Rozprávky tatranské

  Anton Rákay: Tatranské rozprávky Ako líška Mariška naučila líštičky upratovať Pod skalou nad Javorovým potokom bývala v útulnom domčeku líška Mariška aj s tromi líšťatami. Starala sa o ne ako o princezničky, ba aj raňajky im do postieľok nosievala. Pri takej opatere rozmaznané líštičky veru zleniveli a v domácnosti krížom slamku nepreložili, len aby sa neunavili. Ráno dlho vyspávali a mamka ich neraz s krikom musela hnať k potoku, aby si ňufáčiky a labky poumývali. Potom iba vylihúvali na slniečku, vyčesávali si kožúšky a obdivovali chvostíky.  Raz sa líška Mariška vybrala do mesta na nákupy a líštičkám prikazovala: „Keď sa vrátim, domček bude ani zo škatuľky, inak vám nijaký darček nekúpim!“ „Upraceme, len nám prines!“ sľubovali líšťatá a jedno chcelo zrkadielko, iné nový hrebeň a to tretie nejakú bábiku. V meste bol práve jarmok, všade krik a tlačenica, tu líške Mariške stúpili na labku, tam zasa kožuch pokrkvali či chvost privrzli. Nahnevaná sa už-už poberala domov, že v tom virvare veru nič nekúpi. Ide po ulici a odrazu počuje: „Poďte sem, paničky, priveďte detičky! Uvidíte najlepšieho pomocníka v domácnosti! Zahučí, zapiští – a dom je hneď čistý!“ Líška Mariška bola veľmi čistotná gazdinka, preto sa zaraz pobrala do obchodu. Pravdaže bola zvedavá na toho usilovného pomocníka, ktorý by sa jej tak zišiel. Pristúpila bližšie, a čo vidí! Nejaký človek vysypal na dlážku plno smetí, nečistôt a papierikov, potom z veľkej škatule vytiahol akési lesklé čosi, čo malo taký dlhočizný rypák, aký Mariška ešte nikdy nevidela. Odrazu to zapišťalo a tak zahučalo, že Mariška od ľaku vyskočila vysoko od zeme. To čosi lesklé ani nebehalo, ani neštekalo, zato tým dlhokánskym rypákom v mihu chvíle požralo všetky smeti, čo sa povaľovali po dlážke, ktorá hneď bola dočistučka pozametaná. Potom to ligotavé s plným bruchom stíchlo, akoby zadriemalo. To je ono, pomyslela si líška Mariška, nijaké zrkadielka, hrebene a ani bábiky pre moje lenivé parádnice. Odteraz sa na nič nebudú vyhovárať a domček vždy musí byť čistý! Nerozmýšľala už viac a kúpila ten ligotavý zázrak. Veľkú škatuľu sotvaže vtrepala do batohu, a potom na chrbte vliekla hore celou Javorovou dolinou. Stretol ju vĺčik Ičko a vypytoval sa: „Čo to, preboha, teperíš také ťažké, susedka?“ „Poď, a uvidíš!“ uškrnula sa popod fúzy líška Mariška a tešila sa vopred, ako bude vĺčik oči vyvaľovať. Pridal sa aj jazvec Bonifác, ktorému líška Mariška povedala, že si nesie pomocníka do domácnosti, a to sa mu veru preveľmi pozdávalo. Sám bol lenivý a tiež by potreboval kohosi, kto by za neho všetko porobil, kým by sa on iba vyhrieval na slniečku. Čosi-kdesi líšku Marišku sprevádzali vari všetky zvieratká z Javorovej doliny a boli veru zvedavé.  Keď prišli k líščiemu domčeku, líšťatá pravdaže podriem­kavali v tráve, kožúšky si prečesávali a v dome všetky smeti iba narýchlo pozametali pod postele. Líška Mariška sa tvárila nahnevane a povedala: „Líštičky lenivé, už aj nazberajte veľa ihličia a smetí a všetko pekne-krásne nanoste do domčeka!“ Líšťatá vyskočili, keď ich mamka takto pred všetkými zahanbila, pozvŕtali sa a už aj bolo v domčeku smetí, že ani dlážku nebolo vidieť. „Tak, a teraz sa pozerajte, lenivci!“ vytiahla z veľkej škatule čosi lesklé s dlhočizným rypákom. Všetci zhíkli, lebo tvora s takým nosiskom ešte nikdy nevideli. Líška Mariška sa usmiala a stisla gombík. Ale čo to? Nič nepišťalo, ani nehučalo a veru ani smeti nežralo. Zarazená líška skúšala všetky možné vypínače a gombičky, ale to lesklé iba čušalo a zo zeme ani len omrvinku neochutnalo. „Nechaj ho poriadne vyhladovať, však zmúdrie!“ zavrčal vĺčik. „Môžeš byť všetkými masťami mazaná, kmotrička, v meste ťa aj tak poriadne ošmekli!“ vysmieval sa jazvec Bonifác. „Čo keby som ho trocha skalou tresol, azda oživne!“ ponúkal sa medveď Maťo. „Možno sa čosi iba zaseklo!“ utešovala Marišku dobrosrdečná srnka Lenka. „Zabehnem po pána horára, ten si s tým iste poradí!“ Zvieratká zo všetkých strán obzerali ten lesklý zázrak, ktorému sa akosi nechcelo do roboty, začudovane krútili hlavami a netrpezlivo čakali. Keď prišiel pán horár i s dcérkou Terezkou, hneď spomedzi dverí sa začudovane pýtal: „Mariška, preboha, a na čo ti tu v hore bude vysávač?“ A keď mu líška vysvetľovala, ako chcela líštičkám upratovanie uľahčiť, horár i s Terezkou sa smiali do popuku. „Ej, Mariška, a to ti v meste nepovedali, že vysávač ide len na elektrinu? A tá v Javorovej doline predsa nikdy nebola a veru ani nebude! Kúpim to od teba, pani horárka sa poteší! No tebe som priniesol čosi potrebnejšie!“ vytiahol spoza chrbta štyri brezové metly. „A prečo práve štyri?“ čudovala sa líška. „Nuž, každej líštičke daj po jednej, aby sa naučili okolo domu zvŕtať, domácnosť v čistote udržať, a nie sa iba vyvaľovať na slniečku a všetku robotu nechať na teba!“ „A tá štvrtá?“ opýtala sa líška Mariška. „Tá je pre teba, aby si mohla lenivým líšťatám občas kožuch vyprášiť!“ Všetci sa zasmiali a líštičky zahanbene sľubovali, že sa oddnes naozaj polepšia a mamka tú štvrtú metlu vraj nikdy nebude potrebovať. Z knihy Antona Rákaya Tatranské rozprávky, ktorá vyjde vo vydavateľstve Knižné centrum.
Rozprávky o zvieratkách z Tatier.

Vydavateľstvo

Počet strán

88

Jazyk vydania

Slovenský jazyk

Rok vydania

2003

Typ diela

Pre deti a mládež

Druh diela

86 Literatúra pre deti a mládež

Jazyk originálu

Slovenský jazyk

Poradie vydania

1.

Miesto vydania

Žilina

ISBN

80-8064-181-1

Druh väzby

Viazaná

Ilustrátor

Ján Vrabec

Autori