Vyhľadávanie
Knihu Medzi spisovateľmi našej minulosti tvorí tablo: Štefánik, Štúr, Hurban, Kráľ, Botto, Hviezdoslav, Vajanský, Kukučín, Timrava, Jégé, Jesenský, Krasko, Rázus, Krčméry, Clementis, Novomeský, Jilemnický, Jašík, Hronský, Chrobák, Švantner, Tatarka, Felix, Bunčák a Rúfus. Sú to životy a ich diela v kocke. Myšlienkovým skvostom je kniha O duchovnom kolaborantstve. V prvej časti je jedenásť esejistických článkov z rokov 1930 – 1935, v druhej časti je dvadsaťpäť článkov z obdobia 1944 – 1947 a päť z rokov 1966 – 1969. Toto členenie mapuje vývin Matuškovho myslenia o Slovákoch ako národe, vypovedá o jeho povahe, o jeho vzťahu k literatúre a spisovateľom, ale aj k tradícii, pokroku, cirkvi a slobode ducha. V rokoch 1930 – 1935 Matuška študoval v Prahe u F. X. Šaldu. V jeho vtedajšej textúre nechýba kritickosť voči „otcom“, ktorí „nám nezanechali slobodu ducha“, ako je to zvykom u iných vyspelých kultúr, a „naši mladoni“ sa tiež držia tradície plnej „detvianskeho hulákania“.
Vždy ma zaujímal bod zlomu v dorastaní osobnosti. U Matušku to, podľa mojej mienky, bolo zapojenie sa do SNP. Bol zástupcom šéfa tlačového odboru SNR a prispieval aj do povstaleckého Nového slova, aj povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici, za čo bol gestapom šesť týždňov väznený. Po prepustení z väzby uverejnil v Novom slove článok (8. júna 1945) O duchovnom kolaborantstve. Považujem ho za kľúčový v celej Matuškovej tvorbe. V ňom napísal: „Po zlomení Povstania pustili do sveta propagandisti z bratislavskej filiálky, privtelení k berlínskej centrále, že v Banskej Bystrici vraj ukuli povstalci hrozný plán na vyničenie slovenských básnikov, spisovateľov a kultúrnych pracovníkov. Uviedli pekne po poriadku, a teda abecedne ich mená – bolo ich, ak pamäť ľudská nie je klamlivá, tak do štyridsať. A všetci nositelia týchto mien mali po katynsky zahynúť, veď bolo už vtedy notoricky známe, že židoboľševická banda nevie – na rozdiel od Nemcov – zaobchádzať so svojimi protivníkmi inak ako strelou do tyla. Boli na zozname ľudia, ktorých by v Banskej Bystrici bola spomínaná a vyššie uvedená banda prijala s otvoreným náručím – a nie je konečne ani známe, prečo tam neprišli – lenže boli tam, na tom zozname totiž, aj ľudia, pred ktorými by sa toto náručie nebolo nijako roztvorilo.“ Hoci nesúhlasím s prívlastkom „židoboľševická banda“ (beriem to ako dobovú exaltáciu), tu je podstatné niečo iné.
Matuška sa odvoláva na katynskú masakru, spáchanú sovietskou tajnou službou NKVD. V Katynskom lese bola začiatkom roka 1940 popravená poľská elita; niekoľko tisíc zajatých poľských dôstojníkov, policajtov a inteligencie. O tejto masakre sa „oficiálne“ vedelo od roku 1943. A odrazu tu bol zoznam slovenskej elity, ktorá mala byť rovnakým spôsobom odstránená. Matuška sa cítil byť schindlerovsky zodpovedný za tento zoznam. Zabiť elitu je vždy oslabením, niekedy aj vykrvácaním národa. Či Matuška bol alebo nebol na zozname, nie je dôležité. Pocítil zodpovednosť za slovenskú elitu, hoci rovnako dôležitá bola pre neho duchovná kolaborácia. Už roky ako esejista nastoľoval nietzscheov-
ské „prehodnotenie všetkých hodnôt“. Teraz bol najdôležitejší konflikt Slovenský štát verzus SNP; skúmal postoje tých, ktorí sa zapojili, ale nie celkom, ktorí uverili víťazstvu Nemecka, ale nedali mu svoju dušu, duchovne s ním nekolaborovali (Milo Urban, J. C. Hronský). Zotrval na svojej „starej“ myšlienke: „Čičikov, páni otcovia, kupoval mŕtve duše. Vykupujete živé.“ A varoval pred duchovným kolaborantstvom, ktoré sa ocitlo na stole pred každým z nás. „Vďaka“ väzneniu dospieva Matuška k novodobej nutnosti: „Vždy sme si mysleli a presvedčení sme boli, že charakter nemusí byť a nebýva v rovnováhe s intelektom; tak nás učila skúsenosť. Videli sme však u nás v týchto posledných rokoch prípady takého rozchodu s nimi, že musíme rozhodne trvať na tom, aby tu nejaká úmernosť bola, aby tam, kde jej niet, bola požadovaná, a aby tam, kde jej nebolo, bola vyžadovaná dodatočne.“ Z toho vyplýva, že „literárnym dielom sa možno vykupovať z vlastnej ľudskej malosti, ale nemožno ním dokazovať alibi“. Tu sa oblúk Matuškovho bodu zlomu dostáva do bodu obratu.
Pre Nové slovo 29. augusta 1945 napísal: „A ten, ktorý kedysi bez žartu a v zúfalstve nazval svoj národ zhnitým drevom a spravil nad ním kríž, bol by vtedy musel svoj úsudok dôkladne poopraviť. V čase, keď bolo jasné, že zmiznú a dohrajú oveľa väčší, ako sme my, baranie otroctvo ustúpilo rozhodnému odhodlaniu neprísť o seba samých.“
Nekládol si servítku pred ústa; bol nezmieriteľný, verný svojej vzbure. Predstavuje pre mňa Camusovho Vzbúreného človeka, ktorý „povyšuje absurditu na priestor pre heroický zápas človeka, priestor pre umenie žiť v časoch ľudských katastrof“ (A. Halvoník). To, čo búrlivácky kritizoval („nemáme chrbtovú kosť“; „tradícia je kladenie kvočky na záprdky“; „lepšie vysvedčenie slabosti, impotentnosti nám nič tak nevystaví ako naša záľuba v historických vypotenostiach“; „farári nášmu ľudu svetlá vždy zhášali“ atď.), pretavil na tichú nádej. V Novom slove 3. januára 1969 napísal: „Môže to vyzerať ako starosvetské a prekonané stanovisko. ,Prekonalo’ sa toho už veľa, našťastie sú hodnoty, ktoré trvajú naďalej. Trvá prosté a základné. Trvá zmysel pre pravdu, právo a spravodlivosť. Trvá súcit a svedomie. Trvá láska, vernosť i nádej.“ Znie to nematuškovsky, ale je to číry Matuška. Už nie kritik, ale živý, zranený človek.
