Vyhľadávanie
Andrej Žarnov: Môj domov jediný, Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2007
Posledné roky sa na Slovensku stali obdobím vydávania súborných diel vybraných spisovateľov. Súčasníkovi sa naskytuje možnosť si cez takúto reedíciu neraz ťažko dostupných literárnych textov, cez publicistiku či korešpondenciu aktualizovať ich umelecký i ľudský odkaz. Zostavovateľ Július Pašteka sa pokúsil titulom Môj domov jediný priblížiť nie veľmi známeho a čítaného básnika a pri príležitosti 25. výročia jeho úmrtia ho tak vrátiť „do súčasnej národnej literatúry“ (s. 585). Po Výberovej personálnej bibliografii A. Žarnova, ktorú zostavil spolu s Jozefom M. Rydlom a Karolom Petrovským v roku 2000, ponúka komplexnejší prienik do básnikovho diela.
Kniha je rozdelená do troch častí. Prvú tvoria texty básnických zbierok, ďalšiu básne uverejnené v periodikách a poslednú literárna publicistika. V rozsiahlom úvode J. Pašteka okrem náčrtov spoločenského kontextu, analýz postojov, hodnôt a pocitov Žarnova, prináša výbery z reakcií kritiky. Hoci k autorovi pristupuje so sympatiou, hľadá objektívne ukazovatele jeho tvorby.
Sám Žarnov označil svoje prvé dve zbierky: Stráž pri Morave (1925) a Brázda cez úhory (1929) pri ich spätnom hodnotení v roku 1940 ako poéziu biča, v ktorej by literárni gurmáni márne hľadali akékoľvek uspokojenie. Áno, ich poslanie je skôr národnobuditeľské, čo dokumentujú odkazy na dejateľov, ako Štúr či Hlinka, no i postrehy zo súdobej politickej situácie. Žarnov veril v romantizujúce gesto, že poéziou možno v národe veľa zmeniť alebo ho aspoň vyburcovať k protipohybu, aktivite. Stráž pri Morave je úderná, roztrpčená, politicky angažovaná lyrika. Dôvody preexponovaného tvorivého gesta boli podľa J. Pašteku najmä v nesúhlase s usporiadaním štátu po roku 1918, preto bola táto zbierka „tendenčnou, politicky útočnou poéziou, motivovanou autonomistickou, protičeskou a protičechoslováckou ideológiou“ (s. 7).
Druhá zbierka, Brázda cez úhory, má trochu iný charakter a svoj hnev Žarnov adresuje viac vlastnému národu. Zároveň sa začína čoraz častejšie utiekať k Bohu – predstavuje ho ako Boha ľudí (s. 125), teda Boha pre všetkých. V ďalšom titule s názvom Hlas krvi (1932), ktorý môžeme čítať ako kontinuitu rodu, sa Žarnov nevyhýba skepse, no snaží sa prinavrátiť k tradíciám. V historických koreňoch, vo všetkom, čo je Slovákom vlastné a za čo trpia podľa neho neoprávnene pocitmi menejcennosti, vidí nádej a istotu. Mnohé básne sa podobajú baladám: „Bez nohy vojak šiel, opitý / oči mal desivé, / desivé oči mal, / ráno ho vietor za stodolou / na vŕbe kolísal.“ (s. 157). V zbierke Štít (1940) sa objavujú reflexívnejšie texty poznačené úzkosťou, smrťou, vzburou, no i neochvejnou ľudskou vierou.
I keď Žarnov od debutu postupne upúšťal od vyostreného gesta, svoj tón celkom zmiernil iba v jedinej zbierke, venovanej predčasne zosnulému synovi Ivanovi. Zbierka Mŕtvy (1941), intímna a autentická výpoveď smútiaceho otca, má spomedzi jeho kníh, jediná silu priblížiť sa dnešnému čitateľovi. Zomieranie milovanej bytosti, rozochvenie smrťou, strata zmyslu – ozajstnosť a nadčasovosť týchto motívov pretrváva. Žarnov na jemných detailoch, maličkostiach, nepohnutých, ustrnutých veciach približuje vlastnú prázdnotu, bezútešnosť, samotu, výsmech sebe samému, svojmu rozumu, po tom, ako pitval syna, aby sa presvedčil, že sa skutočne nedalo urobiť viac: „Obhliadač mŕtvol blázon starý“ (s. 223. Napriek bolesti v závere znejú verše zmierenia a viery v Boha.
Básne poslednej zbierky Presievač piesku (1978) vznikali ďaleko od autorovho milovaného Slovenska, kam musel nedobrovoľne so svojou rodinou uniknúť po tom, keď ako jeden z vyšetrovateľov tragédie poľských dôstojníkov v Katynskom lese bol prenasledovaný a väznený. Okrem prekladov známych svetových autorov sú tu i reflexívne básne túžby po domovine.
Súborné dielo prináša i množstvo básní publikovaných v rôznych periodikách uverejňovaných od 20. rokov minulého storočia. Zaujímavé sú literárno-publicistické postrehy, v ktorých Žarnov nezriedka upadá do didaktizmu, avšak ten prevyšuje jeho hlboké presvedčenie v to, čo písal.
Hoci ambíciou J. Pašteku bolo obsiahnuť Žarnovovo dielo čo najširšie, ako sám potvrdzuje v závere knihy, nemohla byť naplnená, keďže jeho básnické príspevky sú roztrúsené po veľkom množstve periodík. I tak sa mu podarilo ponúknuť viacrozmerný obraz kontroverzne prijímaného básnika vzdoru i pokory, básnika nacionálneho, sociálneho, ale i kresťanského a solidárneho.
Veronika Rácová
