ošiaľu: prečo by najväčším Slovákom nemohla byť žena, najmäkeď mala taký nevšedný zmysel pre humor? A preto ani teraz, v takejto smutnej chvíli, niet miesta pre slzy.
Tomáš Janovic
