Vyhľadávanie
Víťazka Poviedky 2005 Zuska Kepplová (1982) pochádza z Bratislavy, študovala filmové písanie a dramaturgiu na VŠMU. Debutovala v roku 2011 knihou Buchty švabachom (KK Bagala), v ktorej zachytáva príbehy mladých ľudí hľadajúcich si v cudzine svoje miesto v živote. Motív cudzinectva je dominantný aj v jej druhej knihe 57 km od Taškentu (KK Bagala 2013).
Zuska Kepplová rozpráva v dvoch novelách knihy 57 km od Taškentu príbehy expatov – ľudí žijúcich mimo krajiny svojho pôvodu. Šesť otázok podľa gramatických pádov jej položil Matúš Mikšík.
Kto je Zuska Kepplová? Čo ťa ako autorku charakterizuje?
Ťažko sa sama obsiahnuť a zaradiť. Funguje to pre mňa asi takto: Nedávno sme sa s priateľom obzerali v zrkadlovom odraze vo výťahu a on vraví: „Aha, z tohto uhla som sa ešte nikdy nevidel... Hm, máš pravdu, tie vlasy mám vzadu celkom v pohode, ešte to netreba strihať.“ Aby som lepšie rozumela tomu, ako píšem, potrebujem sústavu zrkadiel, a ak všetko dobre ide, mala by nimi byť kritika. Niekedy sama preberám slová recenzentov a kritičiek, aby som svoje písanie charakterizovala. To neznamená, že neviem, čo činím, iba si tie vlasy vzadu jednoducho nevidím.
Bez koho/čoho sa pri písaní nezaobídeš a koho/čoho sa musíš naopak vzdať, aby si mohla pracovať?
Rada píšem v prázdnom byte, večer, nie príliš najedená. Znie to smiešne, ale zvuky, čas dňa či priveľa jedla alebo pitia zmenia podobu textu a už viem, že nebude dobrý. Nie je to žiadna alchýmia, len najlepšie podmienky pre sústredenie sa na určitý typ práce. Redigovať potom môžem aj v kaviarni, aj keď vlastne najradšej píšem a prepisujem celkom neštýlovo doma alebo v knižnici. Asi sa tak vyhýbam miestam, kde by sa mi niekto mohol nahnúť cez rameno, pozrieť sa na textový polotovar a spýtať sa, čo robím, ja by som nevedela zaklamať a potom by som musela hovoriť obsah zamýšľaného textu a striehnuť, ako sa poslucháč tvári. Vtedy má ten človek nado mnou obrovskú moc, lebo je potenciálnym čitateľom, ale poznať čitateľa a nechať sa ním viesť je riziko.
Komu/čomu dávaš v texte najväčší priestor a komu/čomu sa skôr vyhýbaš?
Najväčší problém vidím v odhadnutí správnej miery medzi povedaným a zamlčaným. Pri práci s vlastnými textami aj s textami iných som si všimla, že dobré písanie je o neustálom hľadaní tejto línie – ak sa všetko povie, skĺzavame do akejsi doslovnosti a čitateľovi sa tak ponúka jediné (ploché) riešenie; ak sa zase priveľa utají, text zostane príliš introvertný, obracia sa čitateľovi chrbtom. Ťažko však „vypočítať“ text otvorený každému, pretože správna miera povedania/utajenia nemusí byť pre všetkých rovnaká.
Koho si predstavuješ ako svojho ideál neho čitateľa? Čo aktuálne vnímaš v do mácej literatúre pozitívne a čo negatívne?
Ideál: čitateľ(ka) s podobnou mierou povedaného/utajeného alebo so schopnosťou a ochotou naladiť sa na tú moju mieru. Ja sa viem v poslednej dobe naladiť na Ivanu Dobrakovovú, Janu Beňovú, Moniku Kompaníkovú, Nóru Ružičkovú a české autorky Petru Hůlovú, Markétu Pilátovú, Petru Soukupovú, aj debutantky Veroniku Bendovú a Ivanu Myškovú.
V kom vidíš svoj literárny vzor? V čom sa líšia tvoji nomádi z debutových Buchiet švabachom od expatov z Taškentu?
Zaujíma ma písanie na pomedzí reportáže/teórie/beletrie, striedanie týchto žánrov a skúmanie priestupnosti ich hraníc. Tak nejako to praktizuje Irena Brežná, Dubravka Ugrešić aj Joan Didion. Moje dve knihy fungujú ako spojené nádoby. Kým v debute som písala o Slovákoch v zahraničí, v druhej knihe sú to cudzinci v našom regióne. Obe knihy majú zároveň podobnú štruktúru, takže sa o nich dá rozmýšľať ako o zrkadlovom obraze. V oboch knihách sú dve časti – jedna útržkovitá, s mnohými postavami a prostrediami, a druhá uzavretejšia, intímnejšia, lyrickejšia. Jedna spoločenská a druhá postavená na netradičnom vzťahovom útvare. Zaujímajú ma nové línie spoločenských, ale aj súkromných vzťahov.
S čím nás plánuješ osloviť v budúcnosti?
Najbližšie mi vyjde krátky text v antológii vydavateľstva Drewo a srd k 25. výročiu Novembra. Prispejem tiež do zbierky, ktorú chystá Vydavateľstvo Slovart – písať sa bude na tému desiatich prikázaní. Zaujímavé, spomenula som si na ich viacdielnu antológiu Sex po slovensky. Ak sú teda veľké vydavateľstvá stopármi (aj udávateľmi) trendov, tak posun od pikantných poviedok k prerozprávaniu desatora by mohlo znamenať, že sex je out a náboženstvo je in. Napokon, zdá sa, že sex už pred časom prestal byť v literatúre podstatným nástrojom výskumu. Naposledy sa to určite podarilo Charlotte Rocheovej v románe Vlhké miesta, no tu je telesnosť a sexualita bránou do diskusie o intimite, hraniciach tela, výchove dievčat a hlavne o súčasných hygienických tabu. V porovnaní s tým je 50 odtieňov sivej len prepis šablóny romance, ako ju poznáme už od Jany Eyrovej, a to, čo sa tam odohrávalo v rovine mohutných vášní, sa v súčasnom blogovom bestselleri preklápa do roviny vybičovania telesnej žiadostivosti pri nezmenenom rozložení schém vzťahov a silového poľa.
