Vyhľadávanie
Milovať ako Ondrejková
Anna Ondrejková: Havrania, snová, Bratislava, MilaniuM 2007
Nemôže liečiť, kto nebol zranený. Nemôže byť čistý, kto nebol znečistený. Tak by som charakterizovala tvorbu poetky Anny Ondrejkovej. Môže liečiť slovom. Môže očisťovať. Mám na to dôkaz – čierne na bielom: ňou zostavený výber z vlastných básní, v ktorom čistota, samota a sen patria k sebe ako tri sestry. Havranie sestry, ktoré keď si v úplnej tme skladajú perie, prenikajú do temnoty, tvoriac dráhy svetla, na dosah blízke, a predsa vzdialené, predurčené na dlhú chôdzu až tam, kde mĺknu aj slová: „Zabúdam hovoriť. / Nôž je skutočný: / na hrdle, / v lone: / s / om / snová.“
Andrea Bokníková-Tóthová v doslove k Havranej, snovej píše o čistom prameni Ondrejkovej poézie, s čím sa možno len stotožniť a pokúšať sa, proti prúdu rieky, doputovať k prameňu vlastnou obrazotvornosťou, navinutou na citovú elektródu neopakovateľnej skúsenosti. Touto neopakovateľnou skúsenosťou je pre autorku ustavične sa meniaca voda lásky, dráma citu, odohrávajúca sa medzi mužom a ženou. Je to dráma, ktorá sa nezaobíde bez snov a bez predstáv.
Povahu ženy poznáme podľa povahy jej lásky. Milovať ako Ondrejková pre mňa značí obsiahnuť nasledovné znaky:
* byť po srdce nahá
* havranieť a vzlietať do stredu tmy
* vstupovať pod slová, pod ich kožu
* na piatich miestach krvácať z jeho rán
* nemať začiatok
* rozpaľovať sa snami, ktoré sa nezahoja
* vystúpiť zo zrkadla
* vystúpiť z tela
* nezahojiť sa
Nechať sa zraniť vlastnou túžbou.
Pred niekoľkými rokmi mi Anka Ondrejková poslala v bielej obálke kúsok modrej látky z Gertrúdinho plášťa, v ktorom ako herečka hrala v Hamletovi. Po poslednom predstavení plášť rozstrihala a rozdala ho priateľom ako sacrum. Cítila som energiu „môjho“ kusa plášťa, ktorý napriek fragmentu predstavoval celok. Ak sa o básnikoch tvrdí, že dokážu z podkovy stvoriť koňa, platí to aj o tvorbe poézie. Stačí záchvev, zlomený tieň, fragment sna; to všetko sú stavebné materiály, z ktorých vzniká chrám.
Anka Ondrejková stavia stále ten istý chrám. Zveľaďuje ho, dotvára výklenky, každý nový text napísaný pod kupolou, je ako nikde sa nezačínajúca a nikde sa nekončiaca modlitba milujúcej, modlitba za lásku.
V jednej populárnej piesni sa spieva, že je lepšie byť milovaný ako milovať. Životná a básnická cesta poetky Anky Ondrejkovej je svedectvom o tom, že je to naopak. Len milujúci otvára brány večnosti a ponúka svoju smrteľnosť ako obetu za všetkých minulých a budúcich milovaných, aby sa naplnilo toto: Slovo bolo na počiatku. Ale zbytočne by bolo na počiatku, ak by v ňom nebol big bang lásky.
Dana Podracká
