Vyhľadávanie
Monika Pascoe Mikyšková (1983) vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave u profesora Daniela Fischera. Zaoberá sa kresbou, maľbou a inštaláciami. Ilustrovala dva knižné tituly, Lásky sú prvou knihou, pod ktorú sa podpísala aj autorsky.
Hlavnou témou vašich výtvarných diel je vzťah medzi mužom a ženou. Rovnakým námetom sa inšpiruje aj kniha Lásky. Prečo ste oslovili práve starých ľudí?
Už dlhšie som chcela vytvoriť projekt so staršími ľuďmi. Mám pocit, že sú vytláčaní na okraj záujmu našej spoločnosti, že stredná produktívna generácia sa o nich dostatočne nezaujíma, a pritom stále majú čo ponúknuť, minimálne múdrosť z prežitého života. Myslím si, že by sme im mali prejaviť viac úcty. Knihou som chcela na túto skutočnosť upozorniť.
Hľadali ste vhodných seniorov len u nás alebo aj za hranicami?
Pôvodne som plánovala robiť rozhovory len vo svojom najbližšom okolí, na ulici v Starom meste Bratislavy, kde bývame s rodinou. Bohužiaľ, ukázalo sa to ako veľmi náročný plán, lebo som nenašla dostatok ochotných ľudí. Začala som obchádzať kluby a domovy pre seniorov, neskôr som kontaktovala starých rodičov mojich kamarátov a v podstate všetkých známych. Tým som postupne úplne poľavila z pôvodného zámeru a nakoniec som rada, lebo som sa dostala na miesta, ktoré by som normálne nemala dôvod navštíviť, čo bolo veľmi obohacujúce.
Môj manžel pochádza z Kanady, mali smenaplánovanú návštevu jeho rodiny, tak som využila príležitosť a urobila som niekoľko rozhovorov aj v Toronte. Bolo pre mňa zaujímavé porovnávať príbehy kanadských seniorov a tých našich. Rozdiel medzi nimi vidím iba v životnom štandarde, príbehy sa podobajú, akurát úroveň života v Kanade ich odlišuje. Napríklad pán Merton sa prvýkrát zaľúbil na golfovom ihrisku..
Knihu dotvárajú fotografie predmetov, domácností či rozličných miest, ku ktorým seniori pociťujú zvláštny vzťah. O čom tieto fotky vypovedajú?
Podmienkou rozhovorov bola anonymita opýtaných. Takže som neuvádzala priezviská a niekedy na žiadosť ani skutočné krstné mená. Portréty boli z tohto dôvodu tiež vylúčené, napriek tomu som chcela povedať o človeku, ktorý oproti mne sedel, niečo viac ako samotný príbeh. Preto som sa ich zo začiatku pýtala na obľúbené predmety, neskôr, ak ma pustili k sebe bližšie a mohla som ich navštíviť doma, požiadala som ich, či si môžem odfotiť ich najbližšie okolie. Myslím si, že veľa o človeku vypovedá, akými vecami sa obklopuje a k čomu má vzťah.
Všetky odpovede spája nadhľad a zmierenie sa s vlastným osudom. Z niektorých je cítiť otvorenosť a radosť z rozhovoru, iné sú, naopak, strohé a uzatvorené. Čím si to vysvetľujete?
Záležalo na tom, ako sa vyvinula situácia, niekto vie o sebe prirodzene rozprávať, niekto, naopak, taký dar nemá alebo sa mu ťažšie prelamuje bariéra voči neznámemu človeku. Odlišnosti pramenili aj z vekového rozdielu medzi opýtanými: podaktorí boli čerství sedemdesiatnici, iní už prekročili deväťdesiat rokov, to je dvadsaťročný rozdiel. Jednotlivé príbehy spája uvedomenie si faktu, že každý počas svojho života prežije lásku – príbeh o láske máme všetci. To, čo nás bežne rozdeľuje (materiálne zázemie či vzdelanie), sa pritom stráca. Myslím si, že láska stiera rozdiely medzi nami.
Ktorý príbeh vás najviac zaujal?
Každý bol niečím zaujímavý. Najviac sa mi ale páčila veta jednej panej, ktorá povedala niečo v zmysle: Tak veľa sa stane za život medzi dvoma ľuďmi, všetko je tam – rozchody, stretnutia aj zvítania. Táto veta má v sebe veľa pravdy.
Mnohé vaše obrazy by sa vynímali aj ako knižné ilustrácie. Nerozmýšľali ste o takejto forme tvorby?
Tesne po škole som ilustrovala dve knihy – Yesim od Svetlany Žuchovej a Mechanický gramofón od Grety Zuzany Belkovej. Odvtedy som už nič podobné nerobila, nebránim sa ilustrovaniu, ale momentálne mám veľa vlastnej práce v ateliéri a skôr ma baví voľná tvorba ako ilustrácia.
