Vyhľadávanie
Na noži
Boris Brendza: Poď ďalej a povedz!
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2006
Príslušník mladej básnickej generácie (ročník 1979) prichádza na literárnu scénu už so svojim tretím knižným vystúpením. Brendzova zbierka je útla, (má len 40 strán), čo by samozrejme neprekážalo, takto môže pôsobiť hutnejším a dynamickejším dojmom. Jednotlivé básne sú bez názvov, takže pravdepodobne tvoria už od svojho vzniku autorom zamýšľaný cyklus. Už úvodné štvorveršia jasne naznačujú o čo pôjde v celej zbierke: „...šiatre sa rozprestreli / na sklonku voňavého leta. / Hviezdy sú kamenné, / vtáctvo k nebu vzlieta. // ...hviezdy sú kamenné, / tuhne v zemi pieta. / Poznávaš to volanie / na sklonku voňavého leta?“ Ide tu o zreteľný príklon k tradičnej poézii, o pokus definovať absolútne javy medzi zemou a nebom a na nebi. Abstraktné, miestami neefektívne básnenie akoby nahrádzalo absenciu konkrétneho zmyslového zážitku. Pomer medzi prežitým a napísaným je značne rozkolísaný a rozpačitý. Aj keď mu netreba uprieť citlivosť vnímania či zmysel pre bystré zaostrenie na pominuteľný detail, na adekvátnu presvedčivosť výsledného tvaru to žiaľ nepostačuje. Časté využívanie abstrakcie vedie k takýmto veršom: „Do stavu ničoho / pokľakni“, „od stredu do nikam / a späť“ alebo „Máš ruky / v šiestich stranách prázdna.“ Brendza akoby márne hľadal svoju pevnú základňu, a tak tápe v neurčitostiach. Neustálym opakovaním a prelínaním niektorých veršov vyzdvihuje dôležitosť svojho hodnotového posolstva, teda aspoň z jeho osobného princípu. Takto však svoju výpoveď ešte viac splytčuje a banalizuje. Miestami jeho texty pripomínajú oblasť určenú detským čitateľom: „Podrástli nebesia, / za mestom sa stretli, / za nádejou vykročili.“ Predpokladám, že takéto vyznenie nebolo autorovým zámerom.
Brendzu neodolateľne priťahuje svetlo, nebesia a hviezdy. Nebesia sú pre neho synonymom jasu, energie a duchovného prepojenia. Atribútom nedostihnuteľnej dokonalosti a skutočnosť odohrávajúca sa na zemi je len jeho vyblednutým odleskom. Zaujímavú polohu u neho zaberajú prírodné motívy, fascinácia rastlinstvom. Z tohto prístupu vie vyťažiť aj celkom kvalitnú báseň, napríklad začínajúcu veršom: „Muž sa zhovára s vtákmi.“ Obsahuje v sebe takmer všetko, čo od poézie očakávame: nosnú myšlienku, nápad, vnútorné napätie a skrytú emocionalitu.
Treba oceniť pôsobivý dizajn knižky a vyvážené ilustrácie Martina Kellenbergera. A Boris Brendza? Nie je bez básnického talentu, ale jeho dielko nevykazuje známky zrelosti. Čas iste ukáže možnosti tvorivého vývoja – obzvlášť v poézii nie je na prekvapenia nikdy neskoro.
Miroslav Brück
