Zlodej medzi elitou

Kým jedna časť slovenskej literárnej vedy už kategoriálne rozlišovanie medzi žánrovou a „vysokou“ literatúrou neuznáva, v inej časti sa takéto rozlišovanie považuje za stále relevantné. Preto je pravdepodobné, že po piatich rokoch od výberu Trhliny Jozefa Kariku do finálovej desiatky Anasoft litera 2017 v našej kritike opäť zaznie diskusia o tom, či vôbec môže patriť „literatúra špeciálnych funkcií“ do špičky prozaickej tvorby.

S porotkyňou Tamarou Janecovou a jej kolegami z poroty sa stotožňujem v tom, že „‚žánrové predsudky‘ by boli v tomto prípade na škodu veci“. Žáner sám osebe nemá nijakú imanentnú hodnotu, ale svojim dielam odovzdáva isté dispozície, ktoré sa, podobne ako genetické predpoklady, môžu buď rozvinúť, alebo v textoch ostať prítomné len latentne. O ktorý z týchto prípadov ide pri kriminálnom románe z „východoslovenskej“ mafiánskej série Arpáda Soltésza?

Navzdory úplnému súhlasu s ďalším porotcom Anasoft litery 2022, Gáborom Csandom, že „kto sa začíta do tejto knihy, nepustí ju z rúk“, vonkoncom to automaticky neznamená, že ide o „skvelé čítanie“. Sám som sa pri istej príležitosti zamotal na svoj vlastný podnet do diskusie, či bolo zámerom Zlodeja zaradiť sa medzi „vysokú“ literatúru alebo byť „len“ dobrým trilerom. Takto položená otázka je formulovaná skrz-naskrz nesprávne. Ambície autora môžeme len hádať: hodnotiť a kritizovať môžeme iba na základe napísaného (a potom, pravdaže, aj široko chápaného kontextu).

Román Zlodej ponúka v prvom rade pútavý príbeh a expresívne – ktosi by povedal naturalistické – dialógy. Priamym rozprávačom je Libor Frajt, inžinier s červeným diplomom, ktorému sa však začiatkom deväťdesiatych rokov nedarí nájsť prácu vo svojom odbore, a tak sa najprv zamestná ako väzenský dozorca a potom ako obchodný zástupca. Podrazený svojím šéfom sa rozhodne zariadiť sa inak a spolu s bývalým väzňom rozbieha kriminálnu kariéru, ktorá sa začína lúpežnými vlámaniami a kulminuje v podvodnej „nebankovke“ a „developerstve“ moderného strihu, nimi sa však nekončí...

V porovnaní so Soltészovými skoršími románmi sa v prípade Zlodeja zdôrazňuje odlišnosť protagonistu, ktorý by nemal byť mafiánskym archetypom, ale nešťastníkom, ktorý je do zločinu viac či menej dotlačený životnými okolnosťami. Nijakú príkru rozorvanosť však u rozprávača nepozorujeme: tu sa prejaví menej vypočítavo, než by sme očakávali, tam zasa ukáže slabšiu chladnokrvnosť než jeho komplic(i), nijaký Raskoľnikov to však nie je. Základný problém, ktorý ho k zločinu dostal – nezamestnanosť –, protagonista reflektuje len vtipom a po podraze svojho šéfa ho predstava (ani uskutočnenie) odplaty nijako zvlášť nemučí.

Sčasti je to však pochopiteľné: v prostredí, kde „čisté“ peniaze vlastne neexistujú a dovolať sa spravodlivosti je prakticky nemožné, strácajú morálne kategórie zmysel. Na Slovensku Soltészovho románu nie je v platnosti ani len fiktívna spoločenská zmluva. Tam, kde nie je organizovaná nijaká relevantná spoločenská (či užšie politická) sila, je jej jedinou alternatívou organizovaný zločin. Možno aj preto je sieť postáv v tomto príbehu takmer odizolovaná od širšieho sociálneho kontextu: jediné skutočné ohrozenie pre Libora vyplýva zvnútra podsvetia, nie z okolitého sveta.

Odpoveď na to, prečo Zlodej svoje žánrové dispozície problematizuje len minimálne, nájdeme v zámernej redukcii istých aspektov príbehu, postáv, prostredia a podobne v prospech iných. Všetky epické prvky pracujú v záujme vyrozprávania vývoja Libora Frajta ako kriminálnika: dejový princíp zodpovedá trileru, protagonistu síce poznávame v jeho antisociálnej role, ale takmer vôbec – alebo len povrchne – v sociálnych rolách (napríklad manžela či otca), prostredie je príznačné zbohatlíckou „módou“ raného kapitalizmu a klišéovitý komparz tvoria skorumpovaní funkcionári predchádzajúceho režimu, ktorí v nových podmienkach len pretavili svoj politický kapitál do ekonomického.

Soltészovi sa však patrí uznať, že dej Zlodeja zasadzuje do konkrétneho priestoru a slovenskú literatúru vracia do reálií, ktoré sú jej vlastnejšie ako bezkrvné kulisy sebastredných špekulácií. Východoslovenské prostredie s ťažiskom v Košiciach vykresľuje autor s detailmi a do istej miery aj koloritom, bez ktorých by bolo nehodnoverné, zároveň sa mu však darí zdržať sa „karnevalizácie“ Východu, ktorá je v masovej kultúre takmer štandardom. Nemusí ísť o zámer, ale ako nepriamy komentár k tejto téme možno čítať aj situáciu, keď sa Libor stretne s „obchodným partnerom“ zo Západu a najprv sa provokatívne štylizuje do úlohy provinčného primitíva, ale skoro pochopí, že nijaké „ta“ ešte biznis nikdy nepokazilo.

Nevidím dôvod, prečo by sa kriminálny román nemohol ocitnúť dokonca v ešte užšom výbere Anasoft litery než je jej „desiatka“. V takom prípade by som však od neho očakával okrem príťažlivého príbehu aj originálnu perspektívu – tu napríklad na východoeurópske deväťdesiate roky. Rutinu mafiánskeho života (v širokom a azda aj paradoxnom význame slova) poznáme v jednej polohe od Petra Pišťanka a v celkom inej už od spomínaného Jozefa Kariku, nehovoriac už o memoároch odsúdených a literatúre faktu venovanej podsvetiu. Rozprávanie o zvrátených praktikách a bizarnom živote gaunerov je síce vzrušujúcim čítaním, ale len málo dovoľuje empaticky preniknúť do kriminálnych antihrdinov a hádam ešte menej pomáha porozumieť tomu, čo k takýmto zločinom vedie: na rozdiel od klasických komiksov tu nie sme fascinovaní súbojom dobra so zlom, ale spektáklom číreho cynizmu, egoizmu a chamtivosti.

V istom zmysle je Zlodej dokonca zavádzajúci: je mýtom „selfmademana“, človeka, ktorý sa vypracoval vlastným úsilím, len v prevrátených farbách. Z muža, ktorý zlyhal v čestnom živote, sa stáva úspešný zločinec: z drobného zlodejíčka sa vypracuje až na vysokopostaveného „manažéra“, ktorý nemá ďaleko k politickým špičkám štátu. Motivačné citáty síce tvrdia, že možnosti človeka sú len také veľké, aké veľké sú jeho sny, ale žeby sa  aj z obyčajného pešiaka raz mohol stať trebárs ústavný činiteľ...? Nech je ako chce, „divoké deväťdesiate roky“, ako sa im otravne hovorí, sú nateraz z hľadiska kriminálnej prózy vyčerpanou témou, ak sa teda niekto nerozhodne spracovať ju s dôrazom na tých, ktorí zločinecké podmienky vytvorili (a nielen ich využili), a zohľadnením plnej spoločenskej dynamiky tohto obdobia.

Konštatovať, že Zlodej je zlou knihou, by bolo nielen krivdou voči samotnému dielu, ale aj prejavom snobizmu. Arpád Soltész napísal strhujúci kriminálny román, ktorý sa číta tak rýchlo, že ani nemôže byť stratou času. Predstavuje „literatúru špeciálnych funkcií“ v tom najlepšom význame: ponúka všetko, čo nás na živote spoločenskej periférie tak fascinuje – a dokonca čosi navyše – nevyvoláva však viac než toto dištancované zízanie, a preto na créme de la créme literatúry nestačí.

Arpád Soltész: Zlodej

Bratislava: Ikar, 2021

Foto: Ikar

Martin Makara (1997)

Pochádza zo Spišskej Novej Vsi a je doktorandom v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry na FF PU v Prešove. Zaoberá sa teóriou literárnej kritiky, dejinami marxistickej literárnej vedy a sociológiou literatúry.