Zopár ihiel v kope sena

Do hodnotenia minuloročnej debutovej prózy sa dostalo 17 titulov. Hoci ide o výberový prehľad, dotýka sa diel, ktoré vzbudili pozornosť či literárnej kritiky, alebo čitateľskej verejnosti. Oddeľovanie týchto dvoch recepčných okruhov čiastočne odráža rozdielnu akceptáciu uvedených kníh. Z kvantitatívneho hľadiska je rok 2020 porovnateľný s predchádzajúcimi rokmi, no predsa je oproti nim trochu chudobnejší. Toto konštatovanie sa však nevzťahuje na kvalitu textov. V štandardnej ponuke viac či menej vydarených spisovateľských pokusov sa objavilo zopár pozoruhodných výkonov – viacero pozoruhodných parciálne, na úrovni momentov, a okrem toho jedno dielo výnimočné aj ako celok.  

Prehľad prózy debutantov je rozdelený do troch väčších blokov, zodpovedajúcich klasickej epickej triáde: romány, epika stredného rozsahu (novely) a zbierky kratších textov. Táto štruktúra má výhodu jednoduchej prehľadnosti, ale zároveň sa ponúka ako možná schéma v situácii, keď sa nečrtajú inak definované skupiny diel z hľadiska poetiky či témy. Čo do počtu sa kategórie ukázali pomerne vyvážené: 7 románov, 5 noviel a 5 zbierok poviedok. Rovnovážne zastúpenie pritom nie je výsledkom „prehľadového zámeru”, ale čisto dielom náhody.

Väčšinu debutov tvoria texty kdesi na pomedzí dobrého úmyslu a otázneho spracovania. Pri každej knihe má zmysel pozastaviť sa aj nad jej funkciou či vymedzením čitateľského okruhu, ktorému je určená, pretože každé dielo si sčasti samo určuje kritériá, podľa ktorých by sa mala posúdiť jeho hodnota.
 

Romány

Spisovateľ píšuci pod pseudonymom Michal Franka vydal spoločensko-kritický román Na brehu spieva dav. Jeho príbeh je zasadený do našej bezprostrednej prítomnosti: spomínajú sa pandemické opatrenia, politická scéna (v niektorých prípadoch rozpoznáme známe osobnosti či kauzy podľa náznaku, inokedy sú pomenované priamo). V diele zohráva významnú úlohu priestor Bratislavy – autor ukazuje, aký deštruktívny vplyv môže mať na človeka vysoká hustota obyvateľstva a rýchle životné tempo. Cestná premávka je tu metaforou par excellence dynamického, až agresívneho života v meste. Do tohto kontextu je umiestnená zápletka, ktorej uzlovým bodom je stret hlavnej ženskej postavy Barbary a cudzieho muža. Počas jazdy mestom sa dostanú do šoférskeho konfliktu a ženská hrdinka rieši spor nečakane surovo, navyše sa pritom nahráva. Táto zrážka funguje ako časovaná bomba. Spustí lavínu udalostí, ktoré autor rozvíja v rôznych sférach, súkromnej i verejnej, zobrazuje narušenia medziľudských vzťahov, skúsenosť s vyšetrovacou väzbou, smetiarsky štrajk, súd, mediálny lynč atď.
Kompozične pozostáva román z troch častí. V jednotlivých kapitolách sa prezentuje pohľad na udalosti z pozície jednotlivých postáv. Vzniká tak efekt tzv. mnohohlasia, ktorý je umocňovaný postupom zreteľnej štylistickej diferenciácie jednotlivých výpovedí. Napríklad v prvej kapitole diela príbeh rozpráva protagonistka Barbara, docentka molekulárnej biológie. Táto časť má pokojný, distingvovaný tón, charakterizuje ju spisovná varieta jazyka, spomaľovanie deja prostredníctvom reflexívnych pasáží so sklonom k obraznému vyjadrovaniu: „Ako keď vám na srdci dorastie medúza, niekedy tam len tak nehybne sedí, ani o nej neviete, a potom si zrazu spomeniete, čo sa stalo, a ona sa pohne a do krvného obehu vám ako tmavý atrament vypustí zúfalstvo.“ (s. 66)
Oproti tomu pôsobia kontrastne kapitoly vyrozprávané ďalšími postavami: Džekym, kamarátom obete, s jeho hrubým, subštandardným prejavom s prvkami bratislavského „dialektu“ alebo Andrejom, mladým administrátorom známej internetovej stránky, ktorá svojím obsahom (videá, vtipy, karikatúry) ovplyvňuje verejnú mienku – využíva profesionálny žargón ako deep fake, case a pod. Rozprávačskú štafetu si ďalej podávajú sestra, manžel, dcéra a iní. Polyfónnosť perspektív vytvára paralelu k tematizovanej problematike pokriveného obrazu, ktorý dokážu vytvoriť médiá: útržky reality umiestňované do rozličných kontextov produkujú rôzne významy, ktoré sa formujú do jednotlivých naratívov. Jednou z tém je vlastne aj niečo ako informačná, hybridná vojna, možnosti internetu a médií, internetový lynč ako politický nástroj, nástroj moci. S ironickým odstupom sa poukazuje aj na úroveň jazyka na internete: „Ako sa má rodinka, konečne piatoček, ty máš akú storku, hlavne treba mať srdiečko, ňu-ňu-ňu, všetky rádiá, všetky telky, celý internet spravený ako pre dvanásťročné deti, hrozné niečo.“ (s. 112) Na infantilizáciu a primitivizáciu internetového jazyka poukázala vo svojej novele Nič sa nestalo (2020) aj Zuzana Šmatláková.
Leitmotívom románu Na brehu spieva dav Michala Franka je obraz davu, ktorý nadobúda významy tlaku, sily, moci, anonymity a iracionálnosti. Hlavnú os diela tvoria sociologické sondy formulované nadľahčeným, žurnalistickým štýlom, napr. pri hodnotení správania ľudí počas pandemických vĺn: „dvadsiate prvé storočie, svet globálna dedina, a vo finále nad všetkými možnými príslušnosťami, čo sme si tu tak urputne pestovali, profesijnými, vekovými, národnostnými, politickými, tak nad všetkým sa za pár týždňov presadila tá teritoriálna. (...) Krv a pôda, tak to bolo, že ľudia držali spolu ponad džoby, ponad spoločenské postavenie, ponad staré kamarátstva, presne podľa toho, kde mali ten svoj chlievik.“ (s.  129)
Práve politicko-sociologický aspekt nadobúda v próze prevahu nad literárnosťou a estetickosťou. Autor síce pozná a využíva legitímne stavebné postupy epiky, vzťah k literatúre demonštruje okrem iného aj množstvom odkazov na slovenskú i svetovú tvorbu, ktoré sú však miestami nápadné, ich funkčnosť je oslabená a v texte fungujú ako prehliadka kultúrneho rozhľadu spisovateľa. Michal Franka sa vo výsledku nevyhol tradičnému úskaliu žánru spoločenského románu, ktorým je modelovosť. 

A nevyhol sa jej ani Pavol Božík vo svojej knihe Cudzinec. Tvorí ju príbeh vyrozprávaný personálnym rozprávačom v 3. osobe. Zameriava sa najmä, hoci nie výlučne, na postavu Jakuba, Slováka, ktorý sa presťahuje do Nórska. Vo svojich 40 rokoch tu začína nový život. Kúpi si dom, otvorí si nahrávacie štúdio. Pozornosť sa sústreďuje aj na samotný proces odchodu do cudziny, vybavovaniepapierov a povolení. Azda je to výsledok snahy o vytvorenie dojmu autentickosti, dôkazu, že autor vie, o čom píše. Pôsobí to však tak, že celá úvodná časť diela slúži na to, aby sa vyvrátili možné predsudky voči nórskemu systému prijímania zahraničných obyvateľov. Jakuba známi varovali, že sťahovanie bude veľmi komplikované, no „Hororové príbehy o nórskych úradoch sa opäť nepotvrdili.“ (s. 27) Hoci teda negatívne stereotypy o nórskych úradoch neplatia, rozprávačovi je stereotypné, čierno-biele videnie blízke. Základnú os jednej z dvoch hlavných línií románu tvorí vymedzovanie sa voči domovskej krajine podľa jednoduchej schémy TU v Nórsku a TAM na Slovensku, tej „džamahírije vo východnej Európe“ (s. 119). Operuje sa pritom s výrazmi ako každý, všetci, nikto. Tu v Nórsku sa nekradne, „tu v Nórsku sa všetci usmievali, v obchodoch boli milí a ochotní“ (s. 34), „pokoj, nikto si nezávidí, ľudia sa usmievajú“ (s. 117), zatiaľ čo na Slovensku, „tam sa stresoval každý zo všetkého. Z nekompetentného šéfa, z rodinkárstva v podnikoch, keď dohodené osoby nemuseli nič vedieť, no na výplatnej listine sa objavovali na najvyšších priečkach.“ (s. 33)
Druhú líniu románu predstavuje neveľmi presvedčivé rozvíjanie vzťahu protagonistu s trinásťročným susedom, chlapcom, ktorý žije sám s matkou, svojho otca nepozná, a preto hľadá oporu v Jakubovi. Emocionálna väzba je obojstranná, Jakub zas vo Svenovi postupne nachádza odlúčeného syna.
Rozpaky vyvoláva nedotiahnutie textu, redundancie a chyby, presvitajú v ňom švy. Nepotrebné opakovania sa vyskytujú napríklad vtedy, keď do Jakubovho nahrávacieho štúdia príde hudobná skupina Imagine Dragons; rozprávač je samé Draci sem, Draci tam. A keď sa v texte znova objavia o 20 strán, vysvetľuje: „Draci, ako familiárne nazýval Imagine Dragons.“ (s. 88) Čitateľ sa predsa už dovtípil... Opakuje sa aj vyjadrenie, že Jakub nepije, zdôrazňuje sa, že v Nórsku si všetci tykajú (s. 156), to už však bolo zrejmé z predchádzajúcich početných rozhovorov postáv. Takmer v polovici knihy, ktorá sa celá odohráva v Osle medzi Nórmi, sa objaví vyjadrenie, „vysypala zo seba Eva rýchlou nórčinou”. (s. 86) Nečakané.
Božíkovo dielo pôsobí ako osobné vyrovnávanie si účtov, ktoré však namiesto želaného nastavenia zrkadla pôsobí modelovo. Viac generalizuje než analyzuje. Vytvoril obraz Nórov ako akýchsi neživých, usmievajúcich sa bábok, ktoré sú v bytostnej opozícii voči Slovákom. A predsa, v dejinách slovenskej literatúry knihy naturistov, ktorí pozorne čítali Trygveho Gulbranssena či Knuta Hamsuna, svedčia o tom, že v niektorých vrstvách sú si mentality týchto dvoch národov pomerne blízke.

Román Ivany Alexi Krásny život tučniakov vychádza z premisy, ktorú si hlavná hrdinka vymyslí na základe náhodne vypočutého rozhovoru vo vlaku – tučniaky nemávajú depresie, pretože nepoznajú čas. Podnetom pre rozvíjanie sujetu je tikanie biologických či sociálnych hodín, tlak času (ktorý tučniaky nepoznajú). Protagonistka a rozprávačka v 1. osobe Miriam preto zájde do kníhkupectva, hľadá knihu o láske „zo súčasnosti, kde ani jeden nebude mať katastrofálne tajomstvo, obaja jedinci budú zdraví, normálni, nezasiahne ich žiadna vojna a nebude to spísané porno“ (s. 9), čím Alexi nepriamo charakterizuje svoj autorský zámer. Podobnú formuláciu adresuje hrdinka aj diskusnému fóru na internete, kde sa jej ozve záhadný muž s ponukou, že môžu takúto knižku napísať spolu. Súčasťou textu je ich mailová komunikácia a na striedačku písaný príbeh lásky. Ide teda o príbeh v príbehu. Rozhodnutie pre prelínanie rozprávačských perspektív má ilustrovať mužský a ženský pohľad, avšak jeho a jej pasáže sa veľmi neodlišujú.

Kniha je napísaná šikovným, akoby blogerským štýlom, ktorý je uvoľnený a uvravený, miestami prirodzene, miestami nasilu vtipný. Vyhraňuje sa voči tradičnej podobe žánru ženskej literatúry, no línia spoločne vytváraného textu s tajomným Máriom sa odvíja od literárnych klišé – nápadne náhodné osudové stretnutie vo vlaku, očakávateľne nečakané dejové zauzlenia, sentimentálnosť, silená nekonvenčnosť: „vždy som túžil stretnúť ženu, čo dokáže tancovať na hudbu, ktorú počuje iba ona“ (s. 197), „Prečo ma  vôbec sledujete? (...) Videl som vás v sne.“ (s. 108 – 109) Aj samotná zápletka, keď cudzí človek v niekoľko rokov mŕtvom diskusnom čete odhodlane motivuje, priam núti druhého neznámeho človeka, aby spolu literárne tvorili, nepôsobí pravdepodobne a šuští papierom.

Najhoršia Kataríny Gulai je dievčenský román písaný denníkovou formou. Hlavnou postavou a rozprávačkou príbehu je šestnásťročná Adriana. Zápasí s problémami, aké sa v tomto type kníh tematizujú často: problematický vzťah s rodinou (žije s matkou, otčimom a nevlastným bratom), komplikovaný vzťah k sebe samej, hyperkritické posudzovanie svojho vzhľadu, šikana. Psychické utrpenie hrdinky eskaluje až do bodu, keď začína svoje úzkosti riešiť sebapoškodzovaním, ktoré sa nezastavuje ani po liečbe nastavenej psychiatričkou. Autorka v próze využila štandardnú jazykovú varietu s prvkami mládežníckeho slangu, anglicizmami – táto štylizácia slúži na evokáciu autentického, emotívneho rozprávania. Obrazy života tínedžerskej každodennosti vytváranej školskou rutinou sa prelínajú s rozsiahlymi sebareflexívnymi pasážami, ktoré sú často doloristicky sebaľútostivé: „Som zlomená, nešťastná, neschopná akéhokoľvek pohybu, iba ležím a rozmýšľam, kedy sa toto so mnou stalo. Nikto ma nemá rád. Rodina ma nenávidí, spolužiaci ma nenávidia. Mieša sa vo mne hnev, ľútosť a bolesť. Tá bolesť, ktorej sa hovorí spaľujúca.“ (s. 18) Tento aspekt je zvýraznený aj názvom knihy. Súčasťou textu sú aj rozprávačkine pokusy o literárnu tvorbu, do denníka sa preto dostali aj insitné básničky o bolesti a samote, úryvky z próz (dievčina sa zaujíma o tzv. fan-fiction), náčrt scenára. Okrem toho sa Adriana často oddáva rojčeniu, jej slovami daydreamingu, uniká pred realitou prostredníctvom zápiskov, umenia a denného snívania – tým pripomína Satori v Trenčíne Lukáša Cabalu. Žánrové označenie dievčenského románu, ktoré vychádza z textu, čiastočne spochybňuje doslov spisovateľky. Obracia sa v ňom k svojim čitateľom, pričom svoje slová adresuje rodičom. Jej zámerom bolo teda zrejme napísať akési osvetové dielo pre dospelých ako náhľad do tínedžerskej duše.

Dievča v hmle Barbory Bernátovej predstavuje detektívny román, ktorého ústrednú líniu tvorí vyšetrovanie vraždy mladej ženy. Príbeh  podáva najmä rozprávač v 1. osobe, protagonista Dávid Meizner, ktorý sa prihovára čitateľom: „Nemyslite si o mne, že som nejaký alkoholik alebo Casanova, ktorý od večera do rána vymetá bary a lanári nevinné devy do postele. Nie, nie som ako každá druhá knižná postava. Som detektív.“ (s. 9) Presne však spĺňa zvyčajné charakteristiky tohto typu postavy: navonok drsný chlap, ktorý si nikoho nepripustí bližšie, sukničkár a pijan, ale v podstate vnútri dobrý človek, od strednej školy osudovo zaľúbený do svojej kolegyne Emy Kopeckej, krásnej a správnej ženy, jednoznačne kladnej postavy.

Rozprávanie detektíva sa strieda so zápiskami z denníka obete a výpoveďami ďalších postáv. Dej sa odohráva v prostredí Košíc. Z hľadiska žánru ešte možno oceniť rozvíjanie deja, no z hľadiska štýlu text nepríjemne pripomína čosi medzi literárnym a filmovým gýčom – všetkým ženám sa kĺžu pramene vlasov popri tvári, povzbudzuje sa „anglicky“: „To je moje dievča, len tak ďalej“ (s. 287) (that´s my girl, keep it up), nadáva sa „slovensky“: „poriadny kus fľandry“. (s. 122)
K detektívnemu románu smeruje aj Vladimír Ritomský s Patentom. Kvalita takto vymedzenej prózy závisí nielen od šikovne vymyslenej zápletky, hry autora s čitateľom s ohľadom na (ne)predvídateľnosť deja a vhodne pulzujúceho napätia v kompozícii, ale dôležitým kritériom je aj „čítavosť“, plynulosť. Pre Ritomského je práve štýl kameňom úrazu: ide o typický príklad začiatočníckeho písania s úpornou snahou o ozvláštnenie: dlhé, pomalé vety v rozpore s tempom príbehu, „kučierkovosť“ v zmysle vysokej frekvencie prívlastkov, neraz ošúchané, klišé výrazy: „Za tiahlou pravotočivou zákrutou sa na náprotivnom svahu zjavilo niekoľko malých, roztratených domčekov kúpajúcich sa v lúčoch slnka, ktoré k nim postupne prenikali spoza trhajúceho sa závoja z oblakov. (...) Jemne zatlačil na brzdový pedál staručkého Opla. Auto na to odpovedalo slabým zapískaním vychádzajúcim spopod prehrdzavených kovových kotúčov, neustále pripomínajúc vodičovi svoj úctyhodný vek.“ (s. 85)
Viaceré prvky románu Znásilnený demonštrujú snahu Dávida Saleského napísať spoveď o téme, ktorá sa v slovenskej literatúre takmer nevyskytuje: s psychologickými sondami do duše znásilnenej ženy sa stretnúť môžeme, no obrazy mužskej skúsenosti so sexuálnym zneužívaním sú zriedkavé. Saleský pri jej stvárňovaní zvolil priameho rozprávača v 1. osobe, ktorý si zaznamenáva životné udalosti a ich reflexiu formou denníkových zápiskov s konkrétnymi dátumami. Hlavnú líniu textu tvorí Dávidov intímny život, otázka sexuálnej orientácie a vyrovnávanie sa s traumou z detstva. V úvode sa deklaruje inklinovanie k pravde a autentickej výpovedi. Od denníkovej štylizácie potom prejde ku klasickému rozvíjaniu sujetu striedaním pásma rozprávača a pásma postáv; priama reč a dialógy majú pritom pomerne veľký priestor – či už tie, ktoré sa odohrávajú „naživo“, alebo tie na internetovej zoznamke. Rozvíjanie deja pôsobí svojou rýchlosťou neprirodzene, podobne ako jazyk, pre ktorý je príznačná subjektívnosť, emotívnosť, záľuba v nedokončených výpovediach, klišéovitosť a neraz i štylisticky nevkusná opulentnosť: „Na miesta, kam mi tú mastnú zmes neaplikoval, mi aplikoval aspoň dotyk alebo dlhý, drásajúci bozk plný horúceho dychu. Fňukal som takým zvláštnym oslobodzujúcim fňukotom, akoby som práve neverbálne vyznával všetky svoje hriechy a hanby, a on sa pri tom usmieval záhadným úsmevom farára, ktorý dáva rozhrešenie.“ (s. 23) Opisy sexuálnych scén sú v texte často pomerne naturalistické, chýba im akákoľvek literárna príťažlivosť – žiaľ, ako celej knižke. 

Novely

Lukáš Cabala vo svojej novele Satori v Trenčíne vytvoril sčasti autobiografického hrdinu, mladého introverta, ktorý zápasí so zdravotnými ťažkosťami: rázštep podnebia mu komplikuje dýchanie a vplýva aj na jeho problémy s chrbticou a schopnosť reči. Pred svojím ťaživým položením, ako i doliehaním samoty, uniká do sveta fantázie a literatúry. Vďaka písaniu a rojčeniu si vytvára vlastný fiktívny svet, príbeh v príbehu. Zažíva „satori“, osvietenie, keď si uvedomí, že v takomto svete, kde sa prelína umenie s realitou, zažíva autentickejší a plnohodnotnejší život než v prísne reálnej skutočnosti. Tento svet spoluvytvárajú aj početné odkazy na rôzne umelecké diela zahraničnej proveniencie, či už z oblasti filmu, literatúry, alebo fotografie. Kamarátsko-platonický vzťah protagonistu Vincenta k jeho osudovej láske Sáre sa v tomto „druhom“, pomyselnom svete rozvíja ako vzťah k fyzioterapeutke (s rýmujúcim sa menom) – Kláre, s ktorou si aj založí rodinu. Metaforickou paralelou k uvedenému konceptu prelínania realít je fiktívny Trenčín ako pulzujúce, dynamické veľkomesto s mrakodrapmi, metrom a exotickými štvrťami. Próza však napriek priestorovým kulisám metropoly pôsobí komorne. Podieľa sa na tom personálne hľadisko rozprávania sústredené len na obmedzený počet postáv a ich úzky životný priestor, skratkovité dejové pasáže, ale najmä jemný, krehký Cabalov štýl písania, ktorý miestami vyvažuje (seba)ironickými, odľahčujúcimi pasážami, napr. keď absolvuje konzultáciu o nadchádzajúcej korekčnej operácii: „Nakoniec to celé odsúhlasil a predbežne sa stretol s ortodontickými chirurgmi. Všetky tie názvy znejú ako z desivej dystopie, pomyslel si. Steampunkové fantasy, ktoré sa odohráva v obrovskej nemocnici, v budove, ktorá ako jediná nepodľahla atómovej vojne. Poslední preživší si cez deň po chodbách a suterénoch zháňajú jedlo a v noci odrážajú útoky zmutovaných ortodontických chirurgov, ktorí prahnú po ich úbohých, paradentózou a rádioaktívnym žiarením zúbožených čeľustiach.“ (s. 86) O autorovej schopnosti irónie svedčia aj mottá, ktorými novelu rámcuje, najmä úvodný citát Lucie Piussi z knihy Život je krátky (2012): „A potom sa na mňa zahľadí a šušlavo, ako úplný dement s rázštepom, mi povie: Ale môžeš si v tejto riti aj niečo krásne nájsť!“, ktorý provokatívne poukazuje na stereotypnosť prístupu k ľuďom s deficitmi. Cabala uviedol vďaka protagonistovi s rázštepom do slovenskej literatúry na jednej strane čosi nové: v klasických dielach sa hádam ani nevyskytuje postava, ktorej skúsenostné východisko by po fyzickej i psychickej stránke modelovala takáto charakteristika. A na druhej strane, cez problémy, ktoré s rázštepom súvisia, ako sú pocity vyčlenenosti, samoty i utiekanie sa do sveta fantázie, odkazuje Cabala na jedno z najznámejších diel slovenskej literatúry, ktorým je Neprebudený (1886) Martina Kukučína.  

Z textu na zadnom obale knihy Kataríny Fedorovej Úspešníci sa dozvedáme, že by malo ísť o román. Rozmer stvárňovanej problematiky, epická šírka však svedčí skôr o žánri novely, prípadne románovej novely. Martin M. Šimečka ďalej na obale uvádza, že je to „príbeh vyrozprávaný strhujúcim tempom“. Zdanie rýchlosti sa v texte dosahuje niekoľkými spôsobmi: časovými skokmi v prevažne chronologicky usporiadanom sujete, ruptúrami, ako i nápadnou frekvenciou využívania krátkych, úsečných viet, absenciou pásma postáv – celý príbeh je súvislým prúdom rozprávania s využívaním polopriamej i nevlastnej priamej reči. Voľba personálneho hľadiska, čiže rozprávania v 3. osobe, tu má scudzujúci efekt. Predmetom sujetu je životopisno-rodinná skratka a pohľad na prenášanie emočných a vzťahových vzorcov v rodine z generácie na generáciu. Tejto problematiky sa vo svojom diele Čepiec (2019) dotkla aj Katarína Kucbelová. Fedorová v novele sleduje, ako z traumatizovaného dieťaťa vyrastie traumatizovaná tínedžerka, ktorá zápasí s drogovou závislosťou. Dokáže ju prekonať a dostane sa na medicínu, pričom hlavnou motiváciou je vlastná sebarealizácia, ale najmä potreba sebapotvrdenia. Akoby sa riadila imperatívom, že ak ju ľudia nebudú milovať, budú ju potrebovať a obdivovať. Vyrastie z nej mimoriadne produktívna a v práci efektívna žena, prototyp succedera – úspešníka, človeka, ktorý pravidelne dosahuje náročné ciele. Vnútorne je však zlomená a prázdna. Autorka jej príbehom ukazuje, ako snaha vyhovieť rodičom a nesklamať ich očakávania prerastá u hlavnej hrdinky do narušenej citovosti. Deficit lásky si prenáša z rodiny do ďalších medziľudských vzťahov a nedokáže autenticky prežívať intimitu. Ovplyvňuje to aj jej rolu matky, s ktorou sa hrdinka  stotožňuje ťažko a zápolí s odporom voči rodičovstvu, ako i s výčitkami svedomia, ktoré tieto pocity sprevádzajú. Nefunkčné manželstvo, pocity nudy a prázdnoty neúspešne kompenzuje mileneckým vzťahom. Náročná práca na klinike a dennodenná konfrontácia so smrťou prehlbuje jej citovú vyprázdnenosť: „S cynickým úškrnom sledovala plamenné debaty o eutanázii. Kamaráti, čo ste nikdy neboli v slovenskej nemocnici? Tento boj je už dávno zavŕšený! Ale tak svojsky, po našom. Žiadna uspávacia injekcijka, to je pre rozmaznaných západniarov. U nás trpíš ako zakáľaná sviňa.“ (s. 80)
Forma tejto novely, jej monologickosť, nepriamo vyjadruje bytostnú osamelosť protagonistky, ako aj psychológiu narcizmu, keď sa zranená psychika i sebadôvera prejavuje egocentrizmom. Fedorovej Úspešníci sú originálne, mrazivo anestetické a estetické dielo.

Prípad starej dámy Nataše Holinovej je z hľadiska žánru investigatívna, žurnalistická detektívka, ktorej príbeh sa odohráva v Bratislave v rokoch 2012 – 2014. Rozprávačom prózy je tridsiatnik, ktorý sa venuje písaniu článkov o sociálnych témach a úradnému prekladu. Dotkne sa ho prípad pani Glasnerovej, do ktorej neľahkého života spätého s celoživotnou starostlivosťou o psychicky chorú dcéru Tatianu zasiahne konflikt s opatrovníčkou. Tá starú paniu vyhodila z bytu a vymenila zámky. Hrdina sa pustí do laického vyšetrovania aktivít bytovej mafie, ktoré tvorí ústrednú líniu knihy. O prípade zároveň píše článok do spomínaného časopisu. Celkovo je novela obrazom boja s byrokraciou, obrazom nespolupráce úradov, inštitúcií, rodinkárstva a zbavovania sa zodpovednosti. Prípad starej dámy usvedčuje systém, v ktorom sú marginalizovaní ľudia obeťami predátorov. Tragickosť príbehu pani Glasnerovej vrcholí v poznaní, že „toto nie je prvýkrát, čo jej život nemá pre krajinu, ktorej je občiankou, nijakú cenu“. (s. 50) Rozprávač rekonštruuje jej životný príbeh, najmä udalosti, ktoré sa stali počas 2. svetovej vojny. Annu Glasnerovú ako Židovku zasiahla nemilosrdne a aktuálny konflikt s opatrovníčkou, prenesene s úradmi a súdom, situáciu ostrakizácie silne pripomína. Rovnaká ostáva aj skutočnosť, že štát nepripúšťa možnosť vlastného pochybenia.
Kniha Jozefa Otta s názvom Poker. Láska. Boh. je debut v pravom zmysle slova. Text je uvedený citátom Boba Marleyho „Niektorí ľudia cítia dážď. Ostatní len zmoknú“, ktorým sa vyjadruje relatívnosť, subjektívnosť nášho pohľadu na svet. Autor si zvolil rozprávača v 1. osobe, ktorý rozpráva príbeh uvoľneným, hovorovým štýlom. V úvode avizuje, že pozadie príbehu tvorí téma lásky. V 13 kapitolách podáva chronologicky príbeh svojho života, opisuje detstvo na strednom Slovensku. Nostalgická evokácia zbojníckeho detstva pokračuje pasážami venovanými strednej škole, keď protagonista začne hrávať poker a všetku svoju pozornosť venuje práve tejto hre. Strata blízkeho člena rodiny a matkina autonehoda tvoria udalosti, ktoré „poriadne poprehadzovali môj dovtedajší rebríček hodnôt, a ja som bol doslova prinútený začať uvažovať nad určitým balansom medzi hmotným a nehmotným svetom“. (s. 53) Katastrofy v ňom iniciujú úvahy o zmysle života a viere, vydá sa na cesty a snaží sa rozvíjať po duchovnej stránke. Kniha je dojemná vo svojej úprimnosti a neumel(eck)osti, pôsobí autenticky a neštylizovane.
Podobný je aj Manifest mladej ženy Žanety Morovskej. Ide o žánrovo ťažko uchopiteľný text; predstavuje čosi na pomedzí reflexívneho denníka a motivačnej literatúry s feministickým podtónom. Pozostáva z 9 krátkych kapitol, ktorých názvy sú väčšinou otázkami: Kedy si už niekoho nájdeš? Kedy bude svadba? Čo ty vlastne v živote chceš? Kedy ti zvýšia plat? Zas máš krámy? a pod., pričom Morovská sa v nich pokúša nájsť odpoveď prostredníctvom mozaiky skratkovitých zamyslení a pozorovaní, citátov z jej obľúbených kníh alebo vlastných zážitkov. Kniha je venovaná predovšetkým čitateľkám, ktoré sa spisovateľka snaží povzbudiť k sebaprijatiu a vnútornému oslobodeniu sa. Dielo je priznane autobiografické, obsahuje úvahy o spoločenských tlakoch a diktáte úspešnosti. V autorkinom esejistickom písaní cítiť snahu o úprimnosť a pravdivosť (napr. kapitolu Prečo ste sa rozišli? tvoria prázdne strany; na jej konci autorka napísala, že nezažila rozchod s partnerom, a preto „nie je fér o ňom písať“. (s. 59) Próza nemieri kamsi do literárneho Parnasu, jej zámerom je skôr pomáhať ľuďom, povzbudiť ich a nepriamo tak meniť svet. Morovskej reflexie však občas nadobúdajú podobu povrchného zovšeobecňovania: „Raz dávno sa spoločnosť zhodla a vytvorila systém pravidiel, ktorý im pomáhal udržať spoločnosť pohromade a pod kontrolou. Dnešná spoločnosť, žiaľ, stále považuje tieto dávno stanovené pravidlá za absolútne pravdy a verí, že podľa nich musí žiť.“ (s. 30)

Poviedky
Jednorožce Barbory Hrínovej sú zbierkou ôsmich poviedok zo súčasnosti, ktoré sa zameriavajú na problémy každodennosti. Možno ich čítať jednotlivo, no vďaka opakujúcim sa motívom spoločne získavajú ďalší významový rozmer. Jeho centrom je hlboký vnútorný nepokoj tlmený iróniou i sebairóniou. Hrínová sa pokúsila zobraziť človeka v čase tekutej doby (v jednom z textov sa priamo odkazuje na Zygmunta Baumana, autora konceptu tekutej modernity), ktorá je značne individualizovaná, premenlivá, konzumná, agresívne dynamická, s dôrazom na úspech a výkonnosť; v jednej poviedke protagonistka, mladá právnička Romana, komentuje bezútešný stav permanentného pracovného nasadenia: „Kedysi bolo celkom samozrejmé, že po sobote nasleduje nedeľa, ale už dlho žije v nerozlíšenom toku dní, v ktorom je každý potenciálne pracovný.“ (s. 30)
Hrdinovia poviedok sú zväčša mladí ľudia okolo tridsiatky, ktorí sa snažia nájsť si vo svete miesto. Mnohí z nich sa ocitajú v stave latentnej neurózy, ktorá im síce nebráni žiť, ale vyvoláva životnú nepohodu. Medzi ústredné problémy, ktoré sa v diele tematizujú, patrí samota, neistota, ale i nepriame vzdorovanie spoločenským tlakom. Sujet príbehov vychádza z rozvíjania významových opozícií ako prirodzené – neprirodzené, normálne – nenormálne, pričom autorka s týmito vymedzeniami implicitne polemizuje.
V názve knihy sa objavil jednorožec ako symbol, bájne zviera, ktorého roh podľa niektorých výkladov stelesňuje falický symbol, no keďže vyrastá z hlavy ako „sídla“ ducha, predstavuje zároveň sublimáciu sexuálnych síl, a preto sa spája aj s obrazom panenskej čistoty (známe sú vyobrazenia Márie s jednorožcom symbolizujúcim nepoškvrnené počatie). V angličtine sa pod týmto pojmom rozumie nedosiahnuteľný typ človeka, v gay komunite zas zastupuje bisexuálnu ženu, ktorá má záujem o sex v trojke. V Hrínovej knihe sa jednorožce explicitne mihnú ako nafukovačky či plyšová hračka a implicitne sa dotýkajú zrejme všetkých spomínaných významových konotácií: nielen sexuálnej otvorenosti, ale aj nevinnosti a predovšetkým atypickosti.
Protagonisti jej próz trpia rozličnými podobami pociťovaného deficitu. Súvisí to so súčasným kultom tela, ktorý moderné technológie posunuli k takmer nedosiahnuteľným ideálom: „Až keď sa otočil, aby zahodil mastný papier so zvyškami majonézy, všimol si modela: šesť tehličiek na bruchu a široké ramená sa za ním týčili ako prikázanie vyryté do kameňa.“ (s. 42) Hrínovej ženy i muži sú pre svoje asymetrické, prípadne nadbytočné prsia, pre nadváhu, ochlpenie, (a)sexuálnu nevyhranenosť, introvertnosť i intelektuálnosť často vnímaní ako outsideri, a to sami sebou i okolím. Túto skutočnosť však autorka zároveň  ironicky spochybňuje; veď napokon ide o pomerne bežné „problémy“.  
Hrínovej rukopis je subtílny, nenásilný, vďaka premyslenému kompozičnému oblúku poviedok, civilnému jazyku a citu pre detail vytvorila pozoruhodné dielo – prepája totiž dve ústredné línie súčasnej slovenskej literatúry, ktorými je spoločenská próza a próza subjektu. Obišla pritom úskalia oboch kategórií: na jednej strane neupadla do modelovosti, na druhej strane sa vyhla aj posledných desať či dvadsať rokov trvajúcemu ošúchanému a egocentrickému ja-písaniu.

Zo zbierky víťazných textov Poviedky 2020 možno vyzdvihnúť prózu Anety Zacharovej Slovo na P, slovo na S. Jej zápletka je minimalistická: hlavným hrdinom je podomový predajca. Navštívi potenciálnu klientku, staršiu dámu, ktorá v ňom vyvolá prúd spomienok na vlastné detstvo. Zamestnanie protagonistu umožňuje nečakané stretnutie a zároveň jemne problematizuje tému morálky, ktorá presahuje od jeho zamestnania k rodinnej histórii. V poviedke sa na prvý pohľad nič zásadné nestane, avšak vyniká tlmenou emocionalitou, sugestívnou nostalgiou a pozorným, umeleckým pohľadom. Napriek istým začiatočníckym nedostatkom, ktoré by mohla odstrániť redaktorská ruka, je autorkino písanie zaujímavé.
Dominika Sakmárová vydala dielo s názvom Mačací kožuch a ťava pri Čínskom múre. Ako napovedá názov, kniha sa istým spôsobom vzťahuje k zahraničiu, konkrétne k východnej Ázii. Dve tretiny knihy sa odohrávajú na Taiwane a v Číne, jedna na Slovensku, kde protagonistku sprevádzajú priatelia z Taiwanu.
V úvode spisovateľka píše, že svoju knižku nepovažuje ani tak za cestopis, pretože jej cieľom nebolo zaznamenávať cestovateľské dobrodružstvá, ale sústredila sa na pozorovanie každodennosti v tomto priestore. Preto je dielo „napoly denník, napoly mozaika obyčajného života“ (s. 9) a dá sa povedať, že ide o autobiografický, štylizovaný záznam Sakmárovej skúseností a zážitkov. Kniha pozostáva z troch častí, spolu je v zbierke 73 krátkych príbehov rozprávaných v 1. osobe. Sú písané nadľahčeným a zároveň kultivovaným štýlom, čítajú sa hladko a plynulo, dôraz sa kladie na humor a vtip; žánrovo odkazujú k blogerskému, zážitkovému písaniu o pobyte v cudzine, ktorý je v posledných rokoch populárny: zo slovenskej literatúry môžeme spomenúť tituly Kde všade som nezomrel Petra Popluhára, Ako som vozil Nórov Ondreja Sokola. Sakmárová je sinologička a v uvedených krajinách nevychádza zo zážitkov turistu. Zároveň sa však v knihe objavujú početné pasáže, v ktorých napriek humornému odstupu presvitá akýsi koloniálny pohľad, napríklad, keď sa zoznamuje s vierou miestnych a nepísanými pravidlami, ktoré platia počas tzv. mesiaca duchov; protagonistka zlomí zámok na okne a taiwanský priateľ jej vysvetľuje, že v tomto období sa nič nesmie opravovať: „,Oni majú radi čerstvo opravené veci,´ vravel Johny celkom vážne, a mračil sa, keď si všimol, že potláčam smiech. (...) A ako som spomínala, tunajší duchovia majú naozaj zvláštne pohnútky, lebo ich priťahuje napríklad aj kupovanie nového bytu či auta. A ešte svadba a rozvody. A rozchody. Ani sa im nečudujem, majú zrejme zmysel pre drámu.” (s. 29 – 31)
Karlos Kolbas je skúsený autor, ktorý knižne debutoval útlou zbierku poviedok Všetko alebo znič. Tvorí ju 12 textov rôznej dĺžky, ktorých výrazným znakom je drsný, hovorový štýl rozprávania. Príbehy zasadil do východoslovenského dedinského a malomestského robotníckeho prostredia. Okruh tém ako nezamestnanosť, alkoholizmus, domáce násilie, vraždy, samovraždy, prostitúcia odkazuje na sociálnu problematiku. Isté typologické prepojenia najmä v súvislosti s tematizovaním periférie, drsnosťou výrazu i životnej reality v spojení s prvkami grotesknosti a komiky by sme mohli nájsť vo vzťahu k textom Petra Pišťanka, Ivana Medešiho, Víťa Staviarskeho či Petra Janáča.
Kolbas využíva celú paletu jazykových postupov: subštandardnú lexiku, slang, ale aj defektné syntaktické konštrukcie, opakovanie. Z hľadiska kompozície autor využíva prvky nečakanosti, a to v závere poviedok ako prekvapivú pointu, ale aj v úvodnom, často dynamickom nástupe – tak sa začína poviedka Nočná zmena: „Alojz Pastier, sústružník z Vyšného Slavkova, bol chlap na správnom mieste, každému v robote vždy pomohol a poradil, aj peniaze požičal, len raz v živote mu ruplo v bedni a zabil matku.“ (s. 23) 

Názov knihy Všetko alebo znič je slovná hračka a Dado Nagy ho vysvetlil ako vyhranenie sa Kolbasa voči písaniu, ktoré prezentuje Eva Urbaníková v románe Všetko alebo nič (2011). Kolbasova kniha má byť „presným opakom”. Je to zvláštne gesto. Urbaníkovej tvorba je výsostne žánrovým písaním pre vymedzený okruh čitateľov, resp. čitateliek. Kolbasova kniha zas odráža ambície písať umeleckú, „vysokú“ literatúru – tá však nie je rubom ženského písania, ale je to kategória kníh s odlišnými funkciami. Tento výpad voči žánrovkám sa preto míňa účinku.

Mimózu Adriany Boysovej tvorí 18 poviedok, ktorých príbehy sa odohrávajú v neveľmi špecifickom priestore – niektoré kdesi na Slovensku, iné v Luxembursku. Hlavnou autorkinou stratégiou je snaha vykresľovať konanie a prežívanie postáv v kritických situáciách, ktoré nastoľujú takmer výhradne rôzne vzťahové peripetie. Prózy môžu čitateľsky existovať aj individuálne, no ako celok ich spája práve téma lásky a (pre)citlivenosti – ako naznačuje i názov knihy. Pre Mimózu je charakteristický „kučierkový“ štýl začiatočníkov, ktorých pri štylizovaní vedie snaha písať „umelecky“, t. j. frekvencia využívania umeleckých jazykových prostriedkov je vysoká. Nechýbajú ani klišéovité frázy. Výsledkom takéhoto postupu je literárny gýč: „Zopár odvážlivcov vykročilo do sveta, v chabom svetle pouličných lámp zababušení do teplých vlnených šálov mrznúcimi prstami ometajú plechových tátošov. Niekoľko snežných krásavíc sa udržalo na chladnom okennom ráme a svojou rozlietanosťou vyčarilo čudesný abstraktný obraz na protiľahlej stene spálne.“ (s. 21) Súčasťou prózy sú aj súkromné listy, útržky publicistických textov. Príbehy v jednotlivých kapitolách podáva priamy rozprávač v 1. osobe, postavy sa striedajú. Štylizácia jednotlivých výpovedí je vzhľadom na odlišné postavy čiastočne varírovaná, no štylistická ornamentálnosť je ich konštantnou vlastnosťou. Výpovede i situácie sú programovo emotívne vypäté. 

Záver

Minuloročné debuty odrážajú dva hlavné poetologické prúdy, ktoré majú v súčasnej slovenskej literatúre už svoje pevné miesto: spoločenskú prózu a prózu subjektu. Oproti iným rokom možno konštatovať absenciu historických tém, veľkú pozornosť autori venovali aktuálnej situácii, vytratili sa aj postmoderne ladené textové experimenty. Próza subjektu s prepiatym autobiografickým ja-rozprávaním je však stále mimoriadne exploatovaný žáner, ktorý aj tento rok pritiahol množstvo nádejných spisovateľov. Azda jedinou knihou, ktorá obe spomínané tendencie dokázala skĺbiť a predovšetkým im nepodľahla, sú Jednorožce Barbory Hrínovej. Ako jedna z mála dokázala tematizovať aj otázku sexuálnych menšín nie ukričaným ideologickým spôsobom, ale naopak, jej obrana menšín je kultivovaná a najmä výsostne literárna. Istý druh ozvláštnenia priniesli vo svojich novelách aj Lukáš Cabala a Katarína Fedorová. Stredná a krátka epika teda zatiaľ ostáva oproti románom medzi debutmi literárne produktívnejšia a práve v nej sa nájde zopár ostrých ihiel v kope sena.  

Mgr. Tamara Janecová, PhD.  (1988)

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala slovenčinu a ruštinu. V súčasnosti pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity na Katedre slovenského jazyka a literatúry na mieste odborného asistenta. Špecializuje sa na slovenskú literatúru medzivojnového obdobia a súčasnú prozaickú tvorbu, publikovala viacero vedeckých štúdií a odborných článkov.